PREŠOV – Detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami pribúda. Napriek novelizácii školského zákona a podporným opatreniam, ktoré sú od septembra v platnosti, školy často nie sú na túto zmenu pripravené. Ako môže rodič situáciu dieťaťa zlepšiť a na čo má právo? Aj o tom sme sa porozprávali s riaditeľkou súkromného centra poradenstva a prevencie v Prešove Vierou Imrichovou.
Deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami pribúda. Inými slovami, nie každé dieťa sa dokáže učiť bežnými metódami, ktoré sa v školách používajú. Čo môže v takejto situácii rodič robiť?
Každé dieťa má právo dostať rovnaké vzdelanie. Hovorí o tom aj Dohovor o právach dieťaťa, konkrétne článok číslo 7. To je základ. Ak máte pocit, že dieťa v škole niečo nezvláda, môžete s ním prísť na diagnostiku do poradne. Vyšetrenie môže iniciovať aj škola. Od nás dostanete správu. V starých správach boli odporúčania, po novelizácii školského zákona sú to podporné opatrenia. So správou idete do školy a žiadate, aby podporné opatrenia boli dodržané. Podľa novelizácie by každá škola mala mať podporný tím, v ktorom sú školský psychológ, školský špeciálny pedagóg, liečebný pedagóg, logopéd. Som za slušnú komunikáciu medzi zákonným zástupcom a školou. Podľa možností školy aj za komunikáciu s podporným tímom a s vedením školy. Netreba opomenúť ani poradňu. Našou povinnosťou nie je len deti diagnostikovať, ale tiež byť styčným dôstojníkom medzi zákonným zástupcom a jeho dieťaťom a školou a požadovať, aby boli podporné opatrenia dieťaťu dané.
Podľa slov rodičov sa učitelia, ale ani samotné školy nevedia v tejto problematike zorientovať, doslova sa boja s takýmito deťmi pracovať.
Situácia je taká, že učitelia sú často preťažovaní zbytočnou byrokraciou. Niekedy si prečítajú podporné opatrenia a boja sa s dieťaťom robiť. Napríklad to odôvodňujú tým, že majú v triede aj ďalších žiakov. Podľa mňa to ale nie je dôvod, aby s dieťaťom nepracovali. Preto boli vytvorené podporné tímy, preto sme išli do inklúzie. Integrácia je nižší level, kde sme prispôsobovali potreby dieťaťa možnostiam školy. Inklúzia je presný opak. Škola vytvára podmienky, ktoré sú v súlade s potrebami dieťaťa.
Nie každá škola má už vytvorený podporný tím. Záleží od možností školy, aj keď podporné opatrenia sú v platnosti od 1. septembra 2023. Roky 2024 a 2025 sú prechodné. Od roku 2026, ak sa nič nezmení, majú platiť plošne. Ako by sa podľa vás mali tieto podporné opatrenia uplatňovať do roku 2026 na školách, ktoré ešte nemajú vytvorený tím?
To prechodné obdobie sa určilo, lebo nie všetky školy si mohli dovoliť ihneď vytvoriť podporný tím. Ideme po starom, no začíname s novým. Nemáme ešte všetky muchy vychytané. Tu ide o to, že učiteľ má viac slobody. Pri starom nám vypadávali deti, ktoré majú napríklad zdravotné problémy, psychické poruchy, onkologickí pacienti. Som za dve veci pri uplatňovaní opatrení: zdravý sedliacky rozum a také to „človečenstvo“. Učiteľ by mal žiaka poznať a identifikovať jeho potreby. Nemalo by dochádzať k tomu, že žiak by mal odísť zo školy, ktorú navštevuje a byť preložený inde. Tie deti sú tu, a máme ich čoraz viac. Tie deti nie sú čudáci, sú len iné a chcú, aby boli akceptované také, aké sú. Nemôžeme byť všetci právnici, lekári… Pre život potrebujeme rôzne profesie.
Majú na to učitelia vôbec kapacitu a sú dostatočne vzdelaní a pripravení, aby pracovali s týmito deťmi?
Spustili sme inklúziu a nám v tom vypadol článok – vzdelávanie učiteľov. Musíme to teraz robiť doslova za pochodu. Robia sa odborné semináre, ale osobne mi chýba etapa experimentálneho overovania. Vždy keď sa vytvorí niečo nové, tak sa to má aj overiť. Učitelia nie sú v tomto vzdelaní, a práve preto sa tomu bránia. Ani sa im nečudujem, lebo nemajú dostatok informácií a nie sú dostatočne manažovaní. Problém vidím aj v ich vysokoškolskom štúdiu. Počas neho by mali učitelia mať viac hodín špeciálnej pedagogiky. Chýbajú im kvalitné základy. V praxi mi chýbajú tvorivosť a ochota pomôcť týmto deťom. Vyjsť z osnov, zaužívaných štandardov, ktoré sú. Práve tá inklúzia má byť o tom, že učiteľ sa má venovať každému dieťaťu. Viete prečo? Aby si tie deti, ktorým učenie ide, zvykli aj na deti, ktorým to ide menej. Lebo v budúcnosti sa budú s takými ľuďmi stretávať počas práce aj v osobnom živote. V tomto základnom vzdelávaní by sa mali učiť aj o súžití s týmito deťmi, rešpektovať ich a pomáhať im.
Na inklúziu sú rôzne názory. Vy osobne za ňu ste ?
Som za inklúziu už aj v predprimárnom vzdelávaní. Už v tomto období deti naberajú veľa vzorov a informácií, ako sa správať. Je to navzájom obohacujúce.
Vráťme sa na začiatok. Aké sú teda práva rodičov detí, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby?
Postup je taký, že rodič by mal komunikovať s učiteľom a vysvetliť mu, že chce len to, na čo to dieťa má právo. Aby chodil do školy s radosťou, a nie s tým pocitom, že sa mu deti vysmievajú. Rodič by mal učiteľovi vysvetliť, že je to jeho právo, preto o to žiada. Ak učiteľ tomu nie je naklonený, treba slušne komunikovať s vedením školy. Zdôrazniť, že chceme, aby dieťa chodilo práve do tejto školy, pretože tu má kamarátov, ale má určité potreby a rodič preto požiada o podporné opatrenia. Ak nepomôže ani to, treba osloviť zriaďovateľa, ktorý je nad riaditeľom školy. Zväčša sú to mesto alebo obec, podľa toho, kde dieťa chodí do školy. Ak ani to nepomôže, treba sa obrátiť s podnetom na školskú inšpekciu. Zádrh je tom, že rodič sa často bojí, že po jeho iniciatíve bude dieťa „pod drobnohľadom“ vyučujúceho či vedenia školy. Rodič má však veľké právomoci, len o nich často nevie. Školský zákon dáva dokonca rodičom, ako tomu hovoríme my, právo veta, čo v praxi znamená, že ak aj rodič má niekoľko správ od odborníkov a nesúhlasí s nimi, škola jeho rozhodnutie musí akceptovať. Ja som vždy za vzájomnú slušnú komunikáciu.
Aká je momentálna situácia na Slovensku? Budú sa podporné opatrenia dodržiavať?
Ak rodičia zabojujú a budú sa domáhať práv svojich detí, ak si poradne budú robiť svoju robotu poctivo, ono sa to rozbehne. Verím, že doba ide dopredu a aj my sa meníme. Zmena je teda tu a buď si to všetci uvedomíme a pomôžeme tým deťom, alebo budeme tápať. Ja som však veľký optimista.
Aká je úloha rodiča v tejto situácii?
Podporovať svoje dieťa a vysvetliť mu, že nemusí mať v škole na vysvedčení jednotky či dvojky, ale reálne ho podporovať v tom, aby si v dospelosti vedelo nájsť svoje miesto v spoločnosti. Nájsť spôsob, aby dieťa bralo svoje problémy ako výzvu a vedelo ich prekonávať a riešiť. Najmä aby tieto deti neboli obeťami šikany. Každý má inú predstavu o šťastí a aj jeho podoba je pre každého iná. Tiež je dôležité, aby sa dieťa malo rado, pretože tieto deti sa veľmi často podceňujú.
Táto spoločnosť je však nastavená na výkon. Aj dospelí ľudia majú svoju sebahodnotu nastavenú často cez prácu. Deti sú vedené podobne. Ak dieťa nemá dobré známky, znamená to, že nie je dostatočne múdre.
Treba to skúšať cez voľný čas, krúžky, koníčky, v ktorých by sa dieťa našlo. Deťom treba zdôrazňovať, že známky, ale ani značkové veci nás nerobia výnimočnými, ale dôležité je, aký človek je. Dnes vedomosti vieme nájsť na googli, nemusíme veľa informácií nosiť v hlave, ale dôležité je, ako sa zachováme v životných situáciách. Dôležité je, aby aj rodič ohodnotil svoje dieťa. Samozrejme, treba mu vysvetliť, že je zlé mať päťky, ale ešte dôležitejšie je, ako pristupuje k učeniu. Ak sa poctivo pripravovalo, treba oceniť jeho prístup. Známka je len číslo.