Nie som krajinkár. Ale mám radosť z lesa a farieb prírody

Štartujeme novú rubriku venovanú umeniu. Raz za mesiac prinesieme portrét významného slovenského umelca a ukážku jeho tvorby. Texty a rozhovory bude pripravovať Daniela Čarná. Prvým výtvarníkom, s ktorým sa rozprávala, je Igor Minárik.

Dôležitú súčasť života výtvarníka Igora Minárika (1948) tvorí kontakt s prírodou. Už desaťročia denne chodieva do lesa, čo sa odzrkadľuje aj v jeho tvorbe. Tá evokuje pohľad na svet pod mikroskopom aj z vtáčej perspektívy. Začali sme preto náš rozhovor práve s touto témou.

Ako vnímate zážitok z prírody, čo znamená pre vašu tvorbu?

Tento vzťah je z jedného pohľadu veľmi priamočiary a z iného zas veľmi voľný. Nikdy som nebol krajinár, pohľad na les ma neinšpiroval tým spôsobom ako kolegov, ktorí vychádzajú z prírodnej reality. Skôr sa snažím zachytiť pocit radosti z prírody, z komplikovanosti farieb, tvarov a vôbec, zo zážitku. Chôdza prírodou neprináša len vizuálne silné zážitky, ale aj psychické a celý súhrn ďalších, ako sú vizuálne či zvukové. To všetko v človeku navodzuje silný tvorivý impulz a snažím sa priblížiť tej mnohorakosti viac ako ku konkrétnym zobrazeniam. Rôznorodosť, ako ju človek zažije tu v Malých Karpatoch je aj v tom, že určitú časť prechádzky ide bukovým či ihličnatým lesom, časť dolinou, popri potoku alebo lúkami. A možno aj v mojich kresbo-maľbových kompozíciách sú miesta, ktoré sú akoby z rôznych svetov alebo spôsobov výtvarného myslenia.

Putovanie v sebe môže niesť aj istý duchovný rozmer. Písal o tom napríklad Henry David Thoreau, ale svoje by o tom vedeli povedať aj mnohí mystici či pútnici.

Áno, alebo aj Herman Hesse a Knut Hamsun či švajčiarsky autor Robert Walser. Ten dokonca na prechádzke aj zomrel. Zhodou okolností mal tento motív predtým opísaný v jednej próze.

Zdá sa, že máte silný vzťah k beletrii.

S literatúrou som mal to šťastie, že môj tata bol prekladateľ a redaktor vo vydavateľstve Tatran. Mal bohatú knižnicu. Za komunizmu sa mnohé knihy nevydávali, no ja som mal prístup k literatúre ešte z prvej republiky. Pamätám si napríklad, s akou chuťou som čítal Dostojevského, Wiliama Faulknera, Chestertona v brožovaných vydaniach. Dokonca v niektorých jeho prózach z 20. – 30. rokov boli predznačené happeningy. V Klube podivuhodných živností agentúra pre svojich klientov pripravovala rôzne prekvapenia, a tie boli výtvarné a vizuálne silné, veľmi blízke tomu, čo robili oveľa neskôr happeningoví umelci. Laurence Sterne vymyslel dvestopäťdesiat rokov vopred toľko moderného umenia. Pritom by sa s ním mali problém porovnávať aj iní veľkí umelci, fantasti ako Cortázar či Joyce.

Vyrastali ste v Bratislave a prirodzene na vás vplývalo intelektuálne rodinné zázemie. Na stenách doma u vás viseli diela Miloša Alexandra Bazovského, Mikuláša Galandu, Martina Benku, Janka Alexyho, Želmíry Duchajovej či Gustáva Mallého. Čo vlastne boli vaše prvé kontakty s umením?

Áno, môj tata bol aj zberateľ umenia, poznal sa s mnohými umelcami a od detstva som bol obklopený obrázkami. Na základnej škole som sa už programovo pripravoval na Strednú školu umeleckého priemyslu. Podarilo sa mi dostať sa tam na prvýkrát a ako slepé kura zobe zrno, dostal som sa na dobré oddelenie výstavníctva k Rudovi Filovi. Ako profesor tam pôsobil aj Štefan Schwartz, ktorý neskôr emigroval do Švajčiarska. Doteraz sa z toho teším a asi viacerí jeho absolventi to považujeme za najdôležitejší impulz k ďalšej tvorbe.  

Rudolf Fila ako výrazná umelecká, intelektuálna aj pedagogická osobnosť ovplyvnil asi každého študenta. Aký bol váš vzťah?

Z pedagogického sa neskôr náš vzťah s Rudom Filom zmenil na priateľský a kolegiálny. Samozrejme, pri všetkej úctivosti, bol od nás starší o šestnásť rokov. Myslím si, že to tak vnímali aj ďalší jeho žiaci – Bočkayovci, Dežo Tóth, Vlado Kordoš, Marián Meško. Aj tí, čo u neho neštudovali, mali veľkú úctu k jeho tvorbe a bola to pre nich pravdepodobne jedna z intelektuálne najzaujímavejších osobností na Slovensku.

Na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení ste študovali maľbu v časoch normalizácie u profesora Petra Matejku. Na výtvarnú scénu, na ktorej ste pôsobili v okruhu výtvarníkov tzv. analytickej tvorby, ste vstúpili v polovici 70. rokov 20. storočia.

Áno, vstúpil som rovno na neoficiálnu scénu. Trocha ma dráždi, že naše pôsobenie počas komunizmu sa stále nazýva ako alternatívne umenie. Mne to pripadá trocha opačne, ten náš umelecký vývoj bol normálny, aj keď bol v menšine. Vznešený pojem, že som vstúpil na výtvarnú scénu, bol v našom prípade taký, že sme učili na základných umeleckých školách (vtedy ľudových školách umenia). To nás uživilo a bola to atraktívna práca s tvorivosťou detskou aj vlastnou. Zároveň sme robili vo svojich ateliéroch a v mojom prípade aj v prípade mojich najbližších priateľov sme sa dosť jednoznačne vykašľali na to, mať nejaké postavenie napr. vo Zväze výtvarníkov alebo v zarábaní umením. Vedeli sme, že by sme sa museli podvoľovať totalitným predstavám, a to bolo nemysliteľné a nemorálne.

Mali sme šťastie, že v ročníku sme sa stretli s Danom Fischerom a Lacom Čarným, vo vyšších ročníkoch študovali Bočkayovci, Dežo Tóth, Vlado Kordoš, Marián Meško. Navzájom sme videli a konfrontovali, čo kto robí. Okrem spomínaných aj s Mariánom Mudrochom a ďalšími kolegami, desiatimi výtvarníkmi, sme neskôr v roku 1991 vytvorili Skupinu A-R. Vzájomne sme sa navštevovali a konfrontovali, čo kto robí.

Od roku 1981, keď sme opravili náš domček na Mudroňovej ulici s ateliérom v podkroví, sme organizovali stretnutia. Keď sa niekomu podarilo niečo vidieť vo svete, priniesol diapozitívy a premietali sme, čo kto zažil. Takéto komentované prednášky mal u nás napríklad Jožo Jankovič, Otis Laubert, neskôr Etienne Cornevin. Tieto spôsoby informovania a stretávania sa po roku 1989 upadli, keďže každý si už mohol po vlastnej osi zacestovať, kde chcel, alebo kde mu peňaženka dovolila. Trocha to zároveň oslabilo vzájomné väzby. Viac sme sa venovali vlastnej výtvarnej práci a výstavám. Dovtedy to boli skôr výstavy v nevýstavných priestoroch, napríklad vo vestibule Slovenskej akadémie vied, organizované Ferom Mikloškom. Pán Boh zaplať za to, že boli, no nadväzovali na ne aj výsluchy na ŠtB, čo nebolo príjemné.

Od roku 1983 nedávate svojim dielam názvy. Tie nahrádza dátum – časové rozmedzie, počas ktorého vznikajú. Predtým sa ich názvy často končili otáznikom, akoby ste obrazy nechceli uzatvárať do jednej interpretácie ani dávať divákovi „návod na čítanie“, prezradiť mu celé tajomstvo.

Pri slovných pomenovaniach som sa snažil spochybniť to, čo označovali. Nikdy som diváka nechcel nasmerovať len jedným smerom. Samotné diela sú koncipované tak, že by nemali prinášať len jeden konkrétny spôsob asociovania, vnímania, porozumenia alebo neporozumenia. A preto som v začiatkoch 80. rokov vymyslel nazývanie diel dátumami, čo je nekonkrétne a len to akoby denníkovo uvádza, kedy som ktoré dielo robil. Na druhej strane je skoro úplne jedno, ktorý obraz som robil skôr alebo neskôr. No aj kvôli tomu, že sa diela prezentujú, mali by byť nejako označené. Možno to má význam, keď sa človek pozrie spätne o päť alebo desať rokov, čo robil. No to v mojom prípade tiež vždy neplatí, niekedy sa vrátim aj k motívu spred desiatich rokov.