Gersdorff pripomenul dokument Druhého vatikánskeho koncilu Lumen Gentium, ktorý cirkev označuje za „stĺp a oporu pravdy“ citujúc prvý list svätého Pavla Timotejovi. Von Gersdorff považuje vyjadrenie biskupa Meiera za ďalší dôkaz „neuveriteľnej krízy cirkvi, viery, pretože čoraz menej biskupov alebo pastierov vo všeobecnosti dokáže ľuďom povedať, čo je viera, čoho sa majú držať, ako majú žiť.“
Obhajoba biskupa Meiera zas zdôraznila kontext ekumenického stretnutia, v ktorom jeho slová zazneli. Biskup vraj sledoval slová koncilového dekrétu Unitatis Redintegratio, ktorý sa venoval ekumenizmu a odmietol škodlivý exkluzivizmus. Práve v tomto význame chcel Meier na ekumenickom stretnutí v Augsburgu pripomenúť, že pravda sa nenachádza exkluzívne len v Katolíckej cirkvi, ale ju v istej miere nachádzame aj v iných cirkvách a cirkevných spoločenstvách.
Hovoriť pravdu je dnes netolerantné
Táto malá polemika reflektuje veľký zápas o čistotu pravdy, ktorý sa odohráva nielen za hranicami, ale presahuje aj do vnútra Katolíckej cirkvi.
„Kto môže mať pravdu? Veď je to netolerantné!“, uvažoval pápež Benedikt XVI. v jednej zo svojich homílií pol roka pred ukončením svojho pontifikátu. „Myšlienka pravdy a intolerancie sa takmer úplne spojili, a tak sa už neodvažujeme veriť pravde ani hovoriť o pravde,“ pokračoval pápež a dospel k námietke, podľa ktorej „nikto nemôže povedať: Ja mám pravdu.“
Tento záver je podľa pápeža naozaj správny. „Nikto nemôže mať pravdu, lebo Pravda má nás, je to Niekto živý. Nie sme Jej vlastníkmi, ale sme Ňou uchvátení; len ak sa Ňou necháme viesť a poháňať, zostávame v Nej,“ vyvodil pápež s odporučením učiť sa „nemať pravdu.“
V opačnom prípade môžeme prepadnúť minimálne dvom pokušeniam.
Na jednej strane číha triumfalizmus ako majetnícka hrdosť na nezaslúžený dar. Na strane druhej môžu svojvoľné prídavky alebo ubratia z darujúcej sa Pravdy viesť k nutkaniu zbaviť sa jej nepríjemných, stiesňujúcich pút. Pretože takto „znečistená“ alebo okyptená Pravda už nevedie človeka do zasľúbenej zeme pravej slobody.
Bitka a chrám
Je príznačné, že západná cirkev i východné cirkvi majú uprostred Veľkého pôstu na programe „veľké upratovanie“ a majstrovsky sa pritom dopĺňajú.
Latinská cirkev necháva okrem iných zaznieť udalosť, keď Pán Ježiš vyčistil chrám. Vyhnal z neho zmenárnikov a predavačov holubov, čím narušil chrámový biznis.
Východné cirkvi byzantskej tradície si zas osobitne uctievajú Kristov kríž a nedeľu uprostred svätej Štyridsiatnice preto nazývajú Krížupoklonná.
V oboch prípadoch ide o potvrdenie pravdivosti mesiáša. Počas čakania naň si židia po stáročia všímali, či splní dve „mesiášske“ úlohy, aby mu mohli priznať titul mesiáš. Ježiš túto úlohu spĺňa úplne iným spôsobom ako napríklad nádejný adept Júda „Kladivo“ Makabejský necelé dve storočia pred ním. Nielenže vyčistil chrám od balastu obchodovania, ktorý tam nemal čo hľadať, ale postavil celkom nový Chrám Božej prítomnosti.
Urobil to splnením druhej mesiášskej úlohy, ktorú si všímajú východné cirkvi. Vyhral rozhodujúcu bitku, nie však vojensky ani politicky. Ježiš zvíťazil svojou zdanlivou porážkou na kríži, ktorá sa o pár dní ukázala ako definitívne víťazstvo.
Čo chce toto veľké upratovanie uprostred Veľkého pôstu dosiahnuť? Jasný pohľad, že Pravda sa jednoducho nedá poprieť, Život sa nedá zabiť a Cesta dovedie do Cieľa. Toto je istota kresťana uprostred sveta, kde sa zdá, že už nič nie je isté a všetko musí slepo napredovať.
Na tomto pozadí nemôže automaticky platiť znamienko rovnosti medzi slovami pravdivý a netolerantný. Ak totiž Pravda znamená slobodu, nechceme ju ponúknuť a dopriať každému? Neznamenajú v tomto prípade slová "len aby sme nikoho neurazili" rozlúčku s oslobodzujúcou Pravdou? Súčasne však môžeme tvrdiť, že žiadna cirkev si nemôže privlastniť pravdu. Smer je totiž opačný. Pravda sa stotožňuje s cirkvou. (porov. Sk 9,4) Čo však nastane v prípade, ak túto totožnosť začneme odmietať?
