Ja skutočne nerozumiem mladej rodine so školopovinnými deťmi, ktorí v podobnom obrovskom obchodnom komplexe strávia aj pol dňa. Pritom vonku vrcholí jar a príroda ponúka mnoho príležitostí na relax. Rodinka podvečer nasadá do auta a tvári sa, že nedeľná bohoslužba je za nimi.
Jediným obchodom, kde som ochotný byť aj dve hodiny, sú potraviny. Beriem to ako životnú nutnosť a za tie roky, čo v nich nakupujem, som sa už ako-tak zorientoval aj v ich ponuke. Nevadí mi ani stará známa taktika manažérov predajní, ktorí nútia zamestnancov každý druhý mesiac kompletne prestavať ponuku predajne. Urobia to tak, aby ste ani náhodou nenašli to, čo ste hľadali, keďže tovar je premiestnený úplne inak ako pred pár týždňami.
Taktika je jasná. Pri blúdení predajňou, keď hľadám svoj vysnívaný tovar, narazím na veci, čo sa mi zapáčia. A hup, už leží zbytočná, ani neviem prečo lákavá vec v košíku. Pri nákupe v potravinách som si dokonca zvykol aj na to, že si občas musím sám navážiť zeleninu a ovocie a vystáť tak 20-minútový rad pri pokladni.
Niektoré z potravinových reťazcov už pár rokov zavádzajú nepríjemnú novinku. Ponúkajú zákazníkovi možnosť, aby si nablokoval tovar sám. Niekde majú prenosný skener, s ktorým si v priebehu nákupu priebežne skenujete každý tovar. Inde ho nemajú. Naposledy som sa rozčertil v Lidli. V predajni nedávno zrenovovali 5 pokladní a ráno v ani jednej z nich nesedel nikto. Chcel som si kúpiť len banán, jogurt a makovku, ale mal som si to nablokovať sám... Avšak platiť môžete len kartou, zaševelí mi do ucha opulentná bruneta, podľa prehnanej dikcie zástupkyňa vedúcej! Môj tovar teda zostal zahodený v regáli.
