Potravinové reťazce ma nútia blokovať tovar. Nepamätám si, že by ma zamestnali ako pokladníka

BRATISLAVA – Priznám sa, že do obchodov nechodím rád. Ak idem, tak len cielene a pre jednu vec. Mega veľké obchodné centrá, akých je v Bratislave aspoň desať, zo srdca neznášam. Stali sa poloprázdnymi katedrálami našej nenásytnej majetníckosti a bezbrehého konzumu. Niektoré z ich obchodov zavádzajú zaujímavé pravidlá.

Ja skutočne nerozumiem mladej rodine so školopovinnými deťmi, ktorí v podobnom obrovskom obchodnom komplexe strávia aj pol dňa. Pritom vonku vrcholí jar a príroda ponúka mnoho príležitostí na relax. Rodinka podvečer nasadá do auta a tvári sa, že nedeľná bohoslužba je za nimi.

Jediným obchodom, kde som ochotný byť aj dve hodiny, sú potraviny. Beriem to ako životnú nutnosť a za tie roky, čo v nich nakupujem, som sa už ako-tak zorientoval aj v ich ponuke. Nevadí mi ani stará známa taktika manažérov predajní, ktorí nútia zamestnancov každý druhý mesiac kompletne prestavať ponuku predajne. Urobia to tak, aby ste ani náhodou nenašli to, čo ste hľadali, keďže tovar je premiestnený úplne inak ako pred pár týždňami.

Taktika je jasná. Pri blúdení predajňou, keď hľadám svoj vysnívaný tovar, narazím na veci, čo sa mi zapáčia. A hup, už leží zbytočná, ani neviem prečo lákavá vec v košíku. Pri nákupe v potravinách som si dokonca zvykol aj na to, že si občas musím sám navážiť zeleninu a ovocie a vystáť tak 20-minútový rad pri pokladni.

Niektoré z potravinových reťazcov už pár rokov zavádzajú nepríjemnú novinku. Ponúkajú zákazníkovi možnosť, aby si nablokoval tovar sám. Niekde majú prenosný skener, s ktorým si v priebehu nákupu priebežne skenujete každý tovar. Inde ho nemajú. Naposledy som sa rozčertil v Lidli. V predajni nedávno zrenovovali 5 pokladní a ráno v ani jednej z nich nesedel nikto. Chcel som si kúpiť len banán, jogurt a makovku, ale mal som si to nablokovať sám… Avšak platiť môžete len kartou, zaševelí mi do ucha opulentná bruneta, podľa prehnanej dikcie zástupkyňa vedúcej! Môj tovar teda zostal zahodený v regáli.  

Mňa podobná inovácia uráža. Nepamätám si, že by som uzavrel s nejakým potravinovým (ani žiadnym iným) reťazcom zmluvu a zamestnali by ma ako pokladníka. To si fakt vedenie tejto firmy myslí, že si k nim pôjdem nakúpiť veľký nákup? Za 70 rôznych položiek zaplatím tak 150 eur a ešte budem s úsmevom stáť hodinku pri pokladni, kde sa budeme trápiť s tým, aby som všetko vzorne nablokoval? A čo by ma asi malo motivovať v tom, aby som sa ochotne zacvičoval v nejakom nemeckom reťazci za pokladníka?

Môžem len špekulovať, o čo obchodom ide. Pripravujú nás pomaličky na čas, keď nebudú v obchodoch temer žiadni „dohľadateľní“ predavači? Alebo sa pomaly a plazivo pripravuje prechod len na bezhotovostnú platbu? Ide im len o to, ako zdôvodniť zbytočnosť a zastaranosť hotovosti? Nechcel by som žiť v krajine, akou je dnes povedzme Švédsko, kde aj na verejnom WC musíte pípať kartou. A ak v reštaurácii platíte hotovosťou, ste už podozriví.

Predavačom nevadí, že ak budú mať ich predajňu kompletne prestavanú len na samoplatbu zákazníkov, tak ich bude veľká časť prebytočná? Prácu v sklade a dokladanie tovaru na ploche zvládne aj nezaučený personál. Zaúčali sa týždne za pokladníka preto, aby čoskoro behali po sklade s paleťákom a, v tom lepšom prípade, dokladali tovar v predajni?

Mne osobne veľmi vadí, keď musím ako spotený komisár Maigret pátrať v predajni po predavačovi, ktorý by mi poradil s nejakým špecializovaných tovarom. V akejkoľvek špecializovanej predajni je odborne podkutý predavač, ktorý vám ochotne a odborne poradí, nevyhnutnosťou. Žiadny inteligentný informačný systém ho nikdy dostatočne nenahradí.

V potravinách sa mi bežne stáva, že oslovený predavač nielenže nevie, kde leží tovar, ktorý zháňam, ale občas evidentne netuší, na čo sa ho vôbec pýtam. Myslím si, že by aj v potravinách mali robiť ľudia, ktorí sú tam radi, majú k svojmu obchodu vzťah a v tovare sa vedia skvele orientovať. Pôjdete povedzme do vínotéky, kde vám predavač na otázku „Aké máte výborné vína?“ odpovie: biele, červené alebo ružové.

Odmietam sa baviť s predavačom, ktorý sa „plíži“ po predajni s útrpným výrazom starého galejníka, ktorý má veslovať na lodi v protivetre z Nórska až na Island. Taktiež sa nebudem baviť s neviditeľnou tetou v samoobslužnej pokladni, ktorá ma buzeruje počas celého blokovania nákupu, kde sa mi nedarí polovicu tovaru (v tom zle nastavenom informačnom systéme) dohľadať.

Nebudem nakupovať v obchode, ktorý bude bez predavačov, prípadne s nejakými smiešnymi robotmi, pretože predavač je tým živým elementom, ktorý k nemu nevyhnutne stáročia patrí. Pokiaľ ste boli niekde na súku v arabskom svete, ktorý je jedinečným, živým, premenlivým, nádherným divadlom a dobrodružstvom, tak viete presne, o čom hovorím.