Ján Hrubala: Kým ústavný súd nerozhodne, strany v konaní i sudcovia môžu byť motivovaní procesy odročovať

Prípady ÚŠP budú prerozdelené na jednotlivé krajské prokuratúry. Vy ste predtým s prokurátormi ÚŠP pracovali v rovnakej budove. Aký to bude mať dosah na Špecializovaný trestný súd z hľadiska zmeny komunikačnej linky medzi vami a prokurátormi?

Komunikačná linka bola, je a aj bude jedine pracovná. Keď budeme vedieť, s ktorou prokuratúrou máme komunikovať, budeme s ňou komunikovať tak ako doteraz s ÚŠP. Ako sa prokurátori napríklad z Prešova budú dopravovať na úkony súdu v Pezinku, nevieme, ale natíska sa na jazyk – nie je to naša starosť.

Jednotlivé prípady, ktoré sú aktívne a majú prideleného „svojho“ dozorového prokurátora, by im podľa doterajších informácií mali zostať, pričom prokurátori sa budú môcť vrátiť domov, respektíve na prokuratúru, na ktorej pôsobili predtým. Napríklad prípad vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zrejme pôjde za prokurátormi do Žiliny. Čo to bude znamenať pre vás?

Pre nás nič. Pre prokurátorov bude najväčšia starosť s logistikou presunov.

Ak však prokurátori jednotlivých prípadov zostanú, je potom namieste obava, že zrušenie ÚŠP niečo zmení na prístupe alebo prípadnej úspešnosti prokurátora v konkrétnych prípadoch?

Zrušenie ÚŠP z tohto pohľadu mení len to, že právomoci generálneho prokurátora voči dozorovým prokurátorom sú väčšie než právomoci špeciálneho prokurátora. Samozrejme, dozoroví prokurátori budú môcť ostať aj naďalej „sami sebou“.

Máte už predstavu, akým spôsobom bude „regionalizovaný“ presun jednotlivých prípadov a akým spôsobom sa to dotkne vás ako súdu, ktorý tieto prípady pojednáva?

Nemám predstavu. Náš súd však, opäť „natvrdo“ povedané, nezaujíma, ako sa prokurátor dostaví do budovy súdu. Jediné, čo budeme skúmať, je to, či vec zastupuje prokurátor zmocnený zákonným spôsobom.

Čo ak väčšina prokurátorov bude chcieť zostať v Bratislave? Zostane tam aj väčšina prípadov, hoci by išlo aj o korupčný či iný vážny trestný prípad z iného regiónu?

Neviem. Isté je len to, že veci sa musia nejak „prerozdeliť“.

Máte pripravený nejaký plán, ako bude váš súd preberať s Generálnou prokuratúrou SR a jednotlivými krajskými prokurátormi delegovanie prípadov z ÚŠP?

Nemáme plán. My ho totiž nemusíme mať a pojednávať budeme tam, kde doteraz. Ako som už uviedol, skúmať budeme jedine zmocnenie toho prokurátora, ktorý príde, a pevne veríme, že niekto z prokuratúry príde a jeho zmocnenie bude v súlade so zákonom.

Máte predstavu, koľko spisov sa bude takto presúvať? V médiách sa mihla informácia, že by malo ísť o približne tisíc spisov...

Nemáme predstavu, koľko spisov sa bude v rámci generálnej prokuratúry alebo medzi prokuratúrami presúvať. My naše pojednávania pre zmeny nepresúvame, a ak, nebodaj, nepríde žiadny prokurátor napriek upovedomeniu – po 20. marci už bývalej špeciálnej prokuratúry, budeme to riešiť. Vieme len to, že či už na nových alebo „starých“ prokurátorov Generálnej prokuratúry SR čaká v posledných rokoch obvyklých zhruba 500 až 600 pojednávacích dní vo veciach nášho súdu.

Osobitnou štruktúrou boli zástupcovia európskej prokuratúry. K akým zmenám z pohľadu vás dôjde v tejto oblasti z hľadiska systému práce?

Neviem, je to vec Generálnej prokuratúry SR a Európska prokuratúra je vo svojej podstate, podobne ako Úrad špeciálnej prokuratúry, jej súčasťou.

Platnosť novely trestného kódexu bola Ústavným súdom SR pozastavená, pričom existuje predpoklad, že o tomto podaní sa bude rozhodovať mesiace. Neobávate sa právnej neistoty, ktorá z toho vyplýva pre jednotlivé živé prípady?

Naozaj sa toho obávam.

Profesor ústavného práva Tomáš Ľalík tieto obavy pomenoval tak, že právna istota je spochybnená dovtedy, kým Ústavný súd SR nevydá meritórne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie sa týka stoviek prípadov a sudcovia vlastne nevedia, podľa ktorej právnej úpravy majú postupovať. Sú to aj vaše obavy?

Presne tak. Ale zrejme budeme postupovať v zmysle v podstate predbežného rozhodnutia ústavného súdu a budeme rešpektovať všetky pozastavenia účinnosti právnych predpisov, ktorých sa rozhodnutie ústavného súdu týka.

Profesor Ľalík očakáva, že sudcovia budú v tejto neistote radšej čakať na meritórne rozhodnutie ústavného súdu, a budú teda svoje prípady motivovaní radšej odročovať, kým nebudú mať jasno, ako to dopadne. Považujete to za relevantnú obavu?

Považujem, ale riadenie sa obavami nepatrí do portfólia povinností sudcu. Všetky veci musíme rozhodovať v rámci možností rýchlo a najmä väzobné veci bezodkladne. Riadime sa platným zákonom, a nie návrhmi zákonov a obavami.

Do toho tu máme aj advokátov, ktorí sú zbehlí v detailoch právneho sporu svojich obvinených mandantov, napokon, niekoľko z nich sa na príprave novely priamo podieľalo. Nie sú tu obavy, že advokáti situáciu môžu využiť, aby robili obštrukcie?

Sudcovia nie sú v pozícii, aby sa vyjadrovali k obavám tohto typu. Postup obhajoby sa bude v každom prípade vyhodnocovať aj z hľadiska posúdenia eventuálneho obštrukčného konania.

Máte voči takejto prípadnej vyčkávacej taktike sudcov a advokátov pripravenú nejakú stratégiu?

Áno. Obvyklú, ako som opísal vyššie. Prípadná obštrukčnosť konania, skúmanie takzvaných „péeniek“ alebo iných typov ospravedlnení sa vykonáva vždy. A áno, pokiaľ ide o sudcov, čakanie na vskutku v krátkom čase očakávanú a nespochybňovanú zmenu zákonov v istých situáciách môže byť legálnym, legitímnym i proporcionálnym riešením veci, čo nie je v rozpore s tým, čo som predtým povedal o obavách.