Brusel zrušil jedno z najabsurdnejších rozhodnutí. Po tlaku Ficovej vlády

Únia napravila svoju starú chybu. No chváliť ju za to nebudeme. EÚ takmer dva roky ignorovala sťažnosti a právne výhrady Hambálka. Zabral až politický tlak. EÚ sa rozhýbala po tom, ako na Hambálkov prípad upozornil premiér Fico. Hovoril o tom s nemeckým kancelárom aj šéfkou eurokomisie.

Inými slovami, ak by sa po voľbách nezmenila vláda, tupé rozhodnutie EÚ by zrejme platilo ďalej. Občan Hambálek by mal ďalej zmrazené účty v banke, mal by zablokovaný majetok a mal by zakázaný vstup do krajín EÚ. Len preto, že niekto ho vyhlásil za proruského, respektíve za „bezpečnostnú hrozbu“.

Sankcie proti Hambálkovi boli také zvrátené, že sa nedali dodržiavať. Porušiť ich musel aj Hambálek, aj Slovenská republika. Občana krajiny EÚ predsa nie je možné vyhostiť z EÚ. Tak ďaleko to ešte nezašlo.

Hambálek pritom nebol ani zločinec, ani bezpečnostná hrozba. Terčom udavačov sa stal v roku 2018, keď zakladal slovenskú pobočku ruského motorkárskeho klubu Noční vlci kdesi v Dolnej Krupej. Ruskí Noční vlci jazdili po európskych krajinách a navštevovali pamätníky ruských vojakov – čo novodobí strážcovia morálky vyhlásili za ruskú propagandu.

Odvtedy bol Hambálek na čiernom zozname „proruských osôb“. Niekto by si mohol povedať strohé no a a čo… Veď takýchto zoznamov, ktoré dávajú dokopy aktivisti, sú desiatky. Končí na nich ktokoľvek, kto má kritické postoje k vojenskej politike Západu.

Po februári 2022, teda po ruskej invázii na Ukrajinu, však čierne zoznamy viedli k sankčným zoznamom. Aspoň v prípade Hambálka. EÚ ho politickým dekrétom zaradila medzi sankcionovaných Rusov. Stal sa z neho nepriateľ, ktorého treba izolovať. Podľa sankcií EÚ mal Hambálek dostávať zo svojich zmrazených účtov len nevyhnutnú sumu na „esenciálne potreby“.

Nezaškodí zopakovať, že proti Hambálkovi sa neviedlo nijaké právne konanie. Išlo len o politické rozhodnutie EÚ – o sankčné zoznamy namierené proti Rusku.

Zdôvodnenie EÚ bolo ukážkou právneho praveku. Meno Slováka Jozefa Hambálka na zozname uviedli v latinke aj v ruskej azbuke (keďže na zozname boli prevažne Rusi). V dôvodoch sankcií proti občanovi krajiny EÚ sa uvádzali výmysly. Napríklad že by „mohol byť spojený s ruským prezidentom Putinom“. Alebo že vo svojich objektoch „údajne cvičí ruských Nočných vlkov na zapojenie do vojny na Ukrajine“.

Nič z toho sa nepotvrdilo. To však Únii neprekážalo. Hambálka predsa preventívne trestali za to, čo by mohol robiť. Nie za to, čo preukázateľne robí. Ako v románoch Georgea Orwella, kde boli ľudia stíhaní a prenasledovaní len tak. Pre istotu a pre výstrahu.

Na príbehu Hambálka je zarážajúce, že nepomohli nijaké právne výhrady. Ani Únii, ani slovenskej vláde sa to nechcelo riešiť. Nechali to tak. Zrejme to bolo aj tým, že už v roku 2018 sa pod inkvizičné vyhlásenie proti Hambálkovi podpísali ľudia, ktorí neskôr tri roky zastupovali Slovensko: Čaputová, Naď, Klus, Dostál…

Našťastie Hambálkov prípad sa rieši tak, ako sa mal vyriešiť hneď na začiatku v júli 2022. Priznaním omylu a vyradením jeho mena zo sankčného zoznamu. Stačilo na to len to, že slovenská vláda sa zastala slovenského občana.

Hambálkov prípad je absurdný a zároveň poučný. Ukazuje, aká tenká je hranica medzi aktivistickým spisovaním čiernych zoznamov a celkom reálnym politickým prenasledovaním ľudí.

A takisto ukazuje, že v hlavách poniektorých „majiteľov pravdy“ táto hranica neexistuje. Bola z nich vymytá.