Americké médiá: Svet, aký by mal byť

To vypnutie neprišlo úplne sčista jasna, už na jar boli televízne stanice pod tlakom, aby vypínali Trumpove briefingy ku koronavírusu. Ale predsa len vypnúť prvé vystúpenie úradujúceho prezidenta po voľbách je trochu veľa. Je azda jasné, že je to rozhodnutie stranícke. Demokratickému politikovi by to sociálne siete a televízie nikdy neurobili (dnes to možno pro forma nejakému urobia, ale to len preto, aby zachovali zdanie). Ale zároveň je to rozhodnutie smiešne. Kto bude chcieť, pozrie sa na Trumpov prejav inde – na Fox News a tiež CNN, ktoré sa k blackoutu nepripojili, alebo na internete. Žijeme predsa v dvadsiatom prvom storočí. Tak čo sa to tu deje?

V máji, keď prepukli protesty po zabití Georgea Floyda, sa televízne spravodajstvo nieslo v duchu uisťovania, že protesty sú nenásilné a rozhodne pri nich nedochádza k rabovaniu. Ale človek nemusel prehľadávať alternatívne zdroje, aby zistil, že to nie je pravda. Dôkazy boli priamo v spravodajstve samotnom. Reportéri prednášali svoje slová o pokojnosti protestov priamo s požiarmi a útočiacimi demonštrantmi na pozadí záberu. „Chcem povedať jasne, ako to charakterizujú. Je to prevažne protest. Všeobecne povedané tu nepanuje neporiadok „- týmito slovami napríklad opisoval situáciu reportér MSNBC v Minneapolise 29. mája. Nejakých pätnásť metrov za ním horela budova. V predchádzajúcom vysielaní uviedol, že zo svojho stanovišťa vidí štyri požiare. V iných klipoch bolo možné zahliadnuť aj reportéra vraviaceho podobné upokojujúce slová, ako ním mimovoľne šklbne, keď v jeho bezprostrednej blízkosti zaznie výstrel, ale neochvejne pokračuje ďalej.

Ako môžu inteligentní ľudia niečo také robiť tvárou v tvár nevyhnutnému výsmechu, ktorý nemohli nechápať? Boli to výjavy pripomínajúce filmové komédie či legendárneho Saddámovho hovorcu známeho ako „Baghdad Bob“, ktorý do poslednej chvíle uisťoval svet, že pozícia irackých síl je nadmieru výborná.

Ale postavme vedľa toho moment z vysielania stanice CNN 6. októbra. Moderátor rekapituloval, že Donald Trump, infikovaný koronavírusom, vyšiel na balkón Bieleho domu bez rúška. Režisér v tej chvíli vystriedal pohľad do štúdia záberom Trumpa dávajúceho si dole rúško. Moderátor prerušil, čo práve hovoril, a oslovil réžiu: „Zložte to. Prosím vás, nedávajte to vôbec na obrazovku. Prosím, zložte to. Pretože to zabije ľudí. „

Prečo tá infantilita?

Bolo to absurdné. Veď v televíznom spravodajstve sa vysielajú kadejaké výjavy od občianskych vojen a scén zločinu po kaskadérske kúsky či varenie nezdravého jedla. Nikto si predsa nemyslí, že akýkoľvek výjav, ktorý televízia prinesie, funguje ako návod, ktorý diváci ako v hypnóze bezmocne napodobňujú. Tým menej správanie prezidenta, ktorého faktickým tvrdeniam Američania vrátane časti jeho voličov veľmi neveria a nepovažujú ho za vzor v osobnom živote. A predsa sa to stalo. Prečo tá infantilita?

Bol to však tiež akýsi negatív scén z protestov. Tam slovné tvrdenia reportérov ako by mali schopnosť negovať vizuálny materiál, ktorý majú diváci pred očami. Ako by si diváci na pokyn reportéra vypli obraz. Tu, naopak, moderátor CNN predviedol vieru v magickú moc pohyblivých obrázkov.

Čo tie dva výjavy spája? Že tá absurdita nie je zlyhanie, ale zámer. Médiá vám týmto oznamujú správnu líniu. Tie silné výrazové prostriedky sú na to, aby novinári predviedli, ako sú jej oddaní. Sú tak veľmi na strane protestov a proti Donaldovi Trumpovi, že sú ochotní sa pritom znemožniť, keď si to situácia žiada. Credo, quia absurdum. Verím, pretože je to nezmyselné. Aký väčší dôkaz spoľahlivosti chcete?

Taký je vynárajúci sa nový model funkcie médií – predvádzajú, ako by svet správne mal vyzerať. Dávajú udalostiam a osobnostiam svoje imprimatur. Opatrujú svet visačkami: správne – zle, skutočné – neskutočné. Niekedy doslova, ako pri tých prezidentových tweetoch. To je tá pridaná hodnota. Nie preto, že by naozaj verili v ich účinnosť. Ani v ich pravdivosť – odôvodnenie Twitteru, prečo blokoval New York Post a jeho články o laptope Huntera Bidena, sa niekoľkokrát menilo za pochodu. A štúdia MIT Media Lab ukázala, že sa úplne v súlade s fenoménom známym ako „Streisand effect“ viditeľnosť správy New York Post zdvojnásobila. Ale Twitter nebol nečinný.

Tú zmenenú úlohu berie rad novinárov za svoju. Ako si deň po voľbách všimla na Twitteri komentátorka časopisu Forward: „Toľko novinárov z tých najprestížnejších médií v krajine tu hrdo tweetuje. Doslova nechápem, ako pre neho niekto môže hlasovať. Moji milí novinárski kolegovia, posledné štyri roky sme mali jednu hlavnú úlohu, a to práve toto.“ Nechápať, to je naozaj dosť nová a revolučná novinárska ambícia.

Návnada pravdepodobnosti

Je to, samozrejme, zjednodušený obrázok. Médiá stále ešte nejaké skutočné správy prinášajú. A ak skresľujú svet, tak len výnimočne s takým „hrdinským“ nasadením ako v príkladoch vyššie. Dávajú prednosť formátu, ktorý sa viac podobá normálnym správam. Mali by obsahovať aspoň návnadu pravdepodobnosti. Akú obstarávali všetci tí menovaní aj nemenovaní vysokí činitelia, ktorí médiá zásobovali informáciami o údajnom ruskom sprisahaní. Niekedy sa to skončí trapasom. New York Times v roku 2018 uverejnili článok anonymného autora, ktorého charakterizovali ako „vysoko postaveného činiteľa administratívy“ (senior administration official). Písal o tom, ako vedie odboj proti Trumpovi v jame levovej. Kto to je, špekulovali všetci. Poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton? Možno dokonca viceprezident Pence? V minulých dňoch, týždeň pred voľbami, sa odtajnil a vykľul sa z neho zástupca vedúceho kancelárie ministerky pre vnútornú bezpečnosť, teda niekto o niekoľko levelov nižšie, než si čitatelia mohli predstavovať. Mnohí čitatelia budú správam zdrojovaným od anonymných „vysoko postavených činiteľov“ veriť ďalej, pretože im chcú veriť.

Správy sa často opierajú o nejakú vonkajšiu nezávislú expertnú autoritu. Nie vždy je možné prevádzkovať tú vrcholnú formu samožeru, keď CNN zverejní ako samostatnú správu, že CNN vyhlásilo výsledok volieb. Tá expertná autorita niekedy musí aktívne pribehnúť na pomoc. Ako keď začali médiá amplifikovať obvinenia jednej senátorky voči sudkyni Barrettovej, že výraz „sexuálne preferencie“, ktorý použila, je zastaraný a urážlivý. Administrátori slovníka Merriam-Webster doslova ten deň pridali v on-line verzii hesla preferencie poznámku v tom zmysle. Prečo to robia, keď to každý vidí? Opäť – pretože úlohou médií a inštitúcií katalogizujících informácie a poznatky je modelovať a predvádzať svet taký, aký by mal byť.

Mohlo to tak byť

To všetko sa dá pozorovať aj bez angličtiny u nás. Pripomenuté vyznanie řeporyjského starostu ukazuje, aké nákazlivé to je. Bolo to možné vidieť napríklad v kauze údajného ruského agenta s ricínom. Keď sa ukázalo, že celá vec bola len virtuálna udalosť, niektorí z novinárov, ktorí v médiách kampaň viedli, sa tvárili, akoby vyústenie pre nich nepredstavovalo vôbec žiadny problém. Svoju novinársku povinnosť splnili tým, že vytvorili paniku. Síce nepodloženú, ale žiaducim smerom. V sektore boja s ruskou hrozbou – ktorý dnes už predstavuje kariérnu príležitosť pre rastúce kádre prevažne samozvaných expertov – ako by žiadna panika nebola dosť prehnaná. Uplatňuje sa pravdivostné kritérium „nebolo to síce tak, ale mohlo to tak byť“. Kto nechápe, že takto sa len oslepuje voči realistickému posúdeniu skutočných hrozieb, tomu niet pomoci.

V Amerike je za túto formu terapeutickej žurnalistiky časť konzumentov ochotná platiť, takže to bude pokračovať. Ale má to svoje spoločenské náklady. Napríklad tie, že volebné výsledky boli trochu iné a tesnejšie, než prieskumy predpovedali. Pretože neľavicoví Američania sa už zrejme boja byť otvorení aj v anonymných prieskumoch a mnohí príslušníci menšín zmýšľajú o rasizme inak, než ako im to vtĺkajú do hlavy média deň čo deň.

Text vychádza v spolupráci s Echo24.cz