Ten, ktorý maľoval Mengeleho. Malý vzrastom, no veľký odkazom

O kom je reč? Nuž, v uplynulom týždni sme si pripomenuli okrúhle 120. výročie narodenia Ľudovíta Felda, ktorý patril k najvýznamnejším predstaviteľom košickej moderny.

Narodil sa 19. marca 1904 v chudobnej židovskej košickej rodine. Obaja rodičia pracovali ako robotníci. Ľudovít mal ďalších osem súrodencov, takže to nemali jednoduché. Odlišoval sa výtvarným talentom a ako sa neskôr ukázalo, aj vzrastom. Keď mal osem rokov, kvôli poruche hypofýzy prestal rásť.

Kvôli svojej výške čelil posmechu, no to ho neodradilo od zdokonaľovania svojho výtvarného talentu. Do tajov kreslenia ho najprv zasvätil učiteľ Samo Oravec. Po maturite mierili jeho kroky na kresliarsko-grafickú školu Eugena Króna, kam chodil v rokoch 1921 – 1925. Následne do roku 1933 študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti.

No to už sa nad Európou zaťahovali mraky a z mesta musel pod tlakom rastúcich antisemitských nálad odísť. Rozhodnutie umocnil aj fakt, že prišiel o štipendium. Bol žid a cudzinec.

Mohol utiecť, no odmietol

Zrejme pod tlakom týchto udalostí nakoniec konvertoval na kresťanstvo, presnejšie katolicizmus. No ani to mu neprinieslo pokoj, práve naopak. Rodina tento jeho krok neprijala.

Ostal kdesi na pomedzí dvoch komunít. Židovská ho odmietla, lebo už bol kresťan, pre kresťanov ostal židom. Vtedy však ešte nikto netušil, že problémy nekončia a nastanú ešte horšie časy…

Prišla II. svetová vojna a Košice sa ocitli v Horthyovskom Maďarsku. V roku 1944 začali Nemci v starej košickej tehelni na Moldavskej ulici zhromažďovať židov, ktorých čakali deportácie do koncentračných táborov. Feld mal najprv šťastie, že nebol na zozname.

Traduje sa, že dievča, ktoré zoznam spisovalo, bolo jeho žiačkou a svojho učiteľa naschvál vynechalo. Feld však samotu bez rodiny nevydržal, a preto sa prihlásil dobrovoľne. Priamo v tehelni sa mu naskytla ďalšia možnosť na útek, keď mu ju poskytol jeden z dozorcov, no on ju nevyužil.

Vyžiadal si ho Mengele

Feldovcov čakal transport do Osvienčimu. Väčšina rodiny, žiaľ, skončila rovno v plynovej komore. Ľudovíta Felda napokon zachránili dve veci – paradoxne jeho výška a výtvarný talent. Felda po príchode do Osvienčimu dozorcovia kvôli vzrastu zaradili medzi deti.

Esesáci si všimli, že nosí ceruzku a v krátkych chvíľach voľna kreslí. Jeho kresby si medzi sebou rozdelili. Práve vďaka tomu bol jeho život viackrát ušetrený. Niektoré kresby sa dostali až k Mengelemu, ktorý si ho napokon dal zavolať. Mengele mal navyše rád rôzne ľudské anomálie a zaradil ho medzi tých, ktorí neskončia v plyne. Skončil ako „dvorný“ kreslič Anjela smrti Dr. Mengeleho.

Feld tak na kresbách zaznamenával jeho neľudské pokusy. No portrétoval aj samotného Mengeleho, či dôstojníkov a dozorcov. Podľa Feldovej žiačky Silvie Fishbaumovej jej vraj spomínal, že Mengele bol k nemu, paradoxne, aspoň naoko zdvorilý. Stalo sa aj to, že ho ponúkol cigaretou a pýtal sa ho, či sa cíti dobre.

Zachránil viacero detí

Ako sa však k Osvienčimu blížil front a Nemci začali časť tábora likvidovať, zvolávali deti s tým, že ich odvedú preč. V skutočnosti ich ale čakala smrť. Ľudovít Feld však presvedčil 13 detí, aby nikam nešli a poriadne sa schovali pod najspodnejšie prične. Zachránil im tak život, hoci na oslobodenie a záchranu čakali niekoľko dní o hlade a v zime.

Koncom 80. rokov minulého storočia ho dvaja z nich – Kalman Baron a Peter Grumfeld – v Košiciach navštívili, aby sa mu poďakovali. „Teraz už môžem zomrieť,“ povedal vtedy dojatý Feld. Z jeho rodiny zahynulo v koncentráku 20 jej členov. Okrem Ľudovíta sa zachránili iba sestra Frida a brat Ignác.

Útočisko v podkroví

Po skončení vojny žil Ľudovít Feld do roku 1949 v Bratislave. No potom sa vrátil do rodných Košíc, ktoré mu veľmi chýbali. Preto sa niet čo čudovať, keď raz vyhlásil: „Som kronikár starých Košíc, a teraz sa znovu budujú.“

Mnoho známych košických maliarov a výtvarníkov mu vďačí za rady či pomoc. Učil sa u neho aj známy košický sochár Juraj Bartusz, ktorý často navštevoval rodinu Löfflerovcov. Ľudovít Feld býval u svojho dobrého kamaráta Vojtecha Löfflera, ktorý mu poskytol útočisko v podkroví svojho domu.

Feld vytvoril počas svojho života stovky perokresieb, akvarelov, grafík či litografií so zákutiami Starého Mesta, Dómu sv. Alžbety či divadla. Rád maľoval krajinky aj portréty, no nerád ich len tak dával. Buď ich daroval, alebo predal pod cenu. Zomrel 18. mája 1991.