Nenápadne sa zliezajú, čím sú od finálneho miesta ďalej, tým sú medzi nimi väčšie vzdialenosti. Ešte o sebe navzájom nevedia, ale ako sa postupne približujú k miestu spoločného záujmu, tak aj zjavne úplne cudzí ľudia zrazu pocítia k sebe záchvev spolupatričnosti.
V Košiciach zažívam takéto momenty viac či menej pravidelne. Najčastejšie, ale zároveň aj v najmenšom meradle, je to v nedeľu pri ceste do kostola. Keďže to mám peši necelých desať minút a aj návštevnosť v rámci jednej sv. omše nie je vyslovene masová, tak to nemá úplne ten efekt, ale na druhej strane, človek hneď vidí, či niekto ide iba kúpiť do obchodu kyslú smotanu, alebo či ide na stretnutie s Bohom.
Raz do roka, presnejšie prvú októbrovú nedeľu, sa takto synchronizovane, presne ako mravce, ktoré láka nedocmúľaný cukrík, zliezajú obyvatelia Košíc na Medzinárodný maratón mieru. Prevažná väčšina v podobe povzbudzujúcich a v úžase sledujúcich kenské a etiópske gazely s krokom ľahším ako vzduch, ale aj ako celkom neznámi hrdinovia dlhých tratí. (Ak práve nebežím polmaratón, tak nech mi pán Dzurinda odpustí, vždy keď, ho zbadám v pelotóne, tak volám: Miki, idééš!)
Špeciálne miesto v zliezaní a vzájomnej nevyslovenej solidarite mali pre mňa protesty po zavraždení novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Hovorím, že mali, pretože tá následná pachuť, ktorá sa vďaka progresívnym organizátorom dostavila, ovplyvnila spomienky na to obdobie až príliš, aby som ich s odstupom času vnímal inak ako s pocitom horkosti a rozčarovania.
