Druhý mongolský vpád: keď kosa narazila na kameň

Treba sa ale posunúť v priestore a čase. Od prvého vpádu v rokoch 1241 až 1242 uplynulo pár desaťročí, keď si Mongoli, respektíve už možno hovoriť aj o Tatároch, zaumienili, že by mohli zopakovať úspešnú vojenskú výpravu svojich predkov. Pravda, už dávno nešlo o ríšu, ktorú založil ešte Džingischán, ale o štátny útvar zvaný Zlatá horda. Ten sa rozprestieral od východnej Európy cez západnú Sibír až do dnešného Kazachstanu.

V Zlatej horde oficiálne panoval vnuk Batuchána Töde Mögke. Neoficiálne však ťahal za nitky vojvodca Nogaj, ktorý bol oficiálnym správcom západnej časti ríše. A práve v jeho hlavne skrsla myšlienka na zopakovanie invázie do Uhorska. Viedli ho k tomu správy, že vtedajší uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky musel čeliť vnútorným rozporom a potlačil aj odpor Kumánov. To ovplyvnilo mongolský pohľad na situáciu.

Ako sa ukázalo, pravda ale bola niekde inde. Nogaj sa napokon v roku 1285 rozhodol pre zimnú výpravu. Preto sa vo februári spomínaného roka pohli smerom do Uhorska dve veľké armády, ktoré mohli mať dokopy okolo 40-tisíc vojakov. Hoci dnes vnímame stredoveké rozhodnutie bojovať v zime ako pochabosť, nie je to celkom tak.

K bojovým stretom dochádzalo počas zimy, aj keď zriedkavo, aj v Európe. V prípade Mongolov išlo o pragmatické rozhodnutie. Boli zvyknutí na zimu, v stepi klesali teploty aj pod -30 °C. Nogaj navyše rátal s tým, že rieky, jazerá či močiare budú zamrznuté a nebudú tvoriť prekážku počas ťaženia. Navyše, správne predpokladal, že sýpky budú plné obilia pre nasýtenie jeho vojakov.

Tu sa ale treba pristaviť pri Uhorsku a jeho vojenských reformách. Hlavne armáda a obranný systém boli zmenené. Proces započal ešte počas panovania Bela IV. Ten podporoval výstavbu kamenných hradov, mestá si opäť mohli postaviť hradby. Vojenské reformy prebiehali pod dohľadom križiackych rytierov – johanitov, ktorých si Belo IV. povolal. Kráľ aj jeho okolie si uvedomili, že zmenu potrebuje hlavne jazda, presnejšie jej transformácia na početne menšiu, no údernejšiu jazdu západoeurópskeho typu.

Napriek vžitej predstave nebola ťažká jazda bezbranná voči ľahkej kočovníckej lukostreleckej jazde, akú mali napríklad aj Mongoli. Pri použití vhodnej taktiky mohli nájazdníkom úspešne čeliť. Samozrejme, výzbroj ťažkého jazdca bola nákladná záležitosť. Preto Belo IV. povolil drobnej a z časti aj strednej šľachte vstupovať do služieb bohatých magnátov, šľachticov či biskupov s tou podmienkou, že tí im na oplátku zabezpečia výzbroj, výstroj a, samozrejme, aj výcvik.

Ak by sme to povedali dnešným jazykom, išlo o zapojenie súkromnej sféry do obrany štátu. To na druhej strane umožnilo vznik triedy bohatých oligarchov, ktorí si neraz robili, čo chceli. Ďalším dôležitým faktorom bol pokrok týkajúci sa brnenia a zbraní. Patrí sem aj použitie kuše. Hoci cirkev hlavne vo vojnách proti kresťanom zakazovala jej použitie, pri obrane počas prvého mongolského vpádu sa osvedčila.

Jej výroba si síce vyžadovala technologickú základňu a zručnosť, no to kočovníci väčšinou nemali. Výhodou kuše ale bolo, že si jej ovládanie, na rozdiel od luku či meča, nevyžadovalo až taký dlhý výcvik. Tým sa rozširoval aj počet mužov, ktorí mohli byť povolaní do armády a vďaka krátkodobému výcviku streľby z kuše mohli byť platnými posilami jazdcov či pechoty. Kuše mali navyše v tom čase lepšie parametre ako uhorské luky (dlhé luky v Anglicku – longbow, sa začali používať až koncom 13. storočia) a ťažší šíp z kuše mal lepšiu prieraznosť.

Navyše, ľahkí stepní jazdci mali buď ľahké, alebo žiadne brnenie. Štíty buď nemali, alebo boli menšie. Naopak, strelci z kuše boli často krytí štítmi kopijníkov. Preto strela z kuše spoľahlivo zlikvidovala stepného jazdca. Ak dostal zásah kôň, životnosť jazdca – lukostrelca nebola dlhá.

Európski jazdci ale aj pechota používali v tomto období drôtenú košeľu, no šírila sa aj inovácia v podobe brigantín. Boli to kožené kabátce obité železnými plátmi. Tie šípy z mongolských lukov nedokázali preraziť. Významnou zložkou armády sa stala aj pechota, ktorú často tvorili kopijníci so štítmi či spomínaní strelci z kuše.

No späť ku druhému vpádu Mongolov. Tí zrejme nič netušili nielen o novinkách v uhorskej armáde, ale ani o obrannom pláne, za ktorým stál opäť Belo IV. Plán v podstate spočíval z niekoľkých línií obrany. Prvú tvorili Karpatské priesmyky. Tie mali brániť hlavne posádky hradov – kolonistov, ktorí boli vojensky celkom zdatní, napríklad spišskí Nemci, Sikuli či Valasi. Ak by nezadržali nápor Mongolov, uhorská armáda sa mala stiahnuť do hradov a opevnení a voľnú krajinu nechať prakticky prázdnu.

No a hlavnú líniu už predstavoval Dunaj. Ak by sa Mongoli dostali až sem, už mali byť zdecimovaní a unavení z neustálych vojenských potýčok a šarvátok. Navyše by museli čeliť hlavnej uhorskej armáde, ktorá by s nimi podstúpila otvorený boj.

No a teraz späť k Mongolom. Tí sa rozdelili na dve armády. Prvá, ktorej velil osobne Nogaj, vpadla do Uhorska, respektíve uhorského Valašska približne v okolí dnešného rumunského mesta Brašov. Druhá prenikla cez Halič a Verecký priesmyk do Zakarpatska. pripojili sa k nej aj spojenecké vojská haličského kniežaťa Leva I. Tejto armáde velil ďalší mongolský vojvodca Talabuga.

Obe armády tvorila väčšinou ľahká jazda a oddiely podrobených národov. Uhri mali v spomínanom roku 1285 na obranu pred Mongolmi k dispozícii zhruba 30-tisícovú armádu. Aj tá bola rozdelená na viacero menších oddielov. Hlavným veliteľom bol kráľ Ladislav IV. Celkovo však mohlo mať Uhorsko k dispozícii takmer 100-tisíc vojakov. Boli však roztrúsení po pevnostiach a hradoch. Teraz prichádza na rad slovenská stopa. Ďalším oddielom totiž velili Omodej Aba, Juraj Bakša a Roland Borša. Hlavne prví dvaja menovaní sa spájajú s územím dnešného Slovenska.

Omodej Aba patril do známeho rodu Abovcov. Tí si na východnom Slovensku, Zakarpatsku a severovýchodnom Maďarsku dokázali vytvoriť v podstate nezávislé územie, ktoré sa dalo porovnať s dŕžavou Matúša Čáka. Len pre zaujímavosť, práve Abovci sa v rokoch 1311 až 1312 dostali do konfliktu s Košicami, čo vyústilo do Bitky pri Rozhanovciach.

Juraj Bakša pochádzal zo Zemplína a bol zrejme najvýznamnejším vojenským kráľovským veliteľom. Vlastnil veľké majetky práve na Zemplíne, no aj na Šariši a neskôr získal prídomok „zo Solivaru“, kde založil aj hrad. Roland Borša pochádzal z rodu, ktorý mal byť údajne rumunsko-slovanského pôvodu. Bol sedmohradským vojvodom.

Mongolský oddiel vedený Talabugom čoskoro zistil, že ťaženie nebude žiadna idyla. Už od začiatku sa vyskytovali problémy. Vo Vereckom priesmyku ich zaskočilo množstvo snehu a pri Tise zistili, že uhorská armáda ukryla všetky zásoby a cennosti v novovybudovaných kamenných hradoch, odkiaľ na nich dorážala. Ako bolo spomenuté už v minulých článkoch, Mongoli vedeli dobýjať hrad, no obliehanie by trvalo týždne. Navyše pôvodne rátali s rýchlym ťažením.

Uhorská armáda nezaháľala, neustále útočila a dosiahla víťazstvá nad menšími mongolskými oddielmi. Boje sa odohrávali hlavne na území východného Slovenska, predovšetkým na Zemplíne a Šariši. Taktika Uhrov by sa dala dnes pomenovať ako guerillová či partizánska. Slávila úspech, lebo spolu s nedostatkom potravín pripravila o život tisíce mongolských vojakov.

Talabuga aj napriek tomu síce pritiahol k Pešti, no podľa dobových záznamov ju nedobyl. Naopak, na pravom brehu Dunaja sa sústredili hlavné uhorské sily, ktoré prešli pod vedením kráľa do protiútoku. Mongoli utrpeli porážku a Talabuga musel ustúpiť smerom na východ. Zrejme sa chcel spojiť s Nogajom. V Sedmohradsku však opäť narazil na uhorské oddiely, ktoré mu opäť uštedrili porážku. Uhri tu získali tisíc mongolských zajatcov.

Talabugovo ťaženie však skončilo úplným masakrom, keďže ho čakal ďalší vojenský stret na hraniciach Sedmohradska, kde ho opäť čakali oddiely pod vedením kráľa Ladislava a Mongolov znovu porazili. Mongoli sa cez Karpaty stiahli do Haliče, no v horách ich pre zmenu prepadli Sikuli, ktorí im spôsobili ďalšie straty.

Ani Nogaj si nepočínal lepšie. V Sedmohradsku ho privítali oddiely pod vedením Rolanda Boršu. Tvorili ich Sasi, Valasi a Sikuli. Nogaj síce sebavedomo obliehal mesto Brašov, no neúspešne. Navyše mu Boršove oddiely spôsobili viacero menších porážok, ktoré ale boli pre Nogaja citeľné. V podstate bol nútený pohybovať sa len v uhorskom pohraničí. Po porážke Talabugu si to hlavná uhorská armáda namierila do Sedmohradska, aby pomohla Boršovi. Nogajovi rýchle došlo, čo sa chystá a začal ustupovať. Cestou síce dobyl menšie mestečká a hrad Turda, no nebolo mu to nič platné.

Na jar roku 1286 musel úplne ustúpiť z Uhorska. Pri tom podobne ako Talabuga čelil útokom Sikulov. Druhé mongolské ťaženie len potvrdilo, že tentoraz kočovníci z východu podcenili pokrok a istú technologickú aj vojenskú prevahu uhorskej armády. Tá sa poučila z predchádzajúceho obdobia a vďaka umnej taktike, nasadeniu nových druhov zbraní aj oddielov Mongolov dokonale zaskočila. Až natoľko, že sa už nikdy nevrátili.