PREŠOV – Laureátkou Ceny mesta Prešov za rok 2023 za aktívny dlhoročný prínos, odborné a mimoriadne ľudské úsilie pri propagácii mesta, reprezentáciu a zviditeľnenie Prešova na Slovensku i v zahraničí sa stala Zora Mihoková.
Vždy šarmantná dáma s prenikavým pohľadom, prísna, no vždy spravodlivá profesorka z „horného gymka“. Takto si ju pamätáme mnohí, ktorí sme ju vídavali za školskou katedrou gymnázia na Konštatnínovej ulici v Prešove (GK2), stretávali na prešovskom korze či kultúrno-spoločenských podujatiach. Tempus fugit – čas letí, z pani profesorky sa síce po rokoch strávených za katedrou stala dôchodkyňa, napriek tomu stále odovzdáva svoje vedomosti ako lektorka a oficiálna sprievodkyňa v Múzeu židovskej kultúry v Prešove. O prvé pocity z ocenenia, spomienky na život pedagogičky aj drobné momenty zo súkromia sa Zora Mihoková podelila v rozhovore pre Prešovský Štandard.
Aké boli Vaše prvé reakcie na správu, že ste sa stali laureátkou Ceny mesta Prešov za rok 2023?
Moja reakcia bola veľmi rozpačitá. Bola som veľmi milo prekvapená, že po toľkých rokoch niekto ocenil moju činnosť aj v oblasti školstva, pôsobenia na MPC, externe na PU FF aj v lektorovaní v Múzeu židovskej kultúry.
Tušili ste, kto Vás navrhol a za aké zásluhy?
Netuším, ale nakoľko som dlhé roky pôsobila na GK2, mám veľa bývalých študentov v rôznych oblastiach spoločenského života nášho mesta. Prehliadku múzea absolvovalo množstvo návštevníkov aj z odľahlých kútov Slovenska a ich záujem o problematiku v mojom výklade bol častokrát mimoriadny. Otázky nemali konca-kraja a návštevné hodiny neboli obmedzujúce.
Čo pre Vás znamená toto ocenenie?
Ocenenie pokladám za vyvrcholenie môjho aktívneho života. Je to zadosťučinenie môjmu aktívnemu úsiliu a prijímam ho s radosťou. Viete, pozorovať tých žiakov ako vstupujú do priestorov synagógy s nezáujmom a po prvých informáciách pozorne počúvajú pre nich úplne nové informácie a postupne sa dvíhajú ruky, aby sa spýtali na podrobnosti alebo zvláštnosti, to je pre mňa ocenením.
Vráťme sa však na začiatok, do vašich detských liet. Vyrastali ste v rodine známeho bardejovského stredoškolského profesora Holubyho. Do akej miery Vás tento fakt formoval pri výbere štúdia či profesie?
Keďže otec pôsobil ako profesor slovenského jazyka a histórie, bola moja voľba budúceho povolania priama a samozrejmá. Mimo školy som sa venovala hlavne športu – najprv športovej a po príchode do Prešova aj modernej gymnastike a zároveň lyžovaniu. Lyžovanie ostalo mojím koníčkom v podstate dodnes.
Mimochodom, bol významný slovenský botanik svetového formátu, polyhistor a evanjelický farár Jozef Ľudovít Holuby iba menovec?
Nie, nie je iba menovec, J. Ľ. Holuby bol s mojím starým otcom, teda bol v blízkom príbuzenskom vzťahu.
Aké sú vaše spomienky na študentské roky a roky strávené za katedrou?
Po maturite na JSŠ v Bardejove som absolvovala Filozofickú fakultu v Prešove, aprobáciu slovenský a ruský jazyk a literatúra. V roku 1965 som sa stala najprv zastupujúcou učiteľkou na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole Konštantínova a neskôr som dostala definitívne miesto v budúcom Gymnáziu Konštantínova 2, kde som zotrvala skoro 30 rokov.
Po roku 1990 prestal byť ruský jazyk povinným predmetom, začal sa vytrácať zo školských osnov a postupne pribúdali nové študijné predmety. Ako ste sa vyrovnávali s týmito okolnosťami?
V tom období som dostala možnosť rozšíriť si pôvodnú aprobáciu o predmety estetika a dejiny umenia. V roku 1994 som štátnou záverečnou skúškou ukončila trojročné štúdium tohto predmetu na FF UK v Bratislave a následne som prijala ponuku na obsadenie miesta krajskej metodičky MPC v Prešove. Začala som organizovať rôzne metodicko-odborné školenia a semináre. Tam som prichádzala do kontaktu s umelcami z rôznych oblastí umenia. V snahe uľahčiť prácu so študentmi som vytvorila celý rad metodicko-didaktických štúdií (pracovných listov), ktoré sa stretli s ocenením v radoch učiteľov. Po odchode do dôchodku som sa venovala jazykovým korektúram publikácií vydávaných MPC. Z katedry estetiky a dejín umenia FF PU som dostala ponuku externe prednášať metodiku estetickej výchovy a dejín umenia, a tak som mohla moje pedagogické a metodické skúsenosti a praktické zručnosti uplatniť aj pri príprave budúcich učiteľov tohto predmetu.
Od roku 2009 ste začali pôsobiť ako lektorka a oficiálna sprievodkyňa v Múzeu židovskej kultúry v Prešove. Prečo ste si vybrali túto inštitúciu?
Po tragickej udalosti, pri ktorej zahynula lektorka Múzea židovskej kultúry v Prešove, ma predstavitelia Židovskej náboženskej obce (ŽNO) oslovili s prosbou o prijatie tohto pracovného miesta. O tejto oblasti histórie židovského národa, jeho miesta u nás a jeho kultúry som však dovtedy nemala hlbšie poznatky. Po povzbudení mojimi dcérami, som sa nakoniec rozhodla ponuku prijať. Postupne som nadobúdala rozhľad a hlavne nadšenie pre túto oblasť. Napĺňalo ma odovzdávať pre mňa nové informácie žiakom, študentom, ale aj dospelým návštevníkom rôznych vekových kategórií. Nakoľko medzi návštevníkmi sa čoraz častejšie objavovali cudzinci, začala som využívať audio nahrávky sprievodného textu v jazyku anglickom, nemeckom a hebrejskom. V tom mi bolo veľmi nápomocné vedenie ŽNO v Prešove, za čo som im nesmierne vďačná.
Kto bol pre Vás „najvýznamnejším“ návštevníkom?
Mimoriadne ma prekvapila návšteva doktorky Evy Umlauf, pôvodom Slovenky žijúcej v Mníchove, ktorá sa dozvedela o svojom pobyte v Osvienčime od svojej mamičky, s ktorou tam bola ako 2-ročná. Na základe jej spomienok vznikla kniha ‚Tvoje číslo na predlaktí je modré, ako tvoje oči‘. K ďalším známym návštevníkom patrili veľvyslanci, politici aj umelci.
Čím by ste povzbudili k návšteve, možno aj Prešovčanov, ktorí dotyk s históriou a židovskou kultúrou ešte nezažili?
Synagóga sa stala súčasťou historického jadra mesta Prešov a bola zaradená k najvzácnejším historickým pamiatkam. K návšteve synagógy by som povzbudila aj informáciou o výnimočnosti architektonických prvkov uplatnených pri stavbe synagógy, kde prevládajú prvky maurského štýlu a v interiéri synagógy upútajú krásne orientálne ornamenty, ktoré sú dielom prešovského maliara Andreja Grázla. Vďaka úsiliu vedenia ŽNO, bola synagóga čiastočne zreštaurovaná, zariadená a v rámci finančných možností aj udržiavaná.
Ako relaxujete? Máte popri práci v múzeu nejaké ďalšie koníčky?
Rada navštevujem divadelné predstavenia, galérie, bola som členkou Klubu milovníkov výtvarného umenia a zapájala som sa do divadelného klubu. Veľmi rada čítam životopisné knihy najmä umelcov Michelangela, Leonarda da Vinci, van Gogha, Modiglianiho.
Ktoré zážitky vo vašom živote považujete za najhodnotnejšie a prečo?
Najväčšiu radosť v osobnom živote mi prináša pokojné a vyrovnané manželstvo. S manželom sme vlani oslávili 60. výročie svadby. Som pyšná na úspechy mojich dvoch dcér a radosť mi robia taktiež naše dve vnúčatá.
Čo Vám vždy dodávalo energiu do ďalších dní?
Energiu mi dodáva moja harmonická rodina, kladné hodnotenia v Kronike návštev múzea, pozitívne recenzie a čím ďalej, tým viac sa množiace návštevy nielen Prešovčanov, ktorí zrejme po informácii od svojich detí navštívia synagógu a expozíciu múzea a s úžasom konštatujú, že v Prešove prežili celý život, ale o takom kultúrnom skvoste nevedeli. A tie mnohokrát vtipné poznámky v Kronike návštev ma tiež povzbudzujú do ďalšej činnosti.
Riadili ste sa vo svojom živote nejakým mottom, prípadne rodičovskou múdrosťou?
Nakoľko pochádzam z učiteľskej rodiny, bola som vedená predovšetkým k zodpovednosti, dochvíľnosti, čestnosti a spravodlivosti. Rodičia mňa a mojich dvoch bratov vychovávali prísne, no zároveň láskavo a v duchu rodinnej spolupatričnosti. Per aspera ad astra – Cez prekážky ku hviezdam.