Tuskova vojna inštitúcií a bruselské vydieranie

V Poľsku sa všetko začalo na jeseň 2015 spormi o obsadenie poľského ústavného súdu. Krajina stála pred voľbami a vládnuca Tuskova strana správne predpokladala, že prehrá. Na poslednú chvíľu v predstihu zvolila päť ústavných sudcov, ktorí sa mali ujať funkcií až po voľbách. Tusk už bol v tom čase v Bruseli na poste šéfa Európskej rady, ale jeho ľudia touto nomináciou porušili zvyklosti a čiastočne aj zákony. Predovšetkým však rozpútali vojnu inštitúcií, ktorá trvá dodnes.

Prezident Duda, vtedy zastupujúci opozičnú stranu PiS, odmietol päticu sudcov vymenovať. Medzitým vyhral voľby PiS a nová parlamentná väčšina nominovala na týchto päť miest svojich vlastných sudcov, ktorých Duda okamžite vymenoval. Ale v tom istom okamihu ústavný súd, obsadený nominantmi predchádzajúcej garnitúry, rozhodol, že zatiaľ čo dvaja sudcovia z tejto pôvodnej pätice naozaj nemajú nárok na sudcovské miesto, zvyšní traja majú byť vymenovaní. Duda to odmietol, ale pochybnosti o legitimite ním vymenovaných piatich sudcov nezmazal.

Nasledovala vojna inštitúcií, v ktorej si rôzne sudcovské orgány upierali legitimitu, vláda sa odmietala riadiť rozsudkami ústavného súdu a prezident vetoval zákony na reformu justície, ktoré v parlamente presadila jeho vlastná strana.

V tomto právnom chaose sa navyše vláda pokúšala o justičnú reformu, ktorá by obmedzila priamy vplyv progresivistov a európskych inštitúcií v poľskej justícii. Medzi najkontroverznejšie otázky patrilo obmedzenie funkčného obdobia sudcov Najvyššieho súdu a nadradzovanie poľských zákonov nad európskymi.

Vláde sa síce podarilo obsadiť podľa vlastných predstáv ústavný súd a prokuratúru, nedokázala sa však vyrovnať s odporom iných častí justície. Reformy napádala opozícia, mobilizovali sa medzinárodné právnické siete. Ale hlavným protivníkom sa stali bruselské inštitúcie, Súdny dvor EÚ a Európska komisia, ktoré opakovane napádali justičné reformy s tým, že ohrozujú nezávislosť justície a právny štát. Zablokovanie európskych fondov bolo asi najciteľnejšou zbraňou v tejto bitke. 

Návratom Tuska sa vojna inštitúcií nekončí

S nástupom Tuskovej vlády vojna inštitúcií pokračuje: Najvyšší súd neuznáva rozhodnutia ústavného súdu, vedie sa boj vnútri prokuratúry. Nominanti národno-konzervatívnych síl však strácajú pôdu pod nohami a sú vytláčaní priaznivcami európskej sudcokracie.

Brusel obzvlášť kvituje, keď vláda potvrdzuje nadradenosť európskeho práva. Tu sa však súčasná vláda dostáva do ťažko prekonateľného rozporu, pretože napriek svojej bruselskej orientácii odmieta nový migračný pakt.

Až ďalšie kroky ukážu, či chce migrácii čeliť len slovami alebo aj činmi, ktorými by sa však dostala do sporu s európskym právom. Vláda PiS vo svojom pokuse čeliť európskej sudcokracii iste často postupovala neobratne a dopúšťala sa vážnych chýb. Umožňuje však vôbec panujúci systém sudcokraciu obmedziť bez vážneho konfliktu s Bruselom?

Dvojaký meter a skutočný účel eurofondov

Celý spor sa však ešte vyznačuje vydieraním a dvojakým metrom. Európska komisia si v posledných rokoch navykla vydierať chudobnejšie členské štáty blokovaním európskych fondov. Toto vydieranie je založené na mylnej predstave, že európske fondy sú akousi odmenou, ktorú strážcovia európskych pravidiel udeľujú za dobré správanie. Ich zmysel je však od počiatku celkom iný.

Systém európskych fondov sa buduje ako jedna zo strán kompromisu spojeného s pripojením chudobnejších štátov k európskej integrácii. Účasťou na spoločnom trhu a neskôr na spoločnom ekonomickom priestore sa totiž okrem iného vzdávajú ochrany svojich národohospodárskych aktív (pracovnej sily, pôdy, prírodných zdrojov, infraštruktúry). Dávajú ich k dispozícii silným firmám z bohatších členských štátov.

Inými slovami, vstup do EÚ ohrozuje chudobnejšie krajiny ekonomickou kolonizáciou. Európske fondy vznikajú ako protiváha. Táto masívna rozvojová pomoc má chudobnejším umožniť, aby sa postupne dotiahli na bohatších, aby sa nestali ich kolóniami a naopak, nadviazali s bohatšími členskými štátmi rovnoprávne vzťahy.

Neúspech a užitočnosť eurofondov

Tento zámer sa nepodaril. Európske fondy nikdy nenarástli do takej výšky, ktorá by mohla byť protiváhou kapitálu z Nemecka, Francúzska, krajín Beneluxu a ďalších. Navyše, obranou proti kolonizácii nie je prílev prostriedkov rozdeľovaných podľa bruselských priorít, ale politika ekonomickej zvrchovanosti, o ktorú sa pokúšali napríklad predchádzajúce poľské vlády.

Napriek tomu môžu byť bruselské fondy odpoveďou na niektoré čiastkové otázky ekonomického rozvoja, a ak už nič iné, sú aspoň cenou útechy. Ich blokovaním z ideologických dôvodov porušujú bruselské inštitúcie jeden z kľúčových kompromisov, na ktorých stojí európska konštrukcia.  

Ideologickosť celej poľskej operácie je viditeľná v dvojakom metri, ktorým sa v Bruseli meria poľským vládam. Zatiaľ čo sporné kroky národných konzervatívcov viedli k ostrej kritike a blokovaniu peňazí, rovnako sporný postup súčasnej garnitúry sa stretáva buď s mlčaním, alebo s potleskom politicko-mediálnych elít. Tusk v kampani sľúbil, že po voľbách vymetie inštitúcie "železnou metlou". Sľub plní.

Vymetanie železnou metlou verzus právny štát

Keď jeho vláda chcela očistiť verejnoprávne médiá od nominantov predchádzajúcej garnitúry, prosto nad nimi vyhlásila bankrot a potom ich znovu založila so svojimi ľuďmi. Túto operáciu mal na starosti minister kultúry Sienkiewicz. S kultúrou sa síce prepája priezvisko jeho prastarého otca, slávneho románopisca Henryka, ale sám jeho pravnuk je podplukovníkom spravodajskej služby a bývalým ministrom vnútra.

V januári polícia zatkla priamo v prezidentskom paláci dvoch opozičných poslancov, pretože v rámci justičných bitiek jeden zo súdov spochybnil milosť, ktorú pred deviatimi rokmi dostali od prezidenta. Keď jeden z nich začal vo väzení hladovku, bol podrobený nútenému vyživovaniu, čo opozícia označila za mučenie.

Minister spravodlivosti Bodnar, ktorý sa v predchádzajúcom období zapojil do justičnej vojny v role ombudsmana, odvolal národného prokurátora s odôvodnením, že jeho vymenovanie predchádzajúcou vládou bolo neplatné. Bodnar sa tým dostal do sporu so špičkami prokuratúry, ako aj s ústavným súdom.

Ale aj ústavný súd čaká reforma, časť členov sa síce bráni, ale vláda môže počítať s podporou európskej sudcokracie i médií. O januárovej stotisícovej protivládnej demonštrácii sa konzumenti mainstreamových médií ani nedozvedeli.

Ak bol právny štát v Poľsku ohrozený pred rokom, je ohrozený aj dnes. Ak dnes nie je ohrozený, nebol ani minulý rok. Ale túto otázku si musia vyjasniť sami Poliaci. Demokraticky a bez bruselského vydierania.