Pádom Konštantínopolu si Turci otvorili bránu do Európy

Dátum 29. máj 1453 je v dejinách Európy a kresťanstva zapísaný čiernymi písmenami. Hlavné mesto a posledná väčšia bašta Byzantskej ríše padli po tom, čo nevydržali turecké obliehanie. Byzancia, ktorá sa považovala za dediča a nástupcu starovekého Ríma, bola minulosťou. No vzhľadom na udalosti, ktoré tomu predchádzali, bolo, žiaľ, len otázkou času, kedy sa tak stane. No, poďme pekne poporiadku.

Je dobré si uvedomiť, že v polovici 15. storočia mala Byzantská ríša najlepšie časy dávno za sebou a ostal z nej iba tieň. Tu treba dodať, že byzantský cisár Ioannes VIII. Palaiologos videl jedinú záchranu Byzancie v spojenectve s katolíckym Západom. Opäť tak ožila myšlienka spojenectva západných a východných kresťanov.

Došlo k uzavretiu Florentskej únie Medzi Rímom a Konštantínopolom. Vojenským vyústením dohody bola križiacka výprava v roku 1444. Najprv bola síce úspešná, no následná Bitka pri Varne dopadla katastrofou.

Osmanské jednotky pod vedením sultána Murada II. porazili spojeneckú uhorsko-poľskú armádu. V bitke zahynul aj uhorský kráľ Vladislav I. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Napriek tomu došlo v roku 1448 k ďalšej výprave pod vedením chýrneho vojvodcu Jána Huňadyho.

Ukončila ju dodnes známa Bitka na Kosovom poli, ktorá opäť skončila drvivou porážkou kresťanov. To bola voda na mlyn odporcov Florentskej únie. Situácii nepomohla ani smrť byzantského cisára Jána VIII., ktorý zomrel 31. októbra 1448.

Posledným byzantským cisárom sa stal jeho mladší brat Konštantín. O slabosti vtedajšej Byzancie svedčí aj fakt, že sa tak stalo s tichým súhlasom sultána Murada II. Konštantínove vládnutie bolo aj vďaka zdržanlivosti Murada II. pomerne pokojné. Lenže sultán na jeseň 1451 zomrel. Jeho nástupcom sa stal jeho vtedy len 19-ročný syn Mehmed II. Ten bol z iného cesta, ako jeho otec. Energický vládca si zaumienil, že Konštantínopol konečne dobyje.

Dôvodom nebola len Mehmedova posadnutosť byzantskou metropolou, ale aj fakt, že Konštantínopol bol poslednou dôležitou prekážkou, ktorá bránila väčším výbojom do Európy. V prípade dobytia by sa vojenské ťaženia na Balkán a ďalej do Uhorska podstatne zjednodušili.

Mehmed II. postupoval systematicky. V apríli 1452 dal postaviť novú pevnosť s názvom Rumeli Hisar na európskom brehu Bosporu. Cieľom bolo odrezať Konštantínopol od Európy, hlavne od zvyšku byzantských území v Trácii. Ide o územie na juhovýchodnom Balkáne medzi Egejským, Marmarským a Čiernym morom. Zahŕňa časti dnešného Grécka, Bulharska a európskej časti Turecka.

Osmanom sa podarilo postaviť pevnosť za pár mesiacov. Mehmed II. nezaháľal a začal rovno s prípravou na dobytie Konštantínopolu. Všetko sa začalo v januári 1453, keď vydal príkaz, aby sa pri vtedajšom hlavnom meste Edirne zišlo do marca celé turecké vojsko.

Podľa odhadov historikov sa tak zhromaždilo 80-tisíc vojakov (podľa iných zdrojov ich mohlo byť ešte viac). Nebola to maličkosť, treba sem zarátať aj 12-tisíc elitných janičiarov. Sultán nezaháľal ani v diplomacii – zaistil si neutralitu Uhorska a podporu svojich vazalov. Išlo o srbského despotu a valašského vojvodu.

Mehmed II. však pracoval aj na posilnení loďstva. Osmani sa totiž predtým už dvakrát pokúsili dobyť Konštantínopol, no zakaždým si vylámali zuby. Jednou z príčin bolo aj chýbajúce silné loďstvo. To sa zmenilo a sultán už mal k dispozícii 150 lodí. Na prelomenie silných hradieb zase vo väčšej miere plánoval použiť delostrelectvo vrátane chýrneho obrovského dela – bombardy, ktoré vyrobil uhorský (podľa iných zdrojov nemecký) zbrojár Urban. Zbrojár síce najprv ponúkol svoje služby Byzantíncom, no tí nemali dosť peňazí na to, aby mu zaplatili.

Spomínaná bombarda dokázala vystreliť kamenné gule s hmotnosťou až 600 kilogramov. Dĺžka hlavne dosahovala 9 metrov. Na jej ťahanie potrebovali až 70 párov volov.

Konštantínopol bol v opačnej situácii. Cisár Konštantín samozrejme vedel, že výstavbou pevnosti Rumeli Hisar dal Mehmed II. najavo, že chce mesto dobyť za každú cenu. Preto začal byzantský panovník s prípravami na obranu. Kým to ešte bolo možné, dal zhromaždiť čo najviac potravín a v rámci možností opraviť mohutné tisícročné hradby mesta.

V Konštantínopole, paradoxne, mali pomerne dostatok zbraní. K dispozícii boli aj palné zbrane vrátane diel. Horšie to bolo s vojakmi. V posledných desaťročiach svojho úpadku sa počet obyvateľov Konštantínopolu dosť znížil.

Konštantín XI. preto poslal úpenlivé žiadosti o pomoc pápežovi aj všetkým európskym panovníkom. Okolnosti mu však bohužiaľ nepriali. Uhorsko chcelo ostať neutrálne. No aj keby nie, medzi uhorským regentom Jánom Huňadym a rímsko-nemeckým cisárom vypukol konflikt. Podobne medzi Anglickom a Francúzskom vtedy ešte prebiehala storočná vojna.

Ostatné monarchie sa zrejme aj kvôli debaklom predchádzajúcich dvoch križiackych výprav do podpory Byzantíncov veľmi nehrnuli. Akú-takú pomoc zabezpečil pápež Mikuláš V. Do Konštantínopolu vyslal oddiel 200 lukostrelcov.

Pravda, okrem nich, síce v malom množstve, ale predsa prichádzala pomoc z nečakanej strany – od bežných ľudí – rôznych dobrodruhov, či námorníkov. Ako príklad možno spomenúť kondotiéra Giovanniho Longa z janovskej kolónie Kaffa pri Čiernom mori, ktorý prišiel so 700 pešiakmi, škótskeho vojenského špecialistu Johna Granta, či viacerých významných Benátčanov.

Pozoruhodný je postoj Janovčanov, ktorí obývali konštantínopolskú štvrť Pera. Navonok síce vyhlásili neutralitu, no ich vodca Angeli Giovanno Lomellino potajomky umožnil všetkým, ktorí chcú bojovať, aby sa pridali k obrancom mesta.

Napriek tomu mohli mať Byzantínci k dispozícii maximálne 7-tisíc obrancov. Oproti nim stálo spomínaných 80-tisíc Osmanov. Byzantínci rozložili svoje sily na viacero oddielov. Jeden oddiel bránil Zlatý roh, Giovanni Giustiniani Longo so svojimi ťažkoodencami mal na starosti obranu centrálneho úseku hradieb. Ostatní boli rozmiestnení v ďalších častiach. Byzantíncom nesmierne pomohlo aj prehradenie ústia zálivu Zlatý roh železnými reťazami.

Prví vojaci Mehmedovej armády sa objavili pred hradbami Konštantínopolu na veľkonočný pondelok 2. apríla 1453. Sultánovi bolo jasné, že napriek obrovskej prevahe nebude dobytie mesta ľahká záležitosť. Vyše sedem kilometrov dlhé hradby nedokázal za tisíc rokov nikto preraziť.

Avšak Mehmed mal k dispozícii početné delostrelectvo. Hoci neprišiel so žiadnou inovatívnou taktikou – cieľom bolo zaútočiť na najslabší úsek hradieb, už 18. apríla bol múr v jednej časti hradieb tak poškodený, že Mehmed rovno vydal rozkaz na frontálny útok. Obrancovia ho s vypätím všetkých síl odrazili.

Sultán ale využil ešte jeden úskok. Zameral sa na slabšie hradby v Zlatom Rohu. Prekážkou však boli reťaze aj benátske lode. No Mehmed nechal časť svojho loďstva v noci potajomky previezť po súši. Na druhý deň ráno, 22. apríla, zdesení obrancovia mesta pozorovali, ako sa do zálivu pod krytím delostreleckej paľby spúšťa jedna osmanská loď za druhou.

Konštantín musel stiahnuť časť už aj tak malých záloh priamo na tento úsek. Napriek tomu sa darilo s vypätím síl odrážať všetky útoky Turkov.

Mimochodom, pri obrane mesta sa vyznamenal spomínaný John Grant, ktorý dokázal likvidovať všetky pokusy Osmanov o podkopanie, či podmínovanie hradieb. To už ale bohužiaľ bola labutia pieseň obrancov aj tých obyvateľov mesta, ktorí v ňom ešte ostali.

Zásoby všetkého, vrátane potravín sa míňali. Na obrancov doliehal aj fakt, že sú odkázaní sami na seba. Paradoxne, lepšie to nebolo ani v tureckom tábore. Jeden z veliteľov, vezír Halil paša, dokonca sultánovi odporúčal, aby obliehanie ukončil. Mehmed II. o tom ale nechcel ani počuť.

Podľa niektorých historických záznamov zrejme 25. mája vyslal ku Konštantínovi vyjednávačov s návrhom, že ukončí obliehanie, ak budú Byzantínci platiť tribút 100-tisíc zlatých ročne, alebo mu mesto dobrovoľne odovzdajú. Na oplátku im ponúkal voľný odchod z mesta.

Konštantín to odmietol. Mehmed II. inú odpoveď ani nečakal. Ešte 27. mája vykonal prehliadku svojej armády. Vojakom sľúbil, že v prípade dobytia mesta ho budú môcť v súlade s islamským právom plieniť tri dni. Na ďalší deň, 28. mája, vyhlásil oddych.

Konštantín zase nechal vyniesť z chrámov všetky ikony a relikvie. S nimi potom v procesii v sprievode kňazov a za zvonenia zvonov obišiel dookola mestské hradby. Večer sa všetci obyvatelia vrátane cudzincov bez ohľadu na náboženstvo zhromaždili v chráme Hagia Sofia, aby sa modlili za záchranu. Cisár Konštantín XI. sa vyspovedal a prijal eucharistiu. Naposledy.

Na druhý deň, 29. mája 1453 ,sa rozpútalo peklo. Za ohlušujúceho zvuku bubnov a trubiek sa osmanskí vojaci zúrivo bez ohľadu na straty vrhali do prudkých útokov. Sultán nakoniec vyslal na najviac zničený úsek hradieb elitných janičiarov. Tým sa podarilo hradby dobyť a obsadiť.

To bol začiatok konca. Keď to cisár Konštantín videl, údajne zvolal: „Mesto už padlo a ja ešte žijem!“ Následne zo seba strhol všetky insígnie a nikým nepoznaný sa vrhol do najprudších bojov. Nik ho viac už živého nevidel. Obrana mesta sa zvrhla na panický útek. Mnohí sa snažili zachrániť na poslednú chvíľu svoje rodiny a holé životy.

Podľa odhadov zomrelo počas prvého dňa po dobytí Konštantínopolu 4-tisíc jeho obyvateľov. Ďalších 50-tisíc, vrátane príslušníkov najvznešenejších rodín bolo predaných do otroctva. Správa o dobytí Konštantínopolu sa aj na vtedajšie pomery veľmi rýchlo rozšírila po Európe. Vo všetkých kráľovstvách zavládlo zdesenie, no bolo už neskoro. Dvere do Európy už boli otvorené…