Vedel ako na privatizáciu. Kto bol Jozef Majský, jeden z prvých slovenských oligarchov

Jeden z nich cez firmu Menderassi mu podľa článku, ktorý v roku 1993 priniesol denník Pravda, pokazil povesť. Išlo o obchod za 350 miliónov korún. Ako vyšlo najavo, Slovnaft kúpil a spracoval ropu, ktorá stále patrila ruským dodávateľom. "Nešlo len o nákup ropy, ale aj o chemikálie, hnojivá, keď mi už banky dôverovali, dostal som úvery," chválil sa vtedy Majský.

Vystihol tak podľa vlastných slov špeciálnu dobu, na ktorú bol pripravený: v Rusku ešte fungovali štátne podniky zviazané príkazmi a s ich nadriadenými sa dali zabezpečiť dodávky a u nás sa už mohlo nakupovať bez povolení, nepotreboval tak obchádzať zákony. Ale ani jeden štátny podnik [napríklad Slovnaft, pozn. red.] ešte v bývalom Česko-Slovensku nemohol nakupovať priamo.

Jeden z mála, ktorý bol vtedy na privatizáciu pripravený

Majský sa v 90. rokoch sústredil na privatizáciu štátnych podnikov, na ktorú bol podľa vlastných vyjadrení pripravený ako "jeden z mála". „Naozaj som patril k najsilnejším slovenským podnikateľom s desiatkami miliónov na účte,“ skonštatoval v autobiografickej knihe. „Pri Prešove sa stretli politici s podnikateľmi. Ivan Lexa bol vtedy poverený vedením ministerstva privatizácie. Na tomto stretnutí sme všetci vlastne hľadali spôsob, ako to celé urobiť,“ vysvetľoval.

Do zániku Česko-Slovenska sa realizovala len jedna, takzvaná prvá vlna kupónovej privatizácie, ktorá sa začala v novembri 1991 a jej jednotlivé kolá prebehli od februára do decembra 1992. Pri vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993 kontrolovali investičné privatizačné fondy na Slovensku dve tretiny privatizovaného majetku.

Väčšina z týchto „správcov“ však čoskoro začala tento majetok spravovať vo svoj prospech, a nie v prospech ľudí, ktorí im dali v kupónovej privatizácii svoju dôveru. Vláda Jozefa Moravčíka pripravila v roku 1994 aj vlnu druhú kupónovej privatizácie, ktorá bola síce v tom istom roku spustená (ľudia si už kúpili a zaregistrovali kupónové knižky), ale následne ju koncom roka nová vláda Vladimíra Mečiara zrušila a v roku 1995 pretransformovala na takzvanú dlhopisovú privatizáciu.

Dostupné zdroje uvádzajú, že práve známosti a zákulisné hry (po vzniku Slovenskej republiky začal pre Jozefa Majského pracovať bývalý vysoký predstaviteľ ŠtB Alojz Lorenc) vyniesli Majského medzi najbohatších ľudí v krajine. Nielenže priznával, že s politikmi udržiaval nadštandardné vzťahy, ale hovoril verejne, aké strany finančne podporoval. A keďže vtedy prispieval takmer všetkým, až taký problém to nebol.

Majský sa totiž nespoliehal len na fondy, ale medzi najznámejších slovenských privatizérov sa dostal aj vďaka politickým rozhodnutiam, priamym predajom z Fondu národného majetku a nákupom.

Z politických strán najprv podporoval Mečiarovo HZDS. Vďaka tomu neskôr ovládol významných trhových hráčov ako Trnavské automobilové závody, bánovecký závod Tatry i ďalšie strojárske podniky. Po nezhodách s predsedom strany Vladimírom Mečiarom jeho podporu získala Sociálnodemokratická strana Slovenska, potom sa preorientoval na neskoršieho prezidenta Rudolfa Schustera.

Ten v roku 1998 založil Stranu občianskeho porozumenia (SOP), pričom do strany Majský dosadil aj svoju vtedajšiu partnerku, neskôr manželku, Dianu Dubovskú, ktorá sa v rokoch 1998 až 2002 stala poslankyňou parlamentu.

Vlastnil tiež médiá. V roku 1993 sprivatizoval vydavateľstvo denníka Smena, ktorý však o dva roky neskôr výhodne predal. Ovládol Národnú obrodu a po prevzatí Horizontu a BMG Investu aj magazíny TV Komplet, Profit aj Lišiak. Rodina Majských figurovala s polovičným podielom aj v Rádiu Twist, ktorému šéfoval herec a podnikateľ Andrej Hryc. Ten ako spolumajiteľ v čase mečiarizmu poskytoval významný mediálny priestor práve protimečiarovskej opozícii a občianskym aktivitám.

Podnikateľské aktivity mal Majský aj za hranicami. V Česku kúpil časť výrobcu nákladných automobilov LIAZ, prostredníctvom ktorého následne ovládal aj ďalšie spoločnosti.

Karta sa obrátila

Začiatkom milénia sa mu dariť prestalo. Mnohí majú v živej pamäti jeho neslávne pôsobenie, keď po skupine okolo Vladimíra Fruniho prevzal nebankové spoločnosti BMG Invest a Horizont Slovakia, v ktorých prišli Slováci o stovky miliónov slovenských korún. Bol obvinený, že ich vytuneloval, následkom čoho krachovali, pritom v predchádzajúcom období získavali tieto nebankovky od ľudí obrovské vklady na prísľub skutočne vysokých výnosov.

Vo februári 2002, keď oznámili, že svoje pobočky zatvárajú, sa prevalila kauza o výbere desiatok miliónov korún, ktoré údajne v kufríkoch smerovali práve Majskému. Ten však verejne vyhlásil, že nemá žiadny majetok. Dokonca ako jediný z trojice obvinených nedostal peňažný trest.

Pritom firmy od roku 1997 do tohto dátumu uzatvorili s klientmi vyše 850-tisíc zmlúv a výška vkladov predstavovala takmer 63 miliárd slovenských korún. Detailnejšie informácie a chronológiu v roku 2007 priniesla aj agentúra TASR.

Spoločnosť Horizont Slovakia totiž už v roku 1998 vykázala stratu 246 miliónov korún a celkové aktíva Horizontu predstavovali zhruba 2,5 miliardy slovenských korún. Strata sa zvyšovala a v nasledujúcom roku už firma ohlásila stratu 873,4 milióna korún.

Vladimír Fruni sa vtedy vkladateľov pokúsil upokojiť tvrdením, že spoločnosť bude zisková neskôr. Podľa jeho prognóz v roku 2002. A celé dianie okolo tohto podnikania budilo čoraz väčšiu pozornosť. "Činnosť nebankových inštitúcií nepodlieha žiadnej regulácii, dozoru ani obmedzeniam. Ukladanie úspor je preto mimoriadne riskantné," varovala občanov vtedajšia ministerka financií Brigita Schmögnerová.

V roku 2000 už kumulovaná strata skupiny Horizont dosiahla vyše šesť miliárd korún. Celkové záväzky pritom predstavovali takmer desať miliárd. Keďže ľudia nepožadovali predčasné vyplatenie vkladov, firma pokračovala v masívnej kampani a vyberala ďalšie peniaze. O rok neskôr zvýšila základné imanie na viac ako 4,6 miliardy korún.

A hoci aj SIS upozorňovala na blížiaci sa bankrot nebankových inštitúcií a analyzovala ich pochybné investície, mnohým sa k výberu nechcelo. Predsa len, úrokové sadzby v bankách vtedy ani zďaleka nedosahovali úroveň tých, ktoré prisľúbili nebankovky.

Nakoniec bolo poškodených zhruba 170-tisíc ľudí. Po zatvorení pobočiek postávali pred nimi i pred centrálou hlúčiky klientov dúfajúc, že ide len o dočasný stav. Ďalšie udalosti mali už relatívne rýchly spád.

V obžalobe z viacerých podvodov čelil obvineniu predovšetkým v súvislosti s nebankovkami. Vytváraním falošných pohľadávok voči nim spôsobil podľa súdu spolu so spoločníkmi škodu 448 miliónov slovenských korún (takmer 15 miliónov eur).

V roku 2020 bol nakoniec Majský odsúdený na 9-ročný trest. Viac ako polovicu si odsedel v českých väzniciach, ale Špecializovaný trestný súd ho vyhodnotil ako nemajetného dôchodcu, a tak na rozdiel od svojich spolupáchateľov (Dávid Brtva, Patrik Pachinger) nezaplatil ani peňažný trest vo výške 5-tisíc eur.

Zarážajúci bol však fakt, že majetok firiem, ktorý vlastnia jeho deti a väčšinu z neho pôvodne nadobudol Jozef Majský, mal podľa odhadu účtovnú hodnotu niekoľko desiatok miliónov eur. O dva roky neskôr, v máji 2022, bol prepustený na slobodu.

Slovensko obleteli aj jeho fotky s divými šelmami

Koncom roka 2002 skončil Majský pre kauzu Horizont nakoniec vo väzbe, keď bol v októbri zadržaný na hraničnom priechode Petržalka – Berg. Vtedy jeho deti prevzali kormidlo rodinného biznisu. Väčšinu firiem, ktoré vznikli pod značkou Sipox a nehnuteľnosti, ktoré vlastnila nebankovka Horizont, mali v roku 2023 vo vlastníctve jeho tri deti.

Tie mal z predchádzajúcich manželstiev, keďže sa pred uzavretím manželstva s Dubovskou stihol dvakrát rozviesť. S exposlankyňou ich súd rozviedol v roku 2003. Majskí sídlia v našej metropole v honosnej vile pod Slavínom. Oligarcha však vlastnil aj sídlo uprostred poľovného revíru v katastri obce Obyce, kde usporadúval poľovačky a choval divé šelmy v klietkach.

Vo väzbe strávil takmer dva roky, no v auguste 2004 vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka zariadil jeho prepustenie na slobodu.

Súdny proces síce pokračoval, avšak s prieťahmi v konaní prevažne pre obštrukcie Majského obhajcov a lekárske posudky, ktorými deklarovali ochorenia. V decembri 2006 skončil pre vyhýbanie sa súdu opätovne vo väzbe a v apríli 2007 bol odsúdený na 12 rokov odňatia slobody.

Jeho spoločníci Dávid Brtva a Patrik Pachinger dostali 11 a 10 rokov. Všetci však podali odvolanie a v októbri 2007 Najvyšší súd SR rozsudky pre konštatované chyby v konaní zrušil, čím sa prípad vrátil na začiatok a Majský bol prepustený na slobodu.

Začalo sa nové konanie, opäť predlžované prieťahmi a obštrukciami zo strany obžalovaných aj obhajcov. Až v roku 2015 udelil Majskému Špecializovaný trestný súd v Pezinku trest odňatia slobody na deväť rokov za trestný čin podvodu. Rovnako ako v roku 2007 nasledovalo odvolanie na Najvyšší súd SR a ďalšia séria obštrukcií.

V lete 2020 bol Majský na základe európskeho zatýkacieho rozkazu zadržaný v Ostrave a o jeho vydaní na Slovensko rozhodoval tamojší súd. Až 29. júla trojčlenný senát Najvyššieho súdu zamietol jeho odvolanie proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku a uznal ho v neprítomnosti vinným, čím 9-ročný trest potvrdil. Rozsudok následne nadobudol právoplatnosť.

Česká polícia ho našla 3. augusta 2020 v pražskej psychiatrickej nemocnici. Kauza tak trvala dokopy 18 rokov. Pôvodný trest mal vypršať v decembri 2026. Odsúdený podnikateľ vystriedal v Česku dve väznice. Najskôr bol v pražskom Pankráci, následne vo väznici Rapotice. V máji 2022 bol prepustený na slobodu.

Vo veku 78 rokov zomrel 19. mája 2024, o čom ako prvý informoval portál Topky.sk, pre ktorý to potvrdil jeho syn Jozef Majský mladší. Ako priblížil, jeho otec zomrel v nedeľu popoludní v Národnom onkologickom ústave v Bratislave.