Unikátne plissé Jankiv: Naša tvorba je odmenou pre ženy za to, že sú silné a všetko zvládajú

Za klientkami chodia súrodenci aj mimo ateliéru. Robia výjazdy po Slovensku a svojim zákazníčkam tak ponúkajú kompletný servis, súkromie a pohodlie. Začiatky umeleckej kariéry však také ružové neboli. Osem rokov driny iim však zabezpečili popredné miesto v odbore, v ktorom na Slovensku nemajú konkurenciu.

Dvojica má svoje úlohy presne rozdelené. Karolína sa stará o návrhy kolekcií, komunikáciu s klientkami, marketing a celkový hladký chod firmy. Jej brat Michal pracuje vo výrobe s plisovacou technológiou, strihmi a strojmi. Ako tvrdí Karolína, s bratom sú zohratí a rozumejú si.

„Vždy sme všetko robili spolu. Keď som mala sedemnásť, rozhodla som sa ísť na jazykový pobyt do USA. Vtedy brat povedal, že tam pôjde so mnou, pretože sa o mňa bál," spomína. Dodáva, že nevedela totiž vôbec anglicky.

„Napokon sme do New Yorku išli spoločne, poukazoval mi všetko, čo vedel, pretože on už predtým v tejto krajine bol. Keď sme sa lúčili na letisku, uvedomili sme si, že sme na seba silne naviazaní. Bol to prvý impulz, keď sme pochopili, že by sme dokázali spolu aj pracovať," spomína na zlomový okamih.

Po návrate na Slovensko Michal pracoval v stavebnej firme a Karolína sa vrátila do maturitného ročníka. „Stále sme si písali, volali, rozmýšľali sme, čo ďalej a dohodli sme sa, že chceme spoločne podnikať a mať spoločnú firmu. Chceli sme, aby naše meno bolo značkou a životným štýlom, to bola naša vízia," vraví Karolína.

Tým, že bola už umelecky a kreatívne podkutá, vedela, že chce pracovať v oblasti módy. „Nechceli sme sa však vydať tradičnou cestou klasickej módnej tvorby a prehliadok. Rozhodli sme sa, že keď zmaturujem, pôjdeme spoločne na vysokú školu do Liberca. Tam sa naučíme podnikať, ako tvoriť kolekcie aj ako šiť. Vedeli sme, že ak chceme robiť kvalitnú tvorbu, musíme rozumieť strihom, materiálom a technológii výroby," vysvetlila dnes šikovná a cieľavedomá podnikateľka.

Kroky súrodencov teda viedli na technickú vysokú školu, kde však zistili, že štúdium nemalo s módou veľa spoločného. Po prvom semestri sa rozhodli z univerzity odísť. Skúšali osloviť krajčírstva v meste, hľadali také, ktoré by im vedelo ušiť nimi navrhnutú kolekciu. Jedno z krajčírstiev patrilo strednej odbornej škole v Liberci. Súrodencov na ich podnet spätne kontaktovala majsterka, nech sa prídu porozprávať.

„Došli sme teda do školy, sadli do lavíc a povedali jej svoj zámer. Vtedy nám povedala, že v nás vidí vášeň k remeslu a najlepšie by bolo, aby sme nastúpili k nim na odbor krajčír. Že nás naučí robiť strihy, kvalitne šiť a vyznať sa v technológii či materiáloch. Rovnako nám povedala zásadnú vec, ktorá v nás dodnes rezonuje – Ak chcete do niečoho investovať, tak v prvom rade investujte do seba. Nastúpte do školy vyučte sa, obetujte dva roky života na to, aby ste potom mohli na nadobudnutých vedomostiach stavať. Všetko vás naučím," spomína si na jej slová Karolína.

Majsterka bola človekom, ktorý mal za sebou celoživotnú prax v odbore. Zariaďovala dielne pre Talianov, kde šili prevažne z čistého hodvábu, ovládala vysokú úroveň kvality, mala zručnosti a bola „vyšitá“.

"Rozhodli sme sa teda, že odchádzame z vysokej školy a ideme na učilište. Keď sme túto správu zavolali rodičom, bolo to pre nich určite veľmi náročné, aj keď nám to v prvej chvíli nedali najavo. Som však na nich hrdá, ako to ustáli, najmä vzhľadom na okolie," hovorí dnes už s úsmevom.

Súrodenci teda strávili dva roky za šijacím strojom a vyučili sa za dámskych krajčírov. O plisovaní prvýkrát počula Karolína práve od vyučujúcej majsterky. Keď bola pozvaná na ples v Liberci, túžila si ušiť niečo originálne.

„Nikdy som nemala rada veci flitrované, pufované, prezdobené, tortové. Túžila som po niečom peknom a rafinovanom. Vtedy mi majsterka navrhla, že si mám urobiť plissé. Nevedela som, o čom hovorí. Vzala ma ku jej známej, ktorá to robila. Videla som, že pani robí niečo s papierom, niečo s drievkami, že to ide do nejakého kotla, ktorý som nesmela chytať, pretože bol horúci. Tak som na to pozerala a keď vybrala látku z toho stroja, krásne vyplisovanú, hladkú, veľmi sa mi to zapáčilo. Ušila som si potom prvú plisovanú sukňu, ktorá aj po desiatich rokoch vyzerá úžasne," spomína na svoj prvý dotyk s plissé.

Z Liberca sa po štúdiu presťahovali do Prahy, kde sa aj s bratom zamestnali v dizajnérskej firme, pre ktorú mali vytvárať kolekcie. Nestotožnili sa však s ich prístupom ku kvalite práce a zákazníkom. Myšlienka na vlastnú značku ich neopustila a pri pozeraní archívnych fotografií im zarezonovala fotografia prvých, Karolínou ušitých, plisovaných šiat.

„Vtedy sme vedeli, že to je ono, že toto chceme robiť. Lebo je to niečo iné, čo je pravdepodobne aj diera na trhu. Chceli sme, aby nám naša tvorba dávala hlbší zmysel," dodáva Prešovčanka. Začali teda pátrať po informáciách, ako sa plissé robí. No keď zadali do vyhľadávača plissé, vyhodilo im akurát tak rolety. Časom zistili, že ide o vzácnu ručnú techniku, ktorú využívali luxusné domy a značky ako najvyššiu pridanú hodnotu odevu podobne ako napríklad ručnú výšivku, alebo ručné maľovanie.

Aj napriek slabej dostupnosti informácií o plissé sa vrhli do práce. „Učili sme sa plisovať v podstate z malých útržkov videí, ktorých bolo ako šafránu. Vrátili sme sa do Prešova, zariadili sme si dielňu zo zarobených peňazí a tiež z príspevku na podnikanie od štátu. Tri roky sme sa len učili plisovať spôsobom pokus-omyl. Tiež spracovať strihy, šiť a vytvoriť celý plisovaný produkt, aby bol pekný, kvalitný, správne ušitý a predajaschopný," hovorí s odstupom času Karolína. Zlomovým momentom bolo vycestovanie Michala do zahraničia do firmy, ktorá plisovala látky pre kráľovskú rodinu.

„Bol nadšený a tam sa naučil celú techniku. Ukázali mu celý postup práce a mohol si z neho robiť poznámky. Prišiel späť do Prešova a skúšal a skúšal, zapracovával všetky vedomosti. Na začiatku sa mu krútili švy, preskakovali sklady, vznikali nežiaduce záhyby, no po nespočetnom množstve opakovaní to už brat chytil do ruky a dnes je v tom majster," pochválila usilovného brata s tým, že na Slovensku im nechcel toto remeslo ukázať nikto. „V zahraničí chcú, aby sa to iní naučili a pokračovali v tom remesle. U nás to bol mikrosvet, kam nepustili nikoho," tvrdí.

Plisovanie je náročné, no krásne umenie. Ako nám ozrejmila odborníčka, plisuje sa stále najprv kus látky. Až potom sa z neho šije odev.

„Už na začiatku musíme vedieť, aký vzor plissé sa dáva na látku. Plisuje sa v špeciálnych papierových formách, ktoré majú svoje rozmery. Dávame napríklad tri metre neplisovanej látky a z nej vznikne približne jeden meter plisovanej látky daného vzoru. Čiže prepočet a odhad metráže je taktiež dôležitý. Jednotlivé diely sa potom zošívajú," vysvetľuje.

Ako ďalej dodáva, kvalita plissé závisí od druhu látky aj samotného plisovania. „Plissé nedrží na prírodných materiáloch – ľan, bavlna, hodváb. Drží na zmesových materiáloch, aj to iba na niektorých. Vlákno sa pri plisovaní potrebuje nalomiť. Syntetické látky sú na plisovanie najlepšie. Kvalitu odráža aj samotné plisovanie. Všetky veci, ktoré sú plisované v konfekcii, sú plisované strojovo. V plisovacom stroji dve horúce čepele chytia látku na niekoľko sekúnd a vytvoria na nej sklad. My tým, že to plisujeme ručne, zatvárame látku do dvoch identických foriem, medzi tie ide látka a plisujeme to v kotle približne hodinu a pol pri 100 – 120 stupňoch Celzia. Naše plissé sa preto tak ľahko nerozpadne," upresňuje Karolína.

Plisované odevy neodporúča prať v práčke a tiež vymenúva pravidlá pri ich uskladňovaní. „Odporúčam ich čistiť iba v chemických čistiarňach, alebo ručne vo vlažnej vode. Ak je však plissé kvalitné, ako to naše, môže sa prať, aj na ňom sedieť. Testujeme materiály predtým, ako z nich ideme niečo vyrábať. Plissé nikdy neskladujte tak, že zložíte do skrine. Stále musí visieť na vešiaku," upozorňuje.

Jankivovci v súčasnosti šijú vlastnú tvorbu, no spolupracujú pri plisovaní látok aj na zákazku. Plisujú napríklad kostýmy do divadelných predstavení – opier a baletov. Plisujú pre rôznych dizajnérov či študentov vysokých škôl a ako vravia, dokážu vyplisovať aj náročné materiály ako koža či zamat.

Svoje plisovacie know how neprezradia do detailu, no ak ich požiadajú študenti o stáž, neodmietnu ich. Zákazníčky majú po celom svete, no pracovné tempo si strážia. Nezabúdajú na svoje rodiny, priateľov, osobné potreby a celkový životný balans.

Cieľom značky JANKIV je, aby sa plisovaná móda nosila na dennej báze. Robia sukne, šaty, nohavice, plisované šatky aj dekorácie. "Naša tvorba je pre všetky ženy, ktoré si chcú dopriať a zažiť ikonické pocity z ručne tvoreného plissé. Chcú si spraviť radosť a odmeniť sa za to, aké sú šikovné, silné a ako všetko zvládajú. Chceme čo najlepšie naplniť ženám ich túžbu o očarujúcom vzhľade. Naša tvorba je pre dámy, ktoré milujú sofistikovanú, neopozeranú módu. Nepotrebujú prvoplánovo ukazovať značky, no doprajú si luxus v tichosti," dodáva s tým, že nerobia extrémne extravagantnú módu.

Projektov do budúcnosti majú veľa. Súrodenci si robia celoročný plán, ktorý dodržiavajú. „Pokiaľ človek nevie kam chce ísť, žiadna cesta ho tam nedovedie. V našich najnovších plánoch je nájsť človeka na plisovanie, aby na to nebol môj brat sám. Tiež chceme tvoriť kolekciu aj pre mužov,“ zdôverili sa.

Ich snom je tiež robiť aj bytový dizajn, veľkometrážne plisované závesy do rodinných domov, exkluzívnych hotelov či ako divadelné kulisy. „Taktiež chceme vyrábať plisované obrazy. Rovnako by sme chceli naše pôsobenie rozšíriť prioritne do arabských emirátov. Robíme to osem rokov a chceme to robiť celý život. Na všetko je však správny čas," uzavrela sympatická východniarka.