(Ne)transparentný kraj. Župan Trnka odpovie len vtedy, keď to uzná za vhodné

Ide o iné. Hlavne (ne)schopnosť odpovedať na nepríjemné otázky. V prípade poslanca interpelácie. Zdá sa, že predseda KSK má toľko práce, že už akosi nestíha odpovedať. Alebo nechce? Hoci Ihnátovi v podstate odpovedal, že mu neodpovie. Vraj ho poslanec zahlcuje a dokonca mu dáva úlohy.

Viete si predstaviť tú drzosť? Nejaký poslanec si dovolí „úkolovať“ magnus rex predsedu KSK? To kde sme? A teraz späť do reality. Predseda KSK síce Ihnátovi odpísal, no v tom zmysle, že v podstate nemá právo ho otravovať s maličkosťami a nepríjemnými otázkami. A navyše ich vraj k výkonu svojej poslaneckej funkcie ani nepotrebuje.

Na jednej strane síce pripúšťa, že poslanec má právo interpelovať predsedu vo veciach týkajúcich sa výkonu jeho funkcie, no toto právo v žiadnom prípade nespočíva v zahlcovaní predsedu vypracúvaním odpovedí na akýkoľvek výkon jeho práce, ktorý poslanec zastupiteľstva k riadnemu výkonu svojej funkcie ani nepotrebuje. A nesmie neprimerane administratívne zaťažovať predsedu, ani zamestnancov Úradu KSK. Navyše, ak požaduje prehľady a analýzy. Krásna formulácia.

Ihnát pritom na zasadnutí krajského zastupiteľstva podal 13 interpelácií. To zase nie je ohromujúce číslo. Aj v prípade, že Ihnát interpreluje predsedu KSK počas každého zastupiteľstva. Aj preto sa dá len ťažko pochopiť, prečo je taký veľký problém na to odpovedať. Poslanec sa pritom pýta na využiteľnosť strojov, za ktoré platí Správa ciest každý mesiac splátky za nájom. Väčšinou ide aj o ďalšie kauzy Správy ciest. Lenže, na nepríjemné otázky sa ťažko odpovedá. Preto je lepšie neodpovedať vôbec.

Predseda KSK, ktorý čelí dvom obvineniam kvôli župným tendrom sa odvoláva aj na zákon č. 211 o slobodnom prístupe k informáciám. A tu veru možno súhlasiť s predsedom KSK, už menej s jeho výkladom tohto zákona. Ihnát totiž nežiada zverejnenie žiadnych utajovaných, ani osobných informácií. Navyše nespĺňa ani ďalšie podmienky obmedzenia prístupu k informáciám.

Keby aj, podľa §11 písmena 2 Zákona 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám sa príslušné obmedzenia nepoužijú, ak ide o informácie, ktoré sa získali za verejné financie, alebo ak sú to informácie týkajúce sa použitia takých prostriedkov, alebo, ak ide o informácie o nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom obce.

Zahrajme sa ešte trochu na právnikov. Predseda KSK sa pri „administratívnom zaťažovaní“ odvoláva aj na Zákon 302/2001 o samospráve vyšších územných celkov. A čuduj sa svete, v §12 sa v odseku 1 písmeno C uvádza, že poslanec je oprávnený najmä interpelovať predsedu vo veciach týkajúcich sa výkonu jeho činnosti, požadovať od vedúcich (riaditeľov) právnických osôb zriadených alebo založených samosprávnym krajom vysvetlenia vo veciach týkajúcich sa ich činnosti.

Navyše je oprávnený požadovať informácie a vysvetlenia od fyzických osôb a právnických osôb, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť na území samosprávneho kraja, vo veciach týkajúcich sa ich podnikania, zúčastňovať sa na kontrolách, previerkach, vybavovaní sťažností a iných podaní, ktoré uskutočňuje zastupiteľstvo a jeho orgány, požadovať vysvetlenia od štátnych orgánov vo veciach potrebných na riadny výkon poslaneckej funkcie.

Navyše, podľa §11 toho istého zákona je krajskému zastupiteľstvu vyhradené právo určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom samosprávneho kraja a s majetkom prenechaným do užívania samosprávnemu kraju. O zahlcovaní, ani „úkolovaní“ sa nikde nič nespomína.

(Ne)informovanie sa netýka iba poslanca Miloša Ihnáta. Svoje o tom vedia aj médiá. Ak nie sú otázky dostatočne „chrumkavé“ a pozitívne – v prospech KSK –, odpoveď väčšinou nepríde. Čo má potom hovoriť človek, občan a obyvateľ kraja. Nič, radšej neotravovať a nezahlcovať predsedu KSK ani jeho úradníkov.

Čo tam potom, že sú to voliči, ktorým sa má zodpovedať. Dôležitejšie je byť vládcom, ktorý dá každému, kto sa hoci len pýta, pocítiť, kto je tu pánom. Rovno cisárom, či kráľom. Úrad je akýmsi kráľovským dvorom. Niečo tu ale v hre na panovníka predsa len chýba. Skutočnými kráľmi boli totiž len tí rozhodní a osvietení. Dokázali byť, okrem iného, aj veľkodušnými mecenášmi umenia.

Navyše v stanovenom čase prijímali rôzne delegácie, od vznešených šľachticov, cez cirkevných hodnostárov, či vyslancov miest. Každý dostal právo predniesť svoje prosby a požiadavky. Panovník ich vybavil buď osobne, alebo neskôr písomne. Často priamo na mieste poveril svojich hodnostárov, aby záležitosť vybavili v stanovenom termíne.

Ako vidno, na niektorých úradoch v súčasnosti panujú iné móresy. My rozdeľujeme a panujeme. A žiadny zvedavec nech neotravuje zbytočnými otázkami. Natíska sa otázka – Cui bono?