Primáš Ľubomír Šimčík jubiluje: Keď som začal spievať, akoby som vypustil džina z fľaše  

Narodil sa 12. októbra 1954 v Prešove do učiteľskej rodiny. Do svojich desiatich rokov spoločne s tromi súrodencami vyrastal v Hermanovciach, v bývalej zemianskej kúrii. Bolo deväť rokov po vojne a doba bola náročná.

„Moje detstvo bolo nádherné, strávil som ho v lone prírody a celý okolitý kraj sa mi lepil na päty. Na prázdniny sme chodievali k starým rodičom do neďalekých Ražnian. Spomínam si napríklad na svadby, ktoré sa konali priamo v domoch, to boli pre mňa výnimočné momenty. Ťažšie to však bolo pre našich rodičov. Začali sa zakladať družstvá a oni ako učitelia museli chodiť agitovať. Počas žatvy boli brigády, ale pre nás deti to bol zážitok pracovať na poli. Podmienky na bývanie taktiež neboli vyhovujúce, staré kamenné múry sa dosť ťažko udržiavali. Pomerne ďaleko sme dochádzali za vodou, namiesto toalety sme mali vonkajšie latríny, takisto dosť vzdialené od budovy.“

Otec aj mama hrali na hudobných nástrojoch. Mama na husliach, otec ovládal hru na husliach, akordeóne a klavíri, venoval sa ochotníckemu divadlu a založil detský folklórny súbor Hermanovčan. Šibalského chlapca však prvá hodina huslí nenadchla.

„Rodičia ma nikdy do ničoho netlačili, husle sa mi vždy páčili a ako sedemročný som začal dochádzať z Hermanoviec do Ľudovej školy umenia do Sabinova. Mojím prvým učiteľom bol František Matúš, ktorý sa po rokoch stal mojím kolegom na vysokej škole v Prešove. Boli však aj chvíle, keď som začal pochybovať, či vydržím. Po prvej hodine hry na nástroji, sa ma otec spýtal na moje dojmy. Odpovedal som mu, že tých sedem rokov to nejako vydržím.“

Kľúčovou postavou v jeho hudobnom smerovaní bol Juraj Macala, pedagóg a vtedajší vedúci Ľudovej hudby FS Šarišan, ktorý ho viedol až do ukončenia ĽŠU, vrátane druhého cyklu a zároveň ho ešte počas štúdia prizval do súboru.

„Dovolím si povedať, že až on vo mne vzbudil naozajstný záujem o hru na husliach. V roku 1970 som sa stal jeho druhým huslistom v Ľudovej hudbe. Bola to pre mňa obrovská motivácia. Vtedy som to všetko pochopil a uvidel zmysel, prečo sa učím aj stupnice a všetko, čo k hre na nástroj patrí. Deti sa totiž nudia hlavne vtedy, keď musia hrať pre ne nezmyselné cvičenia.“

Nebolo to však jeho prvé účinkovanie, od roku 1967 ako 14-ročný už hrával v ukrajinskom súbore Vesna, ktorý viedol Levko Dohovič – zakladateľ speváckeho zboru Karpaty v Košiciach. Z Vesny sa dostal do Šarišanu, a to už bola iná, nová história.

„Prvýkrát som videl Šarišan vystupovať v roku 1968 – 1969, už vtedy sa mi páčili ich tance a spevy. Naše prvé dôležité vystúpenie sa odohralo v roku 1972, pri príležitosti 5. výročia založenia. Súbor sa predstavil v poradí druhým premiérovým programom v kinosále Domu kultúry ROH v Prešove. Potlesk z auditória 450 – 500 ľudí nás ohromil, bol to prvý zážitok takéhoto rozsahu a ohlasy na program boli úžasné.“

V roku 1973 maturoval na strednej všeobecno-vzdelávacej škole na ulici Tarasa Ševčenka v Prešove (terajšie gymnázium). V to leto FS Šarišan absolvoval prvý zahraničný zájazd do Bulharska. Na jeseň začal študovať na Pedagogickej fakulte v Prešove UPJŠ v Košiciach aprobáciu slovenský jazyk a hudobná výchova.

„V začiatkoch som musel svoje účinkovanie v Šarišane trochu obmedziť, pretože som sa automaticky stal členom VŠ FS Torysa. Viedol ho František Slavkovský, ktorému som vďačný za mnoho vecí, ktoré som sa od neho naučil, ako huslistu ma posunul ďalej.“

Po absolvovaní VŠ nastúpil do Okresného domu pionierov a mládeže na oddelenie záujmovej činnosti, kde pôsobil až do roku 1983. Dva roky pracoval ako vychovávateľ v Odevnom učilišti v Prešove. Následne sa dostal do Okresného osvetového strediska (OOS) na oddelenie záujmovej činnosti, kde zotrval šesť rokov. Neskôr sa zúčastnil na výberovom konaní na Pedagogickú fakultu v Prešove UPJŠ v Košiciach na Katedru hudobnej výchovy, kde zotrval až do roku 2019.

„S odstupom času si uvedomujem, že môj výber zamestnania súvisel s faktom, že som nechcel odísť zo súboru, chcel som si zachovať kontinuitu účinkovania, a nie každý zamestnávateľ to umožňoval.“

Prvýkrát si vyskúšal úlohu primáša v roku 1978. Definitívne vedenie ľudovej hudby FS Šarišan prevzal v roku 1980.

„Bol to neporovnateľný rozdiel. Ako hráč som sa staral o to, aby som dobre zahral to, čo mám. Primáš je vlastne dirigent a koordinátor celého súboru. Musel som sledovať všetkých, nielen hudobníkov a zároveň komunikovať so spevákmi a tanečníkmi. Proces trval niekoľko rokov, kým som ho napokon zvládol. Uvedomoval som si jednotlivé momenty, o ktorých som v začiatkoch nevedel.“

Živé vystúpenia sú jedinečné tým, že sú autentické a neopakovateľné, no občas nastanú aj rôzne lapsusy.   

„Stalo sa mi, že som mal pamäťový výpadok. V takýchto chvíľach sa musíte spoľahnúť na ostatných. Vtedy pri mne stál Ján Saloka, vedúci ľudovej hudby, prevzal hru na klarinet a celé to ,ukočíroval´. Pripisujem to tomu, že som mal obrovskú ťarchu zodpovednosti a trému. Dnes už je to úplne iné, keď som na javisku. Viem ako komunikovať s publikom, kedy niečo zahrať, zaspievať, či povedať. Musel som sa to naučiť, ale potom to už bolo na vzostupnej krivke.“

Pred vystúpením potrebuje predovšetkým vnútorný pokoj a rovnováhu. Vyhýba sa rozhovorom v zákulisí a situáciám, ktoré by ho rozptyľovali.

„Dlhé čakanie pred začiatkom programu na mňa nevplýva dobre, nemám to rád. Aj v škole som sa vždy zapísal na skúšku ako prvý a podobne je to aj s účinkovaním. Ako primáš som bol na pódiu od začiatku do konca, to bolo pre mňa oslobodzujúce.“

FS Šarišan okrem účasti na mnohých zahraničných zájazdoch niekoľkokrát vystupoval v Amerike. Prvý zájazd do USA sa uskutočnil v roku 1988 cez Maticu Slovensku, zúčastnila sa ho iba Ľudová hudba.

„V Detroite existoval americký súbor Šarišan, jeho zakladajúcim členom bol Milan Straka z Veľkého Šariša, ktorý emigroval v roku 1969. Ovládali mnoho slovenských tancov, ale málo šarišských.

Rozbehli sme teda vzájomnú spoluprácu a pomáhali sme im stavať nové choreografie. Absolvovali sme niekoľko ďalších návštev a pripravili sme aj spoločné turné po Taliansku, Anglicku, Čechách. Na Slovensku sme spoločne vystupovali na festivaloch Detva a Východná. V roku 2019 mali aj oni 50. výročie, ale kvôli pandémii sme do Ameriky nevycestovali. Verím, že sa naše spoločné aktivity zase dostanú do pôvodných koľají.“

FS Šarišan vystupoval aj v Mexiku, Kanade, Malajzii, na Filipínach a v ďalších krajinách sveta. Každý z početných zahraničných zájazdov bol pre neho niečím osobitý. Na pobyt v Brazílii má obzvlášť pekné spomienky.

„Pôvodne sme mali týždeň účinkovať na jednom festivale. O druhý týždeň pobytu sa nám postaral americký Slovák, úspešný podnikateľ. Objednal autobus a vozil nás po okolí Rio de Janero, Sao Paolo, navštívili sme aj vodopády Cataratas pri hraniciach s Argentínou. Počas festivalov boli dovtedy stredobodom pozornosti naše dievčatá. V Brazílii nastal ošiaľ z našich chlapcov. Brazílčanky takmer zbúrali pódium, tak sa k nim chceli priblížiť. Pred a po vystúpení museli policajti urobiť kordón, aby sme mohli prejsť. Vystúpenia sa konali na plážach koncom leta, bolo okolo 28 – 30 stupňov a vtedy je tam zima. Prišlo im divné, že my sa v tomto čase kúpeme v mori.“

Temperamentný východniar má rád živé publikum, podobné tomu brazílskemu, ktoré sa spevom zapája do predstavenia. Reakcia je však v každom kúte sveta iná.

„V Japonsku boli diváci počas celého vystúpenia slušní a potichu. Po jednotlivých častiach zdvorilo jeden-dva-tri razy zatlieskali. Búrlivé ovácie nastali až po skončení celého programu. Neboli sme úplne zaskočení, niečo sme už o ich kultúre vedeli vopred. Zaujímavé však pre nás bolo zistenie, ako sa vedia perfektne pripraviť. Naštudovali si kde je Slovensko, Prešov, čo je typické pre región Šariš, aké piesne, kroje. Po vystúpení sa s nami fotili a kládli nám mnoho zvedavých otázok, aký je rozdiel medzi Šarišom a Zemplínom či jednotlivým vierovyznaním. Ohúrili nás poznaním, zachádzali do nesmiernych detailov.“

Tvrdá práca na troch frontoch – škola, súbor, rodina mu do života priniesli krásne zážitky, no človek sa nevyhne ani náročným obdobiam, keď začne prehodnocovať priority.  

„Miestami som mal čierno-biele videnie ohľadne môjho vzťahu k folklóru. Kládol som si otázku – mám ho rád alebo ho nemám rád, chcem mať od neho pokoj alebo nie? Chcel som realizovať mnoho vecí, ale nemal som na to energiu ani kapacitu. Vtedy som si vravel, že ráno je múdrejšie večera. Keď som začal hrať, bolo to skvelé, ale keď som začal spievať, akoby som vypustil džina z fľaše, vtedy zo mňa všetko opadlo. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo som pri hudbe zotrval.

Počas svojho pedagogického pôsobenia aj účinkovania v súbore podvedome vyhľadával talenty, tak ako to robili jeho predchodcovia a učitelia hudby.

„Mojimi prvými partnermi, ktorých som pozval do Šarišanu, boli spolužiaci Vinco Fedor, Jozef Hrušovský, Miro Schwarz, Anna Tarjányiová. Postupne prichádzali ďalší absolventi z fakulty PU, ale aj odinakiaľ. V 90. rokoch som začal učiť na ZUŠ Jána Saloku, tam som odchoval pár muzikantov. Medzi nimi boli aj Marián Sirka, Jozef Baloga, Peter Škerlík či Vlado Žigmund, ktorý bol mojím študentom aj na VŠ. Niektorých zavial život do iných končín, ale pri muzike zostali.

Množstvo spoločne strávených chvíľ počas nácvikov, vystúpení a zájazdov vytvorilo priestor nielen pre výborné kolegiálne vzťahy, ale aj pevné celoživotné priateľstvá.    

„V prvom rade by som spomenul Jána Saloku, od roku 1974, keď som ako 20-ročný stratil otca, stál pri mne a pomáhal mi. Neskôr to bol Vinco Fedor, s ktorým sme mali krásny priateľský vzťah. Stihli sme ešte 50 rokov Šarišanu osláviť spoločne, žiaľ už nás opustil. Dlho som sa z pocitu straty nedokázal oslobodiť, malo to na mňa podobný čiernobiely vplyv.

Vzácne priateľstvo máme s dlhoročným vedúcim FS Šarišan Lacom Kišeľákom, kráčame vedľa seba spoločne už 57 rokov. To je fakt, ktorý nás oboch výrazne poznačil. Doteraz sa pravidelne stretávam s okruhom ľudí, ktorí majú vzťah k hudbe a folklóru. Spevom sa snažíme privodiť úsmev na tváre a na to ťažké, čo nás trápi, na chvíľu zabudnúť.“

Odkedy je na dôchodku okrem hudby sa venuje predovšetkým rodine. Užíva si aj prácu na záhrade, niekedy viac bicykloval, doteraz pláva. Rád varí a pečie, najmä chlieb podľa maminho receptu, ktorý ho naučila a v tomto roku dokonca začal piecť s vlastným kváskom. Relaxuje pri dobrom filme, číta historické knihy, detektívky, počúva aj jazz, Bacha či Vivaldiho. S manželkou Helenou spoločne chodievajú na turistiku, venujú sa synovi Petrovi, dcére Martine a štyrom vnúčatám.   

„Veľa si pamätám z detstva, ako ma rodičia usmerňovali, čo mi dovolili a nedovolili. Otec rúbal drevo, ja som vzal sekeru a tiež som chcel rúbať. On mal husle, tiež som chcel hrať na husliach. Podnety ma posúvali ďalej. Presedel som hodiny pri mame v kuchyni, iba som ju pozoroval a občas sa na niečo opýtal. Uchoval som si po nej zopár kúskov kuchynského náčinia, keď ich beriem do ruky spomeniem si na mamu a tá energia ma hneď iniciuje. Je to pre mňa v živote veľmi dôležité. Keď sme boli so súborom napríklad pri Niagarských vodopádoch, v duchu som si povedal: Oci, mal si pravdu, je to presne také, ako si nás to učil. Tieto momenty mi stále dodávajú silu a životnú rovnováhu.   

Aktívnemu primášovaniu sa síce od roku 2013 nevenuje, ale už teraz sa teší na pripravované, v poradí tretie samostatné CD s pracovným názvom „Primáš“. Na hudobných úpravách spolupracovali dokonca s Českým národným symfonickým orchestrom (ČNSO), dirigoval Vlado Martinka. ČNSO nahrával s Eniom Morriconem, s Andreom Bocellim, či pre Hollywood.

Celoživotný príbeh primáša, ktorého už od útleho detstva sprevádzala hudba a príroda šarišského regiónu o pár mesiacov vyústi do rovnomenného koncertu pri príležitosti jeho životného jubilea. Na koncerte bude krst spomenutého hudobného nosiča a ďalšie prekvapenia s hosťami, medzi ktorými nebude chýbať FS Šarišan.

„Pre mňa je Šarišan životný štýl. Tým, že som s ním bol počas svojho života po celý čas prepletený, do značnej miery mi vyznačoval cestu – kam kráčať a ako. Niekedy chcem vystúpiť z vlaku, ale nejde to, stále ma niečo pritiahne naspäť. Celá genéza sa však zrejme už bude pomaličky uzatvárať. Nikdy som si nekládol dlhodobé ciele, vždy som robil postupné kroky. Čakám, čo mi ešte život prinesie, aký bude môj osobný život, zdravie. Pre všetkých nedočkavcov: Cítim sa veľmi dobre (smiech). Všetka moja pozornosť sa teraz sústreďuje na dokončenie CD. Čo bude nasledovať ďalej, to zatiaľ neviem. A keďže je koncert až v októbri, opýtajte sa ma potom, uvidíme…“