Návrhár Boris Hanečka o spolupráci s prezidentkou aj o dovolenke. Prečo miluje cintoríny?

Zuzana Čaputová sa rozhodla nekandidovať v ďalších voľbách a ohlásila to v dostatočnom predstihu. Jej odchod ste teda očakávali, ako sa na to pozeráte s odstupom času?

Beriem to ako súčasť života. S jej rozhodnutím som sa stotožnil, pretože verejnosť registrovala len skutočnosti, ktoré boli oficiálne oznámené. Ja som videl a vnímal aj to, čo nebolo povedané. Mala to neraz veľmi ťažké. Isté je, že spolupráca bola obohatením môjho, nielen profesionálneho, ale aj osobného života. Je pre mňa obrovskou cťou, že som mohol aj takýmto spôsobom prispieť k reprezentácii našej krajiny.

Chýba vám táto práca?

Poviem to tak, bolo to celé také sladkobôľne. Možno moje slová vyznejú až neuveriteľne, ale chýbajú mi všetky tie naháňačky i stresovanie. Uvedomujem si však, že je to nenávratné a neopakovateľné. No beriem všetko s pokojom. Je to tak, ako to má byť. Ktovie, možno keby moja misia pokračovala s jej ďalším mandátom, že by som sám seba kopíroval alebo vykrádal. Naozaj neviem, čo by sa stalo.

Myslím, že zákulisie nebolo dostatočne pripravené na príchod ženy do Prezidentského paláca. Pretože obliecť muža, to je brnkačka. Je tam obmedzený počet farieb oblekov – čierna, antracit, tmavomodrá, sivá. Hnedú a tmavozelenú som nevidel, ani si nepamätám. Farebnosť kravát, košieľ a topánok je tiež v podstate daná. Až to občas vyzerá, že tá osobnosť nosí stále rovnaký oblek.

O jeho cene mnohí ani netušia. Kvalitný kúsok môže stáť aj sedemtisíc. U ženy sú okrem šiat, pančúch a topánok dôležité aj doplnky: kabelky, šperky, šatky, klobúky, samozrejme úprava vlasov a mejkap. Preto to budí dojem finančnej náročnosti. Napriek tomu musím poznamenať, že my sme sa do takýchto vysokých čiastok nikdy nedostali. Bolo to výrazne menej. Napriek tomu mali kritici bez znalosti faktov stále nejaké pripomienky. Vôbec neboli opodstatnené.

Čo vám dala, prípadne vzala, táto spolupráca?

Ľudskosť a porozumenie, ale na druhej strane aj hejtovanie na sociálnych sieťach. Tieto nezmysly znášali moji najbližší, najmä otec (dnes už, bohužiaľ, nebohý) veľmi ťažko. V Stupave [Hanečka je rodákom z tohto mesta, pozn. red.] tatinovi mnohí hovorili, ako som sa ja teraz nabalil, že som doživotne „zahojený“ a podobne. Pritom finančná stránka spolupráce bola úplne iná.

Darmo, závisť je mnohým Slovákom vlastná. Nevideli napríklad to, že som 1. januára s tímom krajčírok a stylistiek bol v Pezinku, keď si pani prezidentka skúšala šaty na novoročné odovzdávanie vyznamenaní osobnostiam z oblasti vedy, kultúry, športu a spoločenského života. Pričom v tom čase mnohí našinci triezveli z bujarej oslavy silvestrovskej noci alebo sedeli pri sviatočnom obede. Ja som vtedy pracoval, keďže sa to nedalo inokedy zariadiť.

Neozvali sa vám ľudia okolo Petra Pellegriniho s ponukou byť dvorným návrhárom nového prezidenta?

Nie, neoslovil ma nikto. Myslím si, že je to možno aj preto, že sa málo vie o tom, že robím aj pánske obleky. Dokonca starou technikou, nič sa nepodlepuje, ale všetko sa šije ručne. Ľudia ma vnímajú skôr ako výtvarníka a možno preto im nenapadne, že netvorím len pre dámy. Musím priznať, že som svoju tvorbu z oblasti pánskej módy veľmi nepredstavoval, ale ten dopyt na trhu je výrazný, budem musieť prezentáciu zmeniť. Mimochodom, sme o polovicu lacnejší ako viedenský trh.

Verejnosť vás pozná ako renomovaného módneho návrhára, vaše meno sa však objavuje pomerne často v záverečných titulkoch filmov, a často ho čítame aj na divadelných plagátoch. Čím je pre vás práca kostýmového výtvarníka?

Je to druhá verzia môjho ja. Určite je v tom viac teatrálnosti, narábam vtedy s inými pocitmi. Používam rozdielne výrazové prostriedky, vsádzam na efekty. Obohacuje ma tá rôznorodosť. Okrem toho ide o výzvu, ktorú ja milujem. Práve v tom je uvedená práca iná.

Spomínate si na svoju prvotinu vo filmovej, respektíve divadelnej tvorbe?

Áno, bola to opera skladateľa Francesca Cileia s názvom Adriana Lecouvreur. Do spolupráce pre košické, v tom čase Štátne divadlo, ma prizvala režisérka Andrea Hlinková. Bolo to úžasné, niečo úplne iné ako tvorba pre film alebo na módnu prehliadku. Táto práca mi otvorila nové obzory. Publikum ma prijalo mimoriadne srdečne, moju produkciu vnímalo ako spestrenie, oživenie a ozvláštnenie diela.

Čím sa inšpirujete pri práci?

Prírodou – faunou, flórou, starobylými uličkami, literárnymi i historickými postavami a folklórom. Všetko záleží od aktuálneho stavu a rozpoloženia, ktoré prežívam v čase, keď tvorím novú kolekciu. Je to môj postoj, názor. Napríklad si zoberiem niečo z historickej postavy, ale aj novodobého hrdinu či fikcie, prípadne ich transformujem podľa svojich predstáv. Klient toto pozadie nemusí poznať, nie je pre neho dôležité.

Tieto súvislosti skôr vnímajú muži, ženy nie, tie sa okamžite vidia v mojich modeloch a hneď po vstupe do ateliéru „nakupujú“ a uvažujú, s čím by daný kúsok skombinovali. Páni mi však začnú rozprávať príbehy napríklad o samurajoch, starovekých bojovníkoch a neviem o kom ešte, jednoducho, pochopili myšlienku, ktorá sa vinie celou kolekciou.

Staviam svoju prácu na základoch, ktoré u mňa položili pedagógovia na základnej, neskôr na strednej škole, kde som študoval výtvarné spracovanie keramiky a porcelánu. Práve oni ma naučili byť „výtvarne gramotným,“ či už išlo o farby, tvary alebo technológiu, lebo práca s textilom je práve o tom. Nositeľ odevu v podstate ako keby komunikoval cez svoje šaty s okolím. A tento moment je fascinujúci.

Hovorí sa všeobecne, že nielen umelci – maliari, sochári a hudobníci, ale aj ľudia ktorí pôsobia v odevnom priemysle či dizajne majú svoje múzy z mäsa a kostí. Máte ich aj vy? Prezradíte, o koho ide?

Ja sa viem pri svojej práci zaľúbiť. A nie vždy je to celebrita, ale neraz aj neznáma klientka. Hľadám v ľuďoch to pekné. Najväčšou múzou doteraz bola a je Lucia Hablovičová. Zoznámili sme sa pri jednom fotení. Ona bola veľmi očarujúca, citlivá, krehká, tak som si povedal, wau, tak túto Pocahontas by som chcel raz obliekať.

Videl som takmer okamžite modely, ktoré by sa jej hodili, dokonca sa mi o tom aj snívalo. Odvtedy sme tvorili pár, samozrejme, že len pracovný. My sa nevidíme často, ale ak k tomu dôjde, tak naše stretnutie je veľmi intenzívne, hlboké a emotívne.

Pred časom sa vaše meno spomínalo so zaujímavým, a nie celkom bežným projektom. Mali ste vyhotoviť šaty pre grófku Žofiu Serédyovú, ktorej mumifikované telo je uložené v sarkofágu v kaštieli Betliar. Aké to bolo, keď prišla takáto ponuka?

V prvom rade som vnímal túto špecifickú spoluprácu ako veľkú zodpovednosť. Chcel som Žofiu novým odevom zveľadiť, najmä pre jej dobrotu k chudobným i preto, že napriek urodzenému stavu žila veľmi dôstojným a zriadeným životom. Konzultoval som mnohé s kunsthistorikmi, kňazmi, ba dokonca aj so šamanmi. Grófka bola liečiteľka, myslím si, že aj to veľa napovedá o tom, že jej telo sa zachovalo v takom dobrom stave. Určite to nebola náhoda.

Ja som ponuku od vtedajšieho riaditeľa kaštieľa, historika umenia Júliusa Barcziho prijal ako obrovskú poctu. Mal však podmienku, že róba musí byť čierna, ušitá z hodvábu. Tá prvá požiadavka sa mi však nepozdávala. Táto farba je pohrebná, a ona daný obrad už mala dávno za sebou. Napokon sme sa dohodli na kompromise. Čipkový plastrón alebo ináč povedané náprsenku [ozdobná vložka vo výstrihu dámskych šiat, pozn. red.] som podšil organzou [jemný tenký, neraz sieťovaný materiál, pozn. red.] telovej farby. Vyzeralo to nádherne.

Pôsobíte veľmi pokojným dojmom, vie vás nahnevať niečo, čo súvisí so zákazkou alebo prácou na autorskej kolekcii?

Áno, samozrejme, viem sa nadurdiť, ale to patrí k práci. Nie nadarmo sa hovorí, že aj socha anjela vrhá tieň. Občas sa hnevám aj na najbližších, čo ma neskôr veľmi mrzí, keďže ich mám najradšej. Sme však ľudia a k nášmu životu patrí aj hnev. Pracujem však na tom, aby som sa takých stavov vyvaroval.

Vaša tvorba je aj o spolupráci. S ktorými kolegami ste to skúsili?

Prvýkrát som vytvoril tandem s Lukášom Kimličkom. Poznali sme sa zo školy, neskôr sa nám obom podarilo preraziť a zviditeľniť sa aj mediálne. Nebolo to jednoduché, svoju prácu sme si však dôstojne obhájili.

Výborne sa mi pracovalo s Danou Vodou [česká návrhárka Danica Vodová, pozn. red.], dámou, ktorá by pokojne mohla byť mojou mamou. Vytvorili sme modely, ktoré sa stretli s obrovským záujmom návštevníkov prehliadky i odbornej verejnosti. Plodná a inšpiratívna bola aj spolupráca s Hanou Převratilovou, vzišli z toho dve nádherné, hoci nevšedné kolekcie. Dobre sa mi robilo aj so Soňou Michalákovou, páčia sa mi jej výtvarné návrhy, kresby, potlače… No bolo toho dosť, dúfam, že som na nikoho nezabudol.

Na čom aktuálne pracujete?

Venujem sa príprave svadobnej kolekcie, tvorí ju dvadsať unikátnych šiat značky ANNY. Robím ich pre Salón – požičovňu svadobných šiat ANNY WEDDING studio, ktoré sú v Bratislave a Martine. Vedie ich moja kamarátka Katarína Sýkorová. Vystupujem tu ako hlavný dizajnér.

Šaty v mojom ateliéri nielen tvoríme, ale podľa potreby ich tiež na mieru upravujeme. Sme nadšení, keďže projekt sa stretol s veľkým záujmom dám. Mnohé z nich mi povedali, že boli presvedčené, že práve kvôli tomu, že obliekam svetovú opernú divu Annu Netrebko, českú speváčku Luciu Bílú, ale aj bývalú pani prezidentku, som pre ne nedosiahnuteľný. Ako sa hovorí, dostavil sa u nich „efekt zlatej kľučky“, čo znamená, že sa mi báli zavolať. Zistili však, že ceny za to, čo poskytujeme, sú veľmi prijateľné.

Ste po toľkých rokoch na výslní v pozícii, keď si dovolíte odmietnuť ponuky?

Za dvadsať rokov na scéne som to urobil iba trikrát. V prvom prípade nastali nezhody v názore na niektoré veci, druhýkrát to vôbec nebola „moja šálka kávy“. Dal som však dotyčnej osobe tip na inú návrhárku a pokiaľ viem, spolupracujú dodnes. Do tretice to bolo niečo, čo sa absolútne nezhodovalo s mojou životnou filozofiou, čiže skutočne som nechcel spojiť svoje meno s danou osobou.

Zlé je aj to, že napriek tomu, že som veľmi zaneprázdnený, neviem povedať nie, ale učím sa, keďže moje kapacity sú obmedzené. Nemám módny dom, len ateliér, šičky pracujú podľa potreby, platené sú od výkonu. Riešim daný fakt tak, ako väčšina módnych návrhárov nielen u nás, ale aj vo svete.

Herci sa už tešia na divadelné prázdniny, ktoré sú doslova predo dvermi. Zvyknete si aj vy povedať v lete, že teraz nebudete pracovať, ale oddychovať?

Velmi rád by som bol v takejto pozícii, ale nemôžem. Hlavne teraz, keďže v októbri mám módnu prehliadku.

Predpokladám však, že napriek tomu, čo ste povedali, si predsa nájdete čas na dovolenku. Kde a ako ju najradšej trávite?

Ak niekto čaká, že spomeniem niektorú z exotických krajín, mýli sa. Moja najobľúbenejšia destinácia je rodičovský dom v Stupave. Milujem večerné posedenia pri ohni, opekačku a pozorovanie hviezdnej oblohy. Nejde o žiadne bujaré nočné párty, tie nemám rád. Rozprávame sa skôr šeptom, z ohľaduplnosti k susedom. Spomínam pritom na detstvo, keď som s rodičmi pravidelne takto trávil večery, či noci. Na rozhovory o nekonečne, živote po smrti, čo vyplynulo aj z toho, že bývame blízko cintorína, preto som tieto témy bral ako niečo prirodzené, nie morbídne.

Aj teraz v dospelosti, rovnako ako v chlapčenskom veku chodím na Štedrý deň na cintorín zapáliť sviečky na hroby predkov. Nosím im tam oblátky, medovníčky a rôzne drobnosti. Som skrátka cintorínsky typ. V Stupave to mám rád, je tam také liečivé prostredie, kde som prežil nádherné detstvo. Bol som vymodlený jedináčik nielen pre mojich rodičov, ale aj starkých z maminej strany, keďže som bol ich jediné vnúča.

Rozumiem tomu, čo hovoríte, ale verím, že aj zahraničie má pre vás svoje čaro?

Určite Taliansko a škandinávske krajiny, najmä Nórsko pre jeho fjordy. Teplo mám rád, ale musím byť pri vode, určite nie v Bratislave, kde je rozpálený asfalt, cesty či chodníky. Nedá sa tam dýchať…To ma ničí.

Iniciatíva vybrať sa „do sveta“ musí však prísť od niekoho iného. Neznášam plánovanie, balenie a cestovanie. Keď ma na určené miesto niekto dopraví, viem si to tam užiť aj tri-štyri týždne, ak ma nič nenúti vrátiť sa k práci skôr. Napriek tomu, že som skôr svetlý typ, viem sa „ugrilovať“ na slnku, doslova do chrumkava.

Mám však rád aj zamračené počasie: búrky, hromy, blesky, oblaky, poriadny lejak. V zime sa zase teším na husté sneženie. Toto však už vidím len málokedy. Skôr sú už zimy bez snehu a metelice, aspoň v Bratislave určite.

Máte aj nejaké miesta na Slovensku kam sa radi vraciate?

Áno, patrí k ním Spišská Kapitula. Lásku k nej vo mne vypestovala profesorka zo Školy umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave Magdaléna Jentnerová. Učila ma dejiny výtvarnej kultúry. Výrazne sa venovala žiakom aj mimo vyučovania. Cestovali sme na rôzne úžasné miesta po celom Slovensku. Vybrala sa s nami do divadla, skrátka, kultivovala nás.

Tieto jej prechádzky za gotickou a renesančnou architektúrou vo mne zanechali výraznú a nezmazateľnú stopu. Práve vďaka nej a môjmu otcovi ma fascinujú hrady, zámky i povesti a legendy o nich.

Nie je tajomstvom, že do sveta šoubiznisu neustále pribúdajú noví ľudia, napríklad účastníci kadejakých reality šou, súťaží. Mnohí hovoria už o ich pretlaku. Pociťujete to aj vy vo svojom odbore?

Zaujímavá otázka, ešte sa ma na to nikto neopýtal. Odpoviem tak: na jednej veľmi významnej akcii väčšinu hostí nikto nepoznal. Neskôr som sa dozvedel, že hostitelia chceli obmeniť tváre i mená. Či to bol dobrý nápad, to nech posúdia iní, ale… Hviezdou sa nikto nerodí, on sa ňou stáva vďaka svojej práci. Až potom môže byť žiadaný, vyhľadávaný, v prípade hercov – obsadzovaný. Iba raz sa ukázať niekde nestačí. Musí byť za tým veľká snaha, drina a odriekanie.

V našej zemepisnej šírke sa nerodia talenty ako huby po daždi. Očakávania síce sú, ale nie vždy sa naplnia. Udržať sa na hladine, nie je vôbec jednoduché. Talent je jedna vec, ale schopnosť ustáť to napätie, tlak a stres je druhá.

Ak sa nejaký mladší kolega obráti na vás so žiadosťou o pomoc a radu, ste ochotný podať mu pomocnú ruku?

Spolupracujem so Súkromnou školou umeleckého priemyslu animovanej tvorby v Bratislave, pomáham študentom, ako sa len dá. Nemám módny dom a preto im neviem poskytnúť priestor na nejakú stáž či inú podobnú aktivitu. Ale robím pre nich prednášky, čo mnohí študenti oceňujú.

Bol som tam v uplynulých dňoch na 19. ročníku ANIMOFEST členom poroty. Spolu s kolegami sme hodnotili ročníkové práce stredoškolákov v odbore odevného dizajnu a prekvapila nás ich úžasná kreativita.

Vo februári ste prekročili štyridsiatku. Čo ste sám sebe zapriali do ďalších štyroch dekád?

Hlavne, aby som napriek všetkým úskaliam (ľudia si ich ani nevedia predstaviť), nestratil chuť do práce a entuziazmus. Som v danom smere veľmi vnímavý, nechcem povedať, že až precitlivený. A samozrejme, nech sme všetci zdraví.

Prajem sebe aj kolegom, aby sa zlepšila naša ekonomická situácia, pretože aj my platíme nájom, parkovanie, nákupy v potravinách. Ak si niekto myslí, že poniektorí už fakt nevieme čo s peniazmi, je to mýtus. Nech nás nesprevádza bezmocnosť, aby kultúra nestála niekde v úzadí na poslednom mieste, lebo potom zvlčíme. Nezabúdajme na to!