Otis Laubert: Netvorím len pre seba, divák má pre mňa základnú úlohu

Od nájdených predmetov ste ich postupne začali vyhľadávať, získavať od kamarátov, na blších trhoch, kategorizovať podľa témy, farby či materiálu. Sama si spomínam, ako sme v detstve odkladali vypísané fixky pre Otisa.

Nebol to nikdy môj cielený záujem. V roku 1992 som mal výstavu, kde som použil na jednu inštaláciu vyše desaťtisíc malých predmetov a urobil som línie, siločiary, kde som akoby parodoval fyzikálny princíp. Na jednu siločiaru som použil napríklad prázdne filmové kazety, vypísané fixky, gombíky, rôzne zberateľské veci. V tom istom čase paradoxne prišla ponuka z iného múzea a kurátor ma vyzval, aby som urobil niečo podobné. No ukázalo sa, že nemám dosť vecí na dve paralelné výstavy. Vtedy mi ich nosili aj kamaráti, ktorí videli, že zbieram to, čo oni vyhadzujú.

Diváci nachádzajú vo vašich dielach osobné asociácie, ktoré v nich paralelne ožívajú, aj mimo plánovaných zámerov.

Áno, ale to sa musí stať, pretože pri použití päťsto vecí na jednom objekte sa vždy vyskytne niekto, kto sa s predmetmi identifikuje. Sú to veci, ktoré každý máme v domácnosti. Napríklad stratený kľúč. Asi neexistuje rodina, ktorá by nikdy nestratila kľúč. Zlomený medailónik, nepárna náušnica a tak ďalej. K mnohým z nich sa ľuďom viažu minipríbehy.

V centre Bratislavy existovalo jeden rok Múzeum Otisa Lauberta. Za múzeum sa však dá považovať aj váš ateliér a depozitár v jednom. Vo veciach vidíte potenciál, ktorý nám ostatným ostáva skrytý. Sú materiálom vo vizuálnej básni, neraz prepojené so slovnou hračkou v názve, ako istý druh koánu. Názvy vašich diel zabávajú, priamo oslovujú, aké miesto pre vás v tvorbe zohráva divák?

Divák má pre mňa základnú úlohu. Jedna z foriem najvyššieho hodnotenia je pre mňa práve reakcia diváka. Lebo aj keď to znie veľmi kultivovane povedať, že robím pre vlastné potešenie, nie je to celá pravda. Lebo človek netvorí pre seba. Keď niečo vymyslím a zrealizujem, čo sú u mňa dve veci, veľmi sa teším na reakciu publika. Chcem sa podeliť o zážitok. Zaujíma ma, akou rečou hovorím k ľuďom, čo im viem povedať. V momente, keď idem dielo vystaviť, je moja podmienka, aby pri ňom bola popiska, ktorá divákovi napovie. Napríklad pri diele z pokrčených stránok atlasu, ktorý nazvem A predsa sa krčí, nahradením dvoch písmen otočím Galileov výrok. Čiže aj slovo má pre mňa v tvorbe veľký význam.

Pochádzate z Valaskej, váš otec bol železničiar, mama pracovala v kojeneckom ústave. Máte odložené aj kresby zo školských čias. Boli tvorivé prejavy u vás prítomné už v detstve?

Otec mal amatérske výtvarné vlohy. Moje prvé nadšenie teda bolo kopírovanie otcových kresieb. Vo Valaskej bol tiež jeden učeň, Karol Pohorelec z Polomky. Kreslil obrázky a podľa mojich vtedajších detských kritérií boli bombastické. Moja túžba bola naučiť sa niečo také. V mojich zošitoch, ktoré mám odložené, ide prevažne o odkresľované stránky z časopisov či pohľadníc. Po stredných školách vtedy chodil v obleku nejaký chytrák a robil nábor do baní v Prievidzi a Karvinej. Obdivoval som aj fenomenálneho cyklistického pretekára Joža Parašína, ktorý bol z Valaskej. Chcel som ísť na strojnícku priemyslovku, aby som si urobil podobný motocykel, ako mal on. Ale začiatkom ôsmeho ročníka k nám do triedy prišiel mladý učiteľ Bartolomej Jusko, ktorý videl, že kreslím lepšie ako ostatní. Spolužiaci mi podstrkovali zošit, keď sa nedíval, nech im nakreslím zadanie. Po čase sa ma spýtal, či nechcem ísť na Strednú školu umeleckého priemyslu do Bratislavy. Nevedel som, o čom hovorí, no vysvetlil mi to. Vybavil mi aj všetky záležitosti okolo prijímačiek. Obkresľoval som vtedy do úmoru pohľadnicu, aby som natrénoval „voľnú tému“, teda čo vidím doma, mamu ako varí, stoličku, vedro a pod.

Nemáte klasické akademické vzdelanie, no nie ste ani autodidakt. Na Strednej škole umeleckého priemyslu (ŠUP-ka) ste nemali šťastie na pedagóga, akým bol Rudolf Fila. Vaším odborom bolo rezbárstvo u Ludvíka Korkoša a veľa vám zrejme dal aj kontakt s mestom.

V prvých mesiacoch som bol očarený mestom. Školy som sa skôr bál, nebol som disciplinovaný a nebavilo ma to. Až neskôr, v 3. a 4. ročníku som začal vnímať jej prínos. Ten bol pre mňa najmä v spolužiakoch, aj starších, ktorí ma formovali, a konkurencia medzi nami. Do sveta umenia ma intenzívnejšie vtiahli spolužiačky mojej frajerky Veroniky Podmakovej, Blažena Kostolná, Boďa Kraváriková, Ľuba Lauffová, Zora Rampáková, ktorá mala frajera Vlada Weisera.

Niekde ste povedali, že počas študentských čias malo na vás značný vplyv aj kino. Spomínate si na filmy, ktoré mali vplyv na vaše uvažovanie a tvorbu? 

V tom čase fungovalo večerné kino Palace a cez deň kino Časík. Tam hrali krátke filmy, týždenník a reklamy, v slučke celý deň. Ale to nie je to, čo ma ovplyvňovalo. Ku koncu ŠUP-ky sme chodili do kina Mier, tam hrali svetové filmy, Felliniho, francúzske a americké filmy, našu Novú vlnu. Tie ma ovplyvnili. V roku 1967 – 68 sa k nám dovážali filmy, ktoré sa hrali asi len jeden deň. To bola udalosť pre celú Bratislavu a bolo problematické zohnať lístky. Bolo to trochu ako Jazzové dni, spoločenská akcia so zárukou kvality, bez ohľadu na to, kto tam vystúpi. Podobne, ako keď sa dnes hovorí, že idem na Pohodu. Formovali ma francúzske, české, škandinávske filmy, samozrejme aj americké. Napríklad film Amerika, Amerika režiséra Eliu Kazana si pamätám dodnes.

A čo literatúra?

Čo sa literatúry týka, čítam málo, prvá kniha, ktorú som na strednej škole prečítal, bol Chrám Matky Božej v Paríži Victora Huga. Vo vzťahu k literatúre mi dosť napomohli moji kamaráti po škole, robil som surrealistické ilustrácie napríklad k Paulovi Eluardovi. Ale nebolo to tak, že by som jeden deň čítal Sartra a druhý Saroyana, to nie. Ale občas sa mi niečo pritrafilo, keď som u kamarátov niečo objavil.

Na výtvarnú scénu ste vstúpili účasťou na 1. otvorenom ateliéri, polooficiálnej výstave v dome Rudolfa Sikoru v roku 1970. Ako si na tú dobu spomínate?

Dodnes mi je záhadou, ako na mňa Rudo Sikora natrafil. Býval som načierno na internáte na Kapitulskej, tam býval aj on, ale neboli sme v kontakte. Zúčastnil som sa akcie Petra Bartoša Činnosť v piesku a blate na Dunajskom ostrove (1970), možno odtiaľ si ma pamätal, alebo z akcie Jany Želibskej Snúbenie jari (1970). Medzitým sme sa stretávali už ako väčší okruh ľudí, aj Sikora, ktorý s nami hrával futbal a pozval ma k účasti. 1. otvorený ateliér bol medzigeneračné podujatie a jadro zúčastnených nasledujúce roky putovali spolu na umeleckej scéne.

Počas normalizácie ste z ideologických dôvodov nemohli vystavovať. Konali sa však bytové stretnutia a výstavy, stmeľujúce vtedajšiu neoficiálnu scénu. Vy ste prevádzkovali tzv. Filiálku Guggenheimovho múzea vo vašom dome na Železničiarskej. Pamätníci vravia, že kto sa nedostavil v určený čas, dnu sa už nedostal. Ako fungovala, kto ju mohol navštíviť?

Áno, no nebol to rozmar, ale nevyhnutnosť. Do pol piatej som bol každý deň v zamestnaní, potom som začal pripravovať výstavu, nasledujúci večer som pozval návštevníkov a na ďalší deň som ju balil. Počas mesiaca som každý týždeň zrealizoval jednu výstavu, kde som ukázal priestorové diela. Bolo to aj kvôli Etiennovi Cornevinovi, ktorý o mne v tom čase písal časť doktorandskej práce. Sedel som nad telefónnym zoznamom, kto tam môže prísť. Nemohol to byť hocikto, aj z bezpečnostných dôvodov. Z toho mi vyplynulo napríklad 72 ľudí a tí nemohli prísť naraz. Rozdelil som ich a každý dostal lístok s pozvánkou a presným časom, napríklad o 18:37, pozvánka platila len pre adresáta. Sedem ľudí vošlo dnu na deväť minút, mal som príhovor a keď zazvonil budík, vyprevadil som ich von. Bol som aktér aj vrátnik.

Vo Filiálke ste v roku 1988 inštalovali Hyperkoláž. Steny ste pokryli obalmi zo žuvačiek, liekov, servítkami či lístkami na MHD. Nasledoval Aucájder, dnes v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Predmety zavesené vo výške očí návštevníka vyvolávali dojem levitácie, až sakralizácie predmetu. Tá sa ešte posilnila v inštalácii Svetlo vecí v trnavskej synagóge (1996). Akoby ste chceli divákovi dopriať komplexný zážitok, ktorý ho vtiahne, až pohltí. Podľa čoho si vyberáte médium, v ktorom pracujete?

Médium, ktoré používam, vyplýva z prirodzeného vývoja. Neobsiahol som napríklad video. Nerobím klasické videá, ale možno by sa napríklad môj objekt, televízor, ktorého obrazovka je vyskladaná z malých objektov – hračkárskych televízorov, mohol paradoxne stať ich kontrapunktom. Keď sa vrátim k inštalácii, mám viacero vecí, ktoré fungujú na princípe kumulácie, obsiahnu, či pohltia celú miestnosť. Práve dnes som z denníka prepisoval ideu vystaviť v prázdnej miestnosti vo výške očí predmety, ktoré by boli zozadu nasvietené. Spomínam si, ako na ideu zareagovala Jana Geržová, ktorá realizovala cyklus Pamäť miesta v Centre súčasného umenia v trnavskej synagóge. Navrhla, že by bolo skvelé, keby sa inštalácia realizovala vo veľkej mierke, čo sme aj urobili.

Medzi prvými z vašej generácie vám vyšla monografia. V týchto dňoch pripravujete vydanie zošitov, do ktorých si celý život zaznamenávate nápady a keď príde ten správny čas či ponuka na výstavu, realizujete ich. Dodnes ich máte odhadom vyše stovky. Sú v takom množstve vôbec obsiahnuteľné?

Denníky som začal pred časom prekresľovať z miniatúrnych zošitkov. Každý otvorím a prekreslím ho do formátu A4, aby bol čitateľný. S prekreslenými nápadmi idem za kurátorom, ktorý pripravuje výstavu na určitú tému. Ak niektorý vyberie, s pomocníkmi sa pustím do realizácie. No keď urobím veľké dielo a vráti sa z výstavy naspäť, nemám ho kam uložiť. Musím sa krotiť a vyberať si na realizáciu také veci, ktoré by som vedel strčiť do obálky a pod stôl. Množstvo denníkov je pre mňa des. Keď mi niekto povie: „Prajem ti veľa dobrých nápadov,“ som na to až trocha alergický. Hovorím si, len to nie! Už mesiace denníky prekresľujem, ukazuje sa, že je to nekonečná práca. Neviem, koľko zväzkov by mohlo výsledné vydanie denníkov mať, či deväť alebo dvadsaťšesť, ani či ich stihnem všetky prekresliť.

Kresba zohráva úlohu prvotného zaznamenania idey, ale už menej si ju u vás spájame s konečným artefaktom. Pritom má vo vašej tvorbe dôležité miesto, v začiatkoch ste najmä kreslili. Aký význam jej pripisujete?

Kresby v denníkoch nevolám kresbou, je to skôr obrazový záznam, médium použité namiesto slova. Ale je pravdou, že kresba má pre mňa veľký význam. Voľná kresba sprevádza celý môj výtvarný život. Niektoré roky som nakreslil tridsať kresieb, inokedy šesťsto. Kresby sú rôzneho druhu, v 60. rokoch boli zamerané na surreálnu, až mystickú ilustráciu a v 70. rokoch postupne prešli do abstrakcie a abstraktno-znakovej kresby. Predstavujú najväčší podiel mojej tvorby, odhadujem ich na niekoľko tisíc. Je to pre mňa najslobodnejší druh umenia. Pri objekte som limitovaný technickými možnosťami, ale ceruzku ovládam, tam nemám obmedzenia.

Váš život je bytostne prepojený s umením, ale sprevádza ho aj vzťah k športu. S kolegami umelcami ste sa pravidelne stretávali na futbalových zápasoch. Vyvažovali čas strávený osamote v ateliéri alebo mali aj performatívny rozmer?

Pri futbale šlo o dva rozdielne okruhy, určené lokalitou. Jeden sa stretával na ŠUP-ke, tam chodil Dano Fischer, Dežo Tóth, Vlado Kordoš, Dušan Nágel, Jožo Jankovič, Fero Mikloško, Marián Mudroch, Rudo Sikora, Ján Hoffstädter, Svetozár Mydlo. Vytvorili sme dva tímy, Paleta Star a UFO. Druhý okruh bol v Lamači, ten tvoril Peter Meluzin, Marián Meško, občasne Viliam Jakubík a ďalší. Nebrali sme to ako odľahčenie od umenia. Pre mňa to bolo bežné fyzické vyžitie sa. Nezávisle som hrával aj na iných miestach. Bol som tak fanaticky nadšený pre futbal, že v sobotu ráno som si zobral kopačky a išiel som na Metodku, na Račianske mýto, na Červený kríž, všade, kde boli ihriská, aby som sa k niekomu pridal. Hral som dvakrát v týždni. Prvý deň som potom ledva chodil, išiel som do toho naplno, a na štvrtý som už bol nervózny, kedy si zas zahrám. Okruh okolo ŠUP-ky a Meluzina však vznikol ako akcia, Ufotbal, ktorú dokumentoval v Ufokronike (od 1981), nebolo to športové súperenie.

Futbal bol pre mňa dlhodobá vášeň. Už vo Valaskej sme hrávali s bratom za dedinu ako dorastenci, ocko bol rozhodca a aktívny športovec. Aj po škole som mal kontakt s futbalovou partiou, každú sobotu sme chodievali na Železnú studienku. Priebežne to išlo až po 35. rok, kedy som si natrhol šľachu a odvtedy aktívne nehrám.

Komentár Daniely Čarnej k vybranému dielu: Obsah môjho vrecka po návrate z Japonska (1995)

Pokladničné bloky, lístky na autobus, obaly zo žuvačiek. Denne ich máme plné vrecká. O to viac, keď sa ocitneme v neznámom svete či v cudzom meste, kde k nim pribudnú mapy, nakreslené trasy, poznámky, lístky z múzeí a galérií, útržky z pohľadníc, novín, prospektov. Otis Laubert nájdeným predmetom (objet trouvé) a veciam, ktoré vstupujú do jeho života, venuje patričnú pozornosť. Mohlo by sa zdať, že k nemu prehovárajú a on hovorí ich rečou. Vytvára denníkový záznam, autobiografickú mapu toho, kde bol, koho stretol, čo zažil. Koláž a asambláž patria k dominantným médiám, ktoré Laubert v tvorbe využíva, pričom sa netají spriaznenosťou s autormi, ako je Kurt Schwitters, Marcel Duchamp, obdivom k dadaizmu, pop artu či novému realizmu. Ich odkaz tvorivo aktualizuje a vytvára svet vecí, prostredníctvom ktorého nás pozýva byť vnímavejšími aj k zdanlivo nepodstatným maličkostiam sveta.