Šéf Úsmev ako dar: Prichádzajú celé rodiny. V ťažkej dobe so zvýšením cien to nezvládajú

Úsmev ako dar sa nevenuje len bytovej otázke, ale má aj množstvo ďalších programov, ktoré vznikli ešte predtým, ako sa začali sústreďovať na bývanie. Organizácia sa pôvodne zameriavala na deti z detských domovov, ich situácii po odchode zo zariadenia a vytvárala systémové, štipendijné a voľnočasové programy na ich podporu.

Aby boli po odchode z detských domovov už istým spôsobom zaradené?

Presne tak. Máme programy ako je škola mladých lídrov, ktorým som aj ja prešiel. V rámci tohto programu sme sa stretávali mladí z detských domovov a súčasní "úsmeváci". Starší medzi nami vyhľadávali potenciálnych lídrov, ktorí by v budúcnosti mohli viesť Úsmev ako dar, ako ho poznáme dnes.

Cieľom bolo taktiež predpokladám navzájom sa inšpirovať. Keď sme spolu telefonovali, tvrdili ste, že zaznamenávate 47-percentný nárast žiadostí rodín o bývanie. Prečo je situácia čoraz ťažšia?

Áno, evidujeme výrazný nárast žiadostí o bývanie. Je to najmä preto, že rodiny nemajú vlastné bývanie a často bývajú v podnájmoch, útulkoch alebo centrách, pričom pendlujú po celom Slovensku. Nie sú nikde zastabilizované na jednom mieste, čo spôsobuje, že deti často menia školy a vzniká záškoláctvo. Každá tretia rodina u nás je totiž ohrozená chudobou a čelí riziku straty bývania – to je práve moment, keď hrozí deťom, že budú odňaté a skončia v detskom domove, často aj pre zlé bytové hygienické podmienky.

Čo sa už považuje za zlú hygienickú situáciu doma?

Máme napríklad veľmi veľa rodín, ktoré žijú v autách alebo v chatkách, chodia nám deti, ktoré smrdia po dyme, lebo kúria drevom.

Alebo všeličím iným.

Áno, alebo všeličím, preto sa snažíme nájsť pre nich bezpečné a dôstojné bývanie, aby sa matky a ich deti nehanbili chodiť medzi ostatných ľudí.

Spomínali ste, že sa táto situácia už netýka len prevažne samoživiteľov a matiek s deťmi, ale že za vami prichádzajú aj celé rodiny, čo evokuje ešte horšiu rodinnú situáciu na Slovensku.

Ekonomická situácia na Slovensku je veľmi zlá. Vidíme, že niekedy k nám chodili rodiny, ktoré boli fakt na pokraji chudoby. Dnes nám klopú na dvere aj komplet celé rodiny, ktoré si vedeli niekedy poradiť samy, ale v tejto ťažkej dobe so zvýšením potravín, energií, nájmov to sami nevedia zvládnuť. Úsmev ako dar aktuálne podporuje 556 takýchto rodín v núdzi, v ktorých žije 1390 detí a disponuje tiež 24 bytovými jednotkami po celom Slovensku, kde rodiny nachádzajú dlhodobý pokoj a radosť.  

Stáva sa napríklad, že aj majú prácu, ale napriek tomu nedokážu zaplatiť ani nájomné, alebo ide skôr o páry, ktoré už prácu stratili, a preto sa dostali do hraničnej situácie?

Stretol som sa so situáciami, keď prišla matka a povedala, že si musí premyslieť, či zaplatí nájom alebo sa s deťmi naje. Keď sa najedia, nemajú na bývanie.

A logicky sa najedia, keďže ide o základnú fyziologickú potrebu.

Presne tak. Čo sa chudoby týka, dnes sú čísla naozaj zlé. Len za posledný rok narástla chudoba o 4 percentá na 24 percent. Najviac ohrozené sú jednorodičovské rodiny, ktorých je 24 percent. Na Slovensku je tak chudobou ohrozených 47 percent detí, z mnohodetných rodín je to 34 percent, a to sú čísla z ministerstva financií z minulého roka.

Aké sú štatistiky detí z detských domovov? Koľko percent tvoria siroty a koľko tie deti, o ktoré sa rodičia nevedeli alebo nechceli postarať?

V domovoch tvoria „len“ 3 percentá detí siroty, ostatné sú odňaté rodičom, ktorí sa o ne nevedeli, nemohli, ale aj nechceli postarať. Osemdesiat percent ľudí by sa s pomocou dokázalo znovu postaviť na nohy a 30 až 40 percent detí z domovov by sa tak mohlo vrátiť späť k rodičom. Aj z toho pochádza motto „najlepšia pomoc dieťaťu je pomoc jeho rodine“.

Koncom minulého roka ste riešili veľmi podobnú finančnú situáciu, akú rieši v tomto období internetová poradňa IPčko, ktorej meškajú dve výzvy od ministerstiev práce a spravodlivosti, čím dokáže pomôcť iba desatine ľudí, ktorí ju kontaktujú. Na jednej strane pomáhate ľuďom nájsť si bývanie a prácu, na druhej strane ste boli aj vy nútení prepustiť veľké množstvo zamestnancov, pretože neprišli financie zo štátu. Ako si spomínate na túto situáciu? Podarilo sa vám ju už aspoň čiastočne zvrátiť?

Áno, z našich zamestnancov sa mohli stať naši klienti. Pamätám si november 2023, keď sa práve končilo výzvové obdobie a všetky projekty boli ukončené. Stáli sme pred otázkou, čo budeme robiť ďalej. Mali sme v sprevádzaní okolo 400 až 500 rodín, ale nemali sme peniaze na odborný tím. V decembri sme museli v našej organizácii urobiť škrt a ukončiť 45 úväzkov. Bola to pre nás veľmi ťažká situácia, pretože rodiny v sprevádzaní ostali.

Takže počet rodín sa neustále zvyšoval, ale logicky takouto náhlou a veľkou personálnou stratou nebolo možné poskytnúť pomoc všetkým žiadateľom. Rozumiem správne?

Áno, počet rodín sa neznižoval, ale odborný tím áno.

V praxi to znamenalo, že ste rodiny posielali od dverí k ďalším?

Ak by sme nemali organizácie, ktoré s nami spolupracujú, ako Stopa, Svätá Alžbeta, IPčko a ostatné, nevedeli by sme si sami pomôcť. Som veľmi vďačný, že nie sme jediní, ktorí na Slovensku pracujeme s ohrozenými rodinami, a tak sme sa mohli a stále sa môžeme navzájom prepájať.

Fakt je, že nie ste jediná organizácia, ktorá má ekonomický problém. Čo by ste v rámci štátu a verejnosti privítali, čo vám dokáže adresne pomôcť vo vašom fungovaní?

Chceme byť iniciátormi toho, čo všetko sa dá robiť. Namiesto kritizovania štátu mu chceme ukázať modely, ktoré vieme realizovať, a prizvať ho do spolupráce. Sme schopní konať, ale potrebujeme pomoc štátu na udržanie našich aktivít, pretože to je pre nás veľmi náročné.

Máme veľmi veľa žiadostí, v ktorých nás ľudia žiadajú a nevedia si nájsť bývanie alebo priestory, kde by mohli žiť. Naším cieľom je, aby rodina zostala spolu, preto sa snažíme takéto centrá budovať po celom Slovensku, ktoré máme napríklad v spolupráci s nadáciou Dedo.

Vaším aktuálnym modelom, ktorý ukazujete, že je možný, sú tri nové byty v Bratislave pre rodiny v núdzi, na ktoré som sa bola s vami pozrieť aj ja. Tie ste vytvorili z priestorov bývalých kancelárií po ročnej rekonštrukcii, a to za pomoci partnerov. Opäť neprišla pomoc zo štátu, keďže ste tvrdili, že všetko vzniklo s pomocou zvonku?

Krajské mestá vrátane hlavného mesta Bratislava bojujú s nízkym počtom nájomných bytov, a preto sme nútení zobrať situáciu do vlastných rúk. Toto je model, ktorý sme chceli ukázať, že je možný. Voľný priestor, z ktorého je možné vybudovať bývanie pre rodiny v núdzi. Ľudia nám pomohli doslova so všetkým – od podlahy, kľučiek, zástrčiek až po farby. Aj keď niekto nemôže pomôcť finančne, veľmi si ceníme materiálnu pomoc. Skvelé bolo, že každý darca sa, ako vy, prišiel osobne pozrieť na byty a videl, ako hmatateľne prispel k dielu. Videli priestory pred a po úpravách, a ten rozdiel bol očividný.

Pochopili sme, že ľudia dnes nemusia sedieť v kanceláriách. Tieto priestory sme preto premenili na tri bytové jednotky. Chceli sme ich urobiť humánnejšie. Dieťa musí mať vlastné zázemie, kde má priestor na učenie. Preto ste aj videli mini dvojizbové byty, ktoré budú slúžiť dvanástim klientom, čiže trom rodinám.

To nie sú jediné byty, ktoré ponúkate.

Dokopy ich ponúkame pre túto chvíľu sedem. Teším sa, že sa nám v roku 2018 u nás vo vrchných priestoroch podarilo otvoriť štyri bytové jednotky.

Sme v druhej polovici júla. Predpokladáte, že by nové byty mohli byť pre rodiny dostupné, povedzme, od prvého augusta? Keď sme si ich boli spoločne pozrieť, boli už v pripravenom stave pre nových nájomcov.

Verím, že to bude dostupné od prvého augusta.

Dôležité je ale aj podotknúť, že v rámci Úsmevu ako dar rodiny sprevádzate, nielen im platíte niečo, čo oni zadarmo využívajú.

Samozrejme. Práve sprevádzaním sa dá predísť mnohým problémom. Včasným zásahom multidisciplinárneho tímu a zosieťovaním organizácií vieme predísť tomu najhoršiemu, a to kumulácii problémov, exekúcii bývania, vysťahovaniu na ulicu. Najsmutnejšie je na tom totiž potom to, že migrujúci život rodiny v núdzi sa podpisuje pod psychický stav a zdravie detí.

V rámci Úsmevu ako dar realizujete okrem bytovej otázky aj výzvy v rámci verejnosti, ktorá vám vie prispieť online. Akú má toto odozvu?

Áno, tieto výzvy u nás fungujú a sú finančne odstupňované. Napríklad dar vo výške 50 eur vie zabezpečiť zaplatenie mesačnej škôlky pre dieťa, zakúpenie školskej tašky, peračníka alebo základných potrieb, ktoré by malo mať dieťa alebo aj rodič pri výchove a spolužití. Teším sa, že sú Slováci stále solidárni. Keď sa ľudia zomknú, vedia vyzbierať krásnu sumu, s ktorou sa dá pomôcť a nielen u nás, ale aj v iných projektoch, ktoré sledujem. Som veľmi rád, že sa aj do projektu bývania zapojilo veľké množstvo firiem, ktoré cítili a brali za zodpovednosť to, že prístrešie je veľmi dôležité. Ide o základnú ľudskú potrebu, bez ktorej sa ďalej nie je možné pohnúť.

Ste riaditeľom, ktorý ktorý sám vyrastal do dvanástich rokov v detskom domove. Ako si spomínate na toto obdobie? Vnímate, že aj vďaka tomu dokážete na vašich klientov hľadieť inými očami, možno sa s nimi a ich situáciou viac zžiť?

Určite je to jeden faktor, keďže som si tým prešiel a druhý faktor je, že som sám rodič. Mám syna, rodinu  a neviem si predstaviť, že by som ho večer nevedel uložiť do postieľky a ráno mu nemal dať čo do úst alebo čo obliecť. Prešiel som si dojčeneckým ústavom, veľkým internátnym typom, kde nás bolo dokopy 200 detí a aj rodinným typom detského domova. Mal som v živote šťastie, že som sa dostal do pestúnskej starostlivosti a dnes som tým, čím som. Obyčajný chlapec z východu, ktorý chce pomáhať a berie za zodpovednosť, že niečo dostal a chce to odovzdať ďalej.

Áno, možno moji rodičia nemali tie príležitosti, ktoré majú rodiny v núdzi dnes, a to, že môžu požiadať o pomoc. Ak by boli takéto sociálne byty, útulky a centrá, možno by som nebol v detskom domove a žil by som s mamou.

Neviem, aké je to pre vás veľmi osobné a citlivé, no boli alebo stále ste aspoň v čiastočnom kontakte s vašou biologickou mamou?

Bol som s mamou vo veľmi malom kontakte. Ako dieťa som to skôr vnímal tak, že mi bolo ublížené.

Hnevali ste sa na vašu mamu?

Áno. Pamätám si moment, keď som mame odpustil a bolo to veľmi dôležité.

Kedy sa vám to podarilo?

Podarilo sa mi to v dvadsiatich troch rokoch, čo je celkom vysoký vek. Moja mama medzitým zomrela na rakovinu. Nestihol som sa s ňou rozlúčiť a povedať jej, že sa na ňu nehnevám. Asi robila všetko preto, aby som bol v bezpečí a v tom období predstavovalo bezpečné miesto detský domov.

Myslím, že to určite cíti a už o tom vie.

Verím tomu. Vôbec sa na mamu nehnevám a asi to tak malo byť, že som tam, kde som a dnes robím to, čo robím. Chcem dodať, že nie som sám šikovný „domovák“, je nás tu takých v manažmente Úsmev ako dar osem až deväť. Stále ukazujeme, že sa to dá.