Jozef Onačilla

Iniciatíva ZOJ poukázala na to, že práve predsedníčka Súdnej rady spolu s jej podpredsedníčkou v minulosti vyslovovali rezolútne stanoviská na adresu sudkyne Špecializovaného trestného súdu Pamely Záleskej. Kritika členiek Súdnej rady smerovala k prípadu obžalovaného Lehela Horvátha, ktorého Záleská súdila, a Horváth ju obvinil, že zabránila podať liek v priebehu pojednávania.

Uvedený text iniciatívy prebrali médiá ako Aktuality.sk, pre ktoré sa vyjadrila hovorkyňa ZOJ a bývalá členka Rady Katarína Javorčíková. Tá vyzvala Súdnu radu na to, aby sa ozývala v prípadoch bezdôvodných mediálnych útokov na sudcov konzistentne, bez delenia na kategórie.

Súdna rada vysvetľuje rozdielny prístup

Súdna rada na tomto príklade poukazuje (od 3. hodiny 10. minúty) na to, ako môžu mylne interpretované informácie vyvolávať mediálny dojem rozdeľovania sudcov na „dobrých“ a „zlých“. A ako následné mediálne šírenie informácií bez overovania faktov pomáha znižovať dôveru v justíciu v očiach verejnosti.

Predsedníčka Rady Kosová pri rozprave o tomto probléme uviedla, že združenie ani nemá právnu subjektivitu, a teda v právnom zmysle neexistuje. Nejde o občianske združenie alebo inú zákonom predpokladanú formu, ale iba o zoskupenie ľudí, ktorí sa tvária, že vystupujú v mene sudcov.

Kosová tiež poukázala na mnohé chybné informácie na stránke ZOJ o jej členoch, pričom podľa nej niekoľko aktívnych sudcov, ktorí sa radia k členom združenia, nereprezentuje väčšinový názor sudcovského stavu. O prípadoch Kapinaja a Záleskej predsedníčka Rady uvádza, že ide o diametrálne odlišné situácie.

Kosová uvádza, že v prípade sudkyne Záleskej podávali podnet Rade členovia rodiny Horvátha na druhý deň po incidente, a preto bola Rada v zmysle zákona povinná sa zaoberať týmto prípadom a zaujať stanovisko. O tom, že Horváth mal skutočne zdravotné problémy na pojednávaní, svedčila skutočnosť, že ďalšie pojednávania sa museli odohrávať v priestoroch väznice, aby bola k dispozícii okamžitá lekárska pomoc pre obvineného trpiaceho cukrovkou.

Na rozdiel od prípadu Záleskej, pri údajnom pochybení sudcu Kapinaja nikto nepodával podnet Rade. Na tento dôležitý rozdiel upozornila Kosová s tým, že skutok sa údajne odohral pred tromi rokmi a dodnes si na to nikto nespomenul. Nijakým spôsobom to podľa nej vtedy neriešil obvinený Mašín ani jeho zástupkyňa, a sudca Kapinaj takéto konanie poprel. Rada sa preto nemala k čomu vyjadriť, pretože nemala žiadne informácie okrem mediálnych, celé tvrdenie o pochybení sudcu stojí na ničím nepodloženom vyjadrení Mašina, tvrdí Kosová.

Ostrá kritika bývalej členky Rady Javorčíkovej

Podpredsedníčka Súdnej rady Ayše Pružinec Eren naopak poukázala na účelové manipulovanie verejnej mienky združením, ktoré sa tvári ako oficiálna sudcovská organizácia. Hovorkyňu Katarínu Javorčíkovú pozná dlhé roky z prostredia súdu a poukazuje na jej vážne nedostatky.

Pružinec Eren uvádza príklad, keď Javorčíková ako sudkyňa šéfovala senátu, ktorý mal najviac prieťahov v konaní, hoci Javorčíková v médiách vystupovala proti prieťahom na súdoch a označovala ich za najväčší problém. Rovnako vraj ovplyvňovala senát konajúci v trestnej veci jej bývalého manžela s tým, že prvostupňový súd rozhodol nespravodlivo, a aby udelený trest sudcovia zmiernili.

K ovplyvňovaniu členky senátu zo strany Javorčíkovej údajne došlo aj v inom prípade, keď Pružinec Eren pôsobila ako jeho predsedníčka na súde. Spor sa týkal konania, v ktorom sa deti jej nebohého partnera súdili s Javorčíkovou. Hovorkyňa ZOJ požadovala, aby sa vec urýchlila a rozhodla v jej prospech, pretože štyri mesiace nebolo pojednávanie.

Prípady, keď Súdna rada nechala mediálne špiniť sudcov

Na dvojaký meter ZOJ poukázala Ayše Pružinec Eren aj v inom prípade. Javorčíková ako členka Súdnej rady nekonala a mlčala, keď advokát Kubina napísal článok o sudcovi Kapinajovi ako reakciu na vzatie čurillovcov do väzby. V ňom odporučil sudcovi nájsť si menej intelektuálne náročnú prácu a spáliť právnický diplom.

Obdobný prípad sa podľa Pružinec Eren odohral pri odvolaní predsedu Okresného súdu v Bratislave Romana Fitta, keď bola Javorčíková opäť ticho, hoci išlo o nezákonný postup zo strany vtedajšej ministerky Kolíkovej. Rovnako nereagovala, keď poslanec Juraj Šeliga verejne hodnotil majetkové pomery sudcu Michala Trubana a osočoval aj jeho rodinu.

Médiá nepoznali detaily konaní, no písali nezmysly a klamstvá

Podpredsedníčka Rady poukázala aj na prípad redaktora Matúša Kostolného z Denníka N, ktorý označil sudcu Branislava Harabina, syna kandidáta na prezidenta Štefana Harabina, za osobu bez mentálnej výbavy na rozhodovanie.

Redaktor takto reagoval na neudelenie súhlasu na prehliadku bytu, hoci nemal žiadne informácie zo spisu a nerozumel právnym súvislostiam. Neskôr sa ukázal postup sudcu ako odôvodnený a zákonný. Prípad sa týkal dôchodcu, ktorý sa telefonicky vyhrážal moderátorke Marte Jančkárovej, a sudca sa v tom čase nemohol v zmysle zákona k prípadu vyjadrovať. Polícia nakoniec dôchodcu ani neobvinila.

Prípad sudcu Harabina pokrýval aj redaktor Denníka SME Peter Kováč v článku s názvom „Súdna rada sa zastala Branislava Harabina. Sudcovia musia vychovávať spoločnosť, odkázala jej členka“. Marcela Kosová okrem iných zavádzajúcich tvrdení v článku upozornila na vyslovené klamstvo autora.

Redaktor v texte tvrdil, že polícia čakala na rozhodnutie sudcu niekoľko dní, čím sa jej postup spomalil, hoci bežne súdy o takýchto návrhoch rozhodujú do pár hodín. Sudca Branislav Harabin v tomto prípade rozhodol v ten istý deň, ako prišiel návrh na vykonanie domovej prehliadky.

Martin Bezák, tiež člen Súdnej rady, priznáva Javorčíkovej a iniciatíve Za otvorenú justíciu veľmi dobré používanie techník mediálnej manipulácie. Technika, pri ktorej sú oponenti okamžite onálepkovaní a následne vykresľovaní pred laickou verejnosťou ako horšia menšina, je síce bežná, no nešťastná z pohľadu objektivity informácií.

Účelovo namierené denníky

Členka Rady Jelínková Dudzíková vyjadrila potrebu pomenovať manipuláciu verejnosti v súvislosti so súdmi otvorene. Iniciatíva Za otvorenú justíciu má podľa nej tri „zbrane“, a to Denník N, Denník SME a Aktuality.sk. Vďaka týmto „zbraniam" bičujú vášne verejnosti, pričom následné vyjadrenia spomínaných médií prirovnala k nahnevaným statusom na Facebooku.

Sudkyňa spočiatku tieto texty nebrala vážne, pretože podľa nej ide len o „kýble žlče“, ktoré nemôže brať nikto vážne, a komentátori sa týmito výlevmi len uvoľňujú zo svojho hnevu. Neprikladala im veľkú váhu vzhľadom na absenciu relevantných informácií a z odborného hľadiska ich nebolo možné brať seriózne.

Po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica však sudkyňa Jelínková začala vnímať takéto útoky na sudcov v oveľa vážnejšom kontexte, pretože bezpečnostná situácia vo verejnom priestore sa radikálne zmenila.

Podcenila podľa vlastných slov silu médií, čo demonštrovala svojimi kritickými vyjadreniami na adresu sudkyne Záleskej v súvislosti s jej medializovaným vzťahom s novinárkou Tódovou, z pohľadu nestrannosti sudcu. Tieto vyjadrenia podľa nej využila Javorčíková prostredníctvom média Aktuality.sk a zasadila ich do kriminálneho a politického kontextu.

Členovia Súdnej rady tak poukázali na konkrétne prípady, keď sa dezinformácie týkajúce sa justície cez vybrané médiá šírili medzi verejnosťou, čím vytvárali pochybnosti o zákonnosti či etike rozhodovania sudcov. To následne vedie k znižovaniu dôveryhodnosti justície ako celku, pričom mnohé články obsahujú právne nepresnosti alebo odrážajú nepochopenie právnych súvislostí, či priamo zavádzajú.

Podľa členov Súdnej rady hromadné poškodzovanie dôveryhodnosti zo strany médií prekročilo tolerovateľnú hranicu, a je preto potrebné voči nemu verejne vystúpiť.

Hranica medzi kritikou a zdržanlivosťou

Pomerne ostré vyjadrenia členov Rady však môžu byť vnímané viac ako oprávnená kritika, a zároveň môžu naraziť na mantinely zásad etiky, ktorými sú viazaní aj členovia Súdnej rady. Pravidlá Etického kódexu členov súdnych rád platia aj pre členov Rady, a hovoria o záväzku dodržiavať najvyšší štandard osobného a profesionálneho správania, čo teoreticky môže byť rozporné s označovaním médií za „zbrane hromadného ničenia“.

Problém mediálneho pokrývania právnych káuz, nielen z hľadiska únikov zo spisov, ale aj z pohľadu prístupu rôznych médií k informovaniu, je dlhodobý a pretrvávajúci. Je však otázne, či možno médiá všeobecne označiť ako „zbrane hromadného ničenia“, a to s ohľadom na ochranu slobody médií v európskom právnom prostredí.

Z tejto situácie vyvstáva pomerne zaujímavá otázka, kto by rozhodol o prípadnom etickom pochybení členov Súdnej rady, ktorí sú zároveň členmi Stálej etickej komisie.

Na druhej strane sa treba zamyslieť, ako inak riešiť problém subjektívneho až dezinformačného informovania v tak citlivých záležitostiach, ktoré majú priamy vplyv na dôveru v justíciu. Ako môže bežný občan pochopiť, čo sa deje v súdnom spore, keď dostáva skreslený pohľad na konanie od novinára, ktorý nerozumie právnym detailom, alebo považuje podstatné právne otázky za nedôležité?

Súdna rada zrejme vníma kritickú situáciu v spoločnosti, keď média dopredu rozhodujú o tom, kto má ako rozhodovať v medializovanom spore. A to len s odkazom na právne irelevantné skutočnosti, vyplývajúce iba z obľúbenosti daného jedinca u konkrétnych médií. Zaužívaným faktom je dopredu vytváraná mediálna atmosféra a obraz podľa toho, kam chcú médiá verejnosť smerovať.

Výborný príklad na ilustráciu poskytuje nedávna správa Európskej komisie o právnom štáte na Slovensku. Hoci v nej chýbalo základné overovanie faktov a správa bola zjavne vypracovaná právne nevzdelanou osobou, jej závery sú médiami nekriticky preberané ako objektívne zhodnotenie stavu úpadku právneho štátu. Bez toho, aby im vôbec bolo jasné, prečo tieto závery v objektívnom svetle absolútne neobstoja.