Dnes? Aj dnes končí jedna éra, dokonca končí epocha. Končí éra unilaterálneho momentu USA ako jediného hegemóna trvajúca od roku 1989 a začala éra multipolarity, v ktorej sú USA stále najmocnejšie, ale za nimi sa objavuje Čína a potom Rusko. A končí epocha poltisícročnej globálnej dominancie Západu. Je to len objektívny fakt, nie že by to niekoho z nás tešilo. A nie je to tragédia, Západ stále zostáva silný. Len bude musieť byť opatrnejší pri zvažovaní hraníc svojich možností.
Keď tieto fakty len oznámite liberálom, prebudíte v nich pohanskú túžbu popraviť posla správy a označia vás za protizápadného a proruského. Mnohí konzervatívci sa správajú podobne. Sú u liberálov v babylonskom zajatí.
História je pre niektorých kolobeh opakujúcich sa Mníchovov 1938 a Augustov 1968, opakovane sa objavujúcich Hitlerov a opakovaného delenia politikov na Churchillov a Chamberlainov.
Vtedy, pred 35 rokmi, Václav Havel načrtol víziu usporiadania Európy, v ktorej všetci spolupracujú a v ktorej sa „americkí chlapci budú môcť vrátiť z Európy domov k svojim mamičkám“. Celá spoločnosť sa s tým stotožňovala. Myšlienka, že NATO by sa malo rozšíriť až na Donbas, by bola považovaná za bláznovstvo.
Dnes? K tomu pokusu o bláznovstvo došlo. Že to nebol dobrý nápad, je jasné pápežovi, je to jasné novému americkému prezidentovi, len keď poviete kresťanom a konzervatívcom, že to bolo bláznovstvo, niektorí budú na vás kričať „proruský“, „protizápadný“. Napadlo im, že teraz Donald Trump je Západ? Nestali sa náhodou oni, podľa vlastných kritérií, protizápadnými?
Vtedy, pred 35 rokmi, sa konzervatívni lídri postavili proti komunistickej utópii.
Dnes? Mnohí konzervatívci veria utópiám. Utópii o tom, že presuny vojsk, lietadiel, rakiet (rozširovanie vojenského paktu býva o tomto), sú vecou len zúčastnených krajín a susediace krajiny je do toho nič. Za päťtisíc rokov existencie veľmocí to tak nikdy nebolo, ale oni tomu veria. Dnes táto utópia končí v ukrajinskej tragédii. Dobrého riešenia už niet. Mŕtvym nik život nevráti. A aj keby sa Donaldovi Trumpovi podarilo dosiahnuť mier, čo nie je isté, na ten mier nebude pekný pohľad. Lebo Ukrajina po tom, čo bola zvedená, bude aj prinajmenšom čiastočne opustená, bude musieť oželieť časť svojho územia. Tam totiž vedie takzvaná „proukrajinskosť“
Niektorí konzervatívci veria aj iným utópiám. Nedokázali zdvihnúť hlas proti zelenej utópii Green Dealu v čase, keď sa hovorilo, že máme najkonzervatívnejší parlament v histórii. Utópii LGBTI+ našťastie neveria, ale niektorí veria, že je možné sa s ňou dohodnúť.
Vtedy, pred 35 rokmi, spomínané vzory nás kresťanských konzervatívcov v tom zápase o slobodu boli lídrami.
Dnes? Ktorý slovenský konzervatívny aktívny politik povie, že vojna na Ukrajine je zástupnou vojnou medzi Amerikou a Ruskom? Ak by nebola, ako by mohol americký prezident hovoriť, že ju chce ukončiť? Z konzervatívcov to nepovedal nikto. Povedal to Robert Fico. Mali to urobiť kresťanskí politici. Už by sa mali dištancovať od tragického projektu, od ktorého cúva aj nový americký prezident.
Z tohto plynie nebezpečenstvo pre odkaz Novembra '89. Totiž sú takí, pre ktorých bol November '89 porážkou a ktorí považujú dnešné dianie za svoj revanš.
Možno nám raz povedia, že áno, počas tých štyridsiatich rokov to pokazili komunistickí politici, ale že teraz to nezvládli politici kresťanskí. Takže sú si vlastne kvit. Toho by som sa dožil nerád.
Vtedy, počas Novembra '89, konzervatívci a kresťania odmietli heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy“. Ján Čarnogurský vytýčil cieľ, že Slovensko sa ako samostatný subjekt stane členom Európskych spoločenstiev. Zároveň už o pár rokov vytýčil konzervatívnu stratégiu snažiť sa aj v EÚ o zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach ochrany života a manželstva. Čiže v týchto otázkach, ale aj v otázkach vojny a mieru, nás Ján Čarnogurský učil, že máme mať vlastný rozum.
Ako je to dnes? V politických kresťanských štruktúrach čosi z tohto étosu zostalo, ale ako vidíme, v niektorých otázkach vojny a mieru slovenskí kresťania považujú za potrebné podporovať Spojené štáty americké aj v ich omyloch.
Musíme sa naučiť rozlišovať medzi vecami. Jednou je západná civilizácia. Milujeme ju v jej historickej celistvosti, tešíme sa z jej dedičstva a sme jej súčasťou, a od čias Svätoplukovej orientácie na Rím až po dnešok aj v budúcnosti nás z nej nemožno vytrhnúť. Ak by sa o to niekto pokúsil, narazí na náš odpor. A pokiaľ nesieme v sebe aj menší vektor, ktorý ukazuje na východ, považujme to za našu výhodu.
Iná vec je rozdelenie moci počas histórie našej civilizácie. Len zriedka mala jednoznačného politického lídra. V podstate len dvakrát. Franskú ríšu za Karola Veľkého a USA za posledných osemdesiat rokov.
Treťou vecou sú ničivé ideológie, ktoré na Západe vznikajú a civilizáciu poškodzujú. Proti nim budeme bojovať, ako sme bojovali proti komunizmu. Snáď môžem povedať, že v niektorých ohľadoch sme možno lepšími správcami dedičstva našej civilizácie, ako niektoré krajiny západne od nás.
Zase inou vecou sú súčasné politické štruktúry našej civilizácie, ako sú EÚ, NATO a ďalšie. V súčasnosti si vyžadujú prinajmenšom veľké zmeny.
A ďalšou vecou je stav elít, ktoré nás zaviedli do súčasnej katastrofy. Nepleťme si našu lojalitu voči západnej civilizácii s lojálnosťou voči jej elitám a s nemožnosťou kritiky jej štruktúr.
Vtedy pred Novembrom '89 naši disidenti z tajnej cirkvi vedeli, že sloboda je neodmysliteľne spojená so slobodným hľadaním pravdy. Odmietli komunistické dezinformácie, šírili pravdu samizdatmi, ich posolstvá sme počúvali na rozhlasových staniciach Hlas Ameriky a Slobodná Európa.
Dnes? Kresťanskí politici sa zapájajú do liberálneho boja proti dezinformáciám. Nič proti tomu, až na jedno. A síce, že médiá označované za konšpiračné, niekedy naozaj konšpiračné sú, ale často prinášajú aj dôležité pravdivé informácie, ktoré liberálne médiá nezverejňujú. A že liberáli šíria vlastné dezinformácie, ktoré sú, mimochodom, práve proti kresťanom. Spomeňme kampaň na tému homofóbia. Kresťanskí politici môžu ísť oslavovať November '89 s progresívcami, ale o tomto by nemali mlčať.
K bezpečnosti krajiny patrí disciplína orgánov činných v trestnom konaní. Heslom bývalej vlády bol boj proti korupcii. Došlo však k niektorým trestným stíhaniam významných osôb a tie stíhania boli nekompetentné a nezmyselné. Konzervatívci to nikdy nepochopili. Tým len dodávali Robertovi Ficovi chuť na likvidáciu Úradu špeciálnej prokuratúry.
Pred štvrťstoročím Ján Čarnogurský otváral tému americko-európskeho vyrovnania v NATO. Pretože ten vzťah nie je partnerský.
Dnes je to ešte horšie. Patrím ku generácii, ktorá vždy bude vďačná USA za to, že boli hrádzou proti komunizmu. Aj po Novembri '89 USA plnili úlohu stabilizátora v Európe. Ale už je to inak.
V roku 2008 ešte Nemecko a Francúzsko boli schopné brzdiť americký ťah na Ukrajinu, dnes je celá Európa vo vleku. Americké vojny v Iraku, Sýrii, Líbyi a pokus o rozšírenie politického vplyvu na Ukrajinu vo svojich konečných dôsledkoch priniesli veľké migračné vlny, náklady ktorých znáša Európa. Poškodzuje to prosperitu Európy. Symbolom poškodenia prosperity sú bublinky plynu na morskej hladine nad roztrhnutým potrubím Nord Streamu. Európa o tom mlčí, vrátane našich konzervatívcov.
Preto hovoríme o potrebe zmeny v štruktúrach Západu. Veď žiadame len to najnevyhnutnejšie.
Vtedy, pred 35 rokmi, viedli náš konzervatívny tábor ľudia, ktorí si stáli za svojím presvedčením.
Dnes? Pozrite si tie kariéry. Z liberálnej SDKÚ rovno lídrom kandidátky kresťanských demokratov do europarlamentu. Alebo z mečiarovca rovno predsedom KDH a potom zase poslancom za liberálnu stranu. Kandidát konzervatívcov na prezidenta to má namierené medzi progresívcov, rovnako predsedníčka poslaneckého klubu kresťanských demokratov. Nevyzerá to dobre.
Napokon, vtedy pred 35 rokmi, slovenskí kresťanskí disidenti spolupracovali s disidentmi českými, poľskými, s Miklósom Durayom. Dnes spolupráca strednej Európy mocným tohto sveta prekáža. Ale Západ je členitý. Niektoré štáty sú si bližšie ako iné. V strednej Európe sa napriek komplikovaným vzťahom veľmi potrebujeme. Nie všetci naši konzervatívci tomu rozumejú.
Vážené dámy, vážení páni, priatelia!
Tým je bilancia skončená. V jej jednotlivých položkách sú aj náznaky riešení, ktoré by sa mali prijať.
Najmä však pred nami stojí otázka. Ako je to teda s naším napĺňaním skutočného odkazu Novembra '89? Napĺňame ho? Alebo sme postupne niekde zablúdili? Odpovie si už teraz každý sám.
Milí priatelia, ideme do neistých čias a zápasov. Tábor liberálno-progresivistický je v zásade konsolidovaný, tábor vládnych sociálnych demokratov tiež.
Najhoršie sú na tom kresťania a konzervatívci. Ich potenciál je vyšší ako ich súčasný vplyv. Nesú bremeno zranení z rozdelenia, oportunizmu, sebapoškodzovania. Sú nejednotní.
Povrchné výzvy na jednotu nepomôžu. Jednotu nemožno dosiahnuť stratou pamäti, ani cez nepravdivé východiská. Je to však stále trvalá výzva.
Takto je to s nami. A predsa. Predsa. Navzdory všetkému, napriek bolesti, sklamaniam, hádkam, zlyhaniam, je tu stále nádej. Nádej, ktorá neumiera. Je to pre nás všetkých dôvod na premýšľanie.
Dámy a páni, ďakujem za vašu pozornosť.
