V bezpečnom priestore

Bola to malá, ale elitná vzorka, študenti prestížnej filmovej univerzity, na ktorú stovky mladých ľudí robia prijímaciu skúšku, no prijímajú každý rok len takých pätnástich. Boli to budúci scenáristi a režiséri. V ten istý deň, keď som ich učieval ja, mávali aj prednášku u jedného z najväčších filmových režisérov súčasnosti.

Väčšina mojich študentov boli mladé Nemky. Bol som zvedavý, ako to s nimi bude. Najmä v anglosaskom svete ovládala univerzity koncepcia „safe space“, teda idea, že kampus má byť „bezpečným priestorom“, v ktorom sú etnické alebo sexuálne menšiny chránené pred krivdami každého druhu. V takej univerzitnej bubline je napríklad neprípustné, že profesor na lekcii o rasizme prečíta historické svedectvo o trápení čiernych otrokov – lebo by mohol zraniť city svojich čiernych študentov.

Mladí, ambiciózni, z osvietených rodín

Podobná kultúra „bezpečných priestorov“ je v nemecky hovoriacich krajinách ešte len v zárodku, pritom som v západných médiách zažil, že priekopníkmi takých hermetických bublín korektnosti sú najmä mladé vysokoškolsky vzdelané ženy. No a tu som ich mal pred sebou – mladé ambiciózne vysokoškolské Nemky.

Prvé, čo mi napadlo – nikto z nich nenosil bežné meno. S jednou výnimkou, jeden zo študentov bol maďarského pôvodu a volal sa Kálmán, ostatní dostali od rodičov také zriedkavé a vznešené mená, že by som ich považoval za umelecké mená. Bolo zrejme, že sú z dobrých osvietených rodín. Príslušníci etnických menšín medzi nimi neboli, až na Maďara boli všetci „Biodeutsche“, biologickí Nemci (výraz je to posmešný a nekorektný, radšej nepoužiť).

Atmosféra bola uvoľnená, nikto nekontroloval ich účasť, žiadna skúška nebola. Niektoré mi začali tykať, tak som im tykal tiež.

Musel som učiť online, cez Zoom. Takým spôsobom som nevedel zistiť, aké majú medzi sebou vzťahy, každý sedel sám doma, z každého bolo malé okienko na obrazovke. Zato som dostal možnosť nazerať do ich obývačiek alebo kuchýň.

Najsilnejší dojem na mňa urobila nemecká študentka F. Ona v Zoome ukázala najširší záber zo svojho domova a prezradila pri tom najmenej. Bola to krásna blondínka so zopnutými vlasmi, sedela skrčená na stoličke, v pozadí polička, na ktorej však nič rozoznateľné nebolo. Žena a priestor boli v perfektnej harmónii, v stovkách teplých odtieňov žltej. F. sa takmer nehýbala. Sedela tam ako portrétová maľba z 19. storočia.

F. bola extrémne škrupulózna. Predmetom mojej prednášky bolo rešeršovanie, vymenili sme si skúsenosti. F. rozprávala, že raz zažila v sociálnom zariadení malú hádku. Tá hádka ju inšpirovala ku scéne vo fiktívnom scenári, pritom neprevzala ani jednu postavu, ani jeden citát z hádky, bolo teda vylúčené, že by sa tam niekto spoznal, a scenár ani nezverejnila, nikto na svete si ho nikdy neprečítal. Napriek tomu sa F. trápila výčitkami svedomia, či to bolo s právami osobností v poriadku.

Niečo rasistické

F. bola len najextrémnejším prípadom. Aj ostatné Nemky brali veci vážne, s rešeršami nemali takmer žiadne skúsenosti, nerady chodia von. Až na poslednej lekcii vyšlo na povrch, čo ich tam vonku, napríklad v „robošskej“ štvrti ich univerzitného mesta, tak rozruší: cítia sa nesvoje, keď ľudia hovoria „niečo rasistické“.

Vždy som sa ich musel pýtať viackrát, v čom ten rasizmus spočíval. Odpovede ma nešokovali, v slovenskej krčme som počul ostrejšie výroky, no nemecké študentky sa ich hanbili opakovať.

Bol medzi nimi ešte jeden chalan. Ten mi pripadal najnormálnejší, lebo bol Bavor, mal ako jediný nemecký študent regionálny prízvuk, zoomoval natiahnutý na diváne a raz si v pozadí sadla ku kuchynskému stolu jeho frajerka, ktorá rozprávala očarujúcim sedliackym dialektom.

Židovská fanúšička Kurza

Nemilo ma prekvapilo, že sa dokonca uvoľnený Bavor J. trápil s dilemou, ako sa vyrovnať so situáciou, v ktorej niekto hovorí „niečo rasistické“. Rozprával nám, že sa raz jedna židovka, ktorá sa po prehliadke synagógy vyfarbila ako fanúšička rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza. Unikla mi pointa, pani mala očividne kritický názor na moslimských prisťahovalcov, Kurz si pestuje vzťahy so židovskou komunitou a s Izraelom, prečo by Kurzovi nemala fandiť? J. odpovedal: „Lebo som to od nej neočakával.“

Bavora teda prekvapila tá židovská sprievodkyňa, mňa prekvapil Bavor. Študuješ v krajine, v ktorej okolo 40 percent volí tohto politika, a si zaskočený, keď stretneš jeho voličku…

Prvý raz som v živote učil a dobre mi to padlo. Mladé Nemky boli príjemné študentky, vypočuli si s pozornou radosťou, čo som im rozprával o tom drsnom svete tam vonku. Ten svet ich zaujíma, len sa ho boja, žijú v ňom ľudia s rasistickými názormi.

Ako tá nehybná Nemka F. sedela v perfektne zariadenej harmónii sto teplých odtieňov žltej, tak si vlastne všetci moji študenti zariadili bezpečný priestor. Málokto to v Nemecku nazýva „safe space“, ale už ho majú. Už sú v bezpečí.