Podľa niektorých zdrojov až 45 percent amerických požiarnikov sú súkromníci a ich asociácia momentálne združuje viac ako 300 firiem. Väčšina z nich funguje ako kontraktori pre verejnú správu, ktorá nimi dopĺňa verejných hasičov najmä počas lesných požiarov. Druhú časť klientov tvoria poisťovne. Služby súkromných požiarnikov sú bežnou súčasťou poistných zmlúv najmä v rizikových oblastiach.

Tieto tímy disponujú štandardnou technikou a v prípade potreby „normálne“ hasia. No veľkú časť ich práce tvorí prevencia. V čase šírenia kalifornských požiarov tak obiehali zazmluvnené domy, kde zberali lístie, horľavý záhradný nábytok či utesňovali ventiláciu a okná.

Nad komerčnými požiarnikmi ohŕňa nosom časť verejných hasičov aj obyvateľov. Veľa týchto firiem zakladajú bývalí verejní hasiči, otázkou preto nie je ani tak ich odbornosť, ako skôr koordinácia s bývalými kolegami, napríklad v otázke prístupu k vode.

Sociálne cítenie verejnosti zase trpí pri predstave, že si niekto môže dovoliť nadštandardný prístup k požiarnej ochrane. Duša ekonóma však nemôže namietať. Pri tomto type požiarov ide najmä o majetkové škody. Dodatočné doláre na hasičov sú tak nasmerované presne tam, kde majú najväčšiu pridanú hodnotu – na najdrahšie domy.

Pre Európanov sa predstava súkromných hasičov môže zdať americkým kapitalistickým výmyslom. Ale je to len vďaka neznalosti histórie.

Prvé moderné organizované hasičské zbory vznikli po Veľkom požiari Londýna ako požiarne poisťovne, keď v roku 1667 Nicholas Barbon založil The Fire Office. Jeho príklad čoskoro nasledovali aj ďalšie podobné spoločnosti a takto sa pred požiarom chránil majetok až do začiatku 19. storočia.

Poistenci dostali požiarnu značku, ktorú si pripevnili na svoju budovu. V prípade požiaru sa zavolal príslušný hasičský zbor. Overil požiarnu značku, a ak bola správna, požiar zlikvidoval.

Privátni požiarnici nie sú nakoniec úplnou neznámou ani na kontinente. Najznámejším príkladom je dánska spoločnosť Falck. Tú založil Sophus Falck pár rokov po tom, čo bol svedkom chaosu pri katastrofálnom požiari paláca Christiansborg.

Najskôr prevádzkovala zdravotnú pomoc a bola prvou spoločnosťou v Dánsku, ktorá prišla v roku 1908 s automobilovými sanitkami. V roku 1926 dostala povolenie prevádzkovať požiarnu ochranu a v polovici 50. rokov minulého storočia mala v krajine už sto hasičských staníc. Dnes operuje v 67 z 98 dánskych municipalít, ktoré sú zároveň jej primárnymi klientmi.

Na Slovensku hasenie požiarov väčšinou organizovali radnica a cechy, ktorých príslušníci hasenie väčšinou aj (nútene) vykonávali. Až v druhej polovici 19. storočia vznikli v Uhorsku nariadenia, ktorými sa upravovalo organizovanie a budovanie systematického hasičstva v krajine. S privretím oka tak „súkromné“ korene požiarnej ochrany môžeme nájsť aj na našom území.