Netradičná zberateľka: Svadobné šaty boli v minulosti symbolom spokojných manželstiev

Viete, keď je človek na materskej doma osem rokov, má potrebu sebarealizácie aj v inej oblasti ako len okolo detí, hoci zbieranie šiat nebol zámer. Stalo sa to, pretože ma to odrazu začalo tešiť a napĺňať. S manželom sme dovtedy zbierali kadečo, lebo sme starinári a záchranári. Nevedeli sme sa pozerať na predmety, ktoré odchádzajú, a vždy sa v nás prebrala akási nutkavá potreba zachrániť ich. Tak máme celý dom zariadený výhradne starým nábytkom. Ja mám plné truhlice krojov, no a teraz už aj plné podkrovie šiat. 

Pamätáte si ešte na svoj prvý zberateľský kúsok? 

Tie prvé som našla v prázdnej skrini opusteného domu. Nepotrebovala som ich, nemala som s nimi žiaden zámer, až na ten jediný – nenechať ich zničiť myšiam a moliam. To bolo v roku 2012. Potom som zistila, že mám na povale aj mamine šaty, aj šaty mojej starej mamy a aj svoje. Potom aj susedka doniesla jedny po dcére a odrazu ma to začalo baviť. Začala sa vo mne ozývať duša etnológa. Chcela som ich preskúmať, vedieť o nich viac, vedieť o dobe, v ktorej vznikali. Jedného dňa som zistila, že mám tých šiat viac a viac, a v ten moment sa ohlásili aj prvé médiá a prejavili o zbierku a o túto moju nevšednú aktivitu záujem.

Čo presne vás na tom tak uchvátilo? 

Keď som sa pýtala žien, či nejaké nemajú a či nedajú, väčšinou, samozrejme, nemali, ale vedeli sa úžasne rozpomínať a tak krásne im pri tých spomienkach žiarili oči! Hovorili mi, aké šaty vtedy boli, aké látky aj aké krajčírky tie šaty šili. Od uvedomenia si toho, aké boli pri tej spomienke šťastné, som sa na šaty začala pozerať inak. Už to nebol len pekný predmet, tie šaty odrazu začali na mňa rozprávať, začali mi hovoriť o dobe, o majiteľke, o krajčírke, o nákupných možnostiach. Dnes považujem šaty za super cestovný lístok do histórie. Sú pre mňa učebnicou. Občas dokonca aj detektívnou kanceláriou. Ukazujú mi bývalé Československo cez osobný príbeh majiteľky a je to fascinujúce vnáranie sa do osobných, lokálnych, ale aj celospoločenských dejín. Čo narobím, to tá stále spomínaná duša etnológa vo mne úraduje.

Akým spôsobom sa vám podarilo rozšíriť vašu zbierku až do dnešnej podoby? 

Dnes má zbierka presne 150 kusov svadobných odevov a približne o polovicu menej svadobných doplnkov, to znamená závojov, rukavičiek, kravát, topánok. Hovorím zámerne svadobných odevov, lebo v zbierke nie sú len svadobné šaty, ale aj pánske svadobné obleky. A balíčky s bielymi príbehmi prichádzajú, na moju veľkú radosť, denne. Som taký jasný príklad toho, že ak sa človek na niečo veľmi sústredí, začne si ho to hľadať samé. Dnes už nechodím po rodine či dedine a nepýtam sa ženičiek, či náhodou nemajú na povale šaty. Dnes si tie šaty hľadajú cestu ku mne samé. Občas niekto zavolá, že či mi môže poslať svoje, sestrine či babkine šaty. Občas mi balík príde len tak, bez toho, aby som ho čakala či o ňom vedela a dokonca majiteľky posielajú svoje šaty aj na náš obecný úrad, ktorý mi takto sprostredkovane pomáha rozširovať zbierku. 

Niektoré z múzeí na Slovensku usporadúvajú historickú výstavu odevov práve z vašich kúskov. Máte medzi nimi aj skutočné skvosty či ojedinelé exempláre? 

O šaty sa starám, no nemám rada, keď sa o nich hovorí ako o mojich šatách. Nie sú moje, mám ich len v správe. Zverili mi ich majiteľky v nádeji, že sa o ne dobre postarám a dám im druhý život. Nuž a to aj robím. Zbierka pozostáva z darov, preto so šatami neobchodujem, za výstavy peniaze nepýtam. Prepadla by som sa od hanby, ak by som mala mať zaplatené za niečo, čo som dostala darom a ani moje to nie je. V poriadku, tak je to moje, ale v mojej hlave to ma stále svoje majiteľky. Koniec koncov, s mnohými som stále v kontakte. (úsmev) Je úžasné uvedomiť si, že 150 ľudí bolo ochotných niečo také osobné mi podarovať! A svadobné šaty sa ukazujú ako veľmi osobná vec. Preto veľmi nerada odpovedám na otázku, ktoré šaty sú najkrajšie, najvzácnejšie. Pretože všetky sú naj. Vážne sú. Všetky totiž majú v sebe kúsok osobnosti svojej majiteľky, vďaka adresnosti sú originálnymi a jedinečnými, sú nadčasové, oku lahodiace, pestré a vkusné, výnimočné. A to nie som vôbec patetická, hoci to tak pôsobí. Zrejme ich tak vidím preto, lebo v tých šatách vidím ich nositeľky a tie sú predsa všetky originálne. 

No ak by som mala hovoriť z toho pohľadu, ktoré sú najstaršie alebo najmladšie, tak najstaršie v zbierke boli ušité v roku 1942, tie najmladšie som zas dostala darom z jedného svadobného salóna a nemajú viac ako desať rokov. Najkratšie sú zo 60. rokov a merajú 80 centimetrov a najdlhšie sú zas s takmer dvojmetrovou vlečkou zo 70. rokov a dokonca práve tieto boli poslané budúcej neveste z Kanady, aj tým sú zaujímavé.

V tomto momente je asi namieste opýtať sa, prečo teda práve svadobné šaty? 

Myslím si, že po kúskoch sa mi na túto otázku podarilo zodpovedať už v predošlých častiach rozhovoru. Každopádne, svadobné šaty sú pre mňa veľmi osobnou výpoveďou doby, v ktorej vznikli. Sú estetickou cestou do minulosti a učebnicou dejepisu. Nesú v sebe emóciu, energiu a veľmi dobre sa na ne pozerá – nielen mne. (úsmev)

Líši sa podľa vás postoj spoločnosti k manželstvu dnes od toho, aký bol v minulosti? Čím bolo výnimočné uzavretie manželstva kedysi? 

Zaujímavá otázka, na ktorú si vonkoncom netrúfam odpovedať a vytvárať všeobecné univerzálne závery. No ak by som mala analyzovať manželstvá v minulosti podľa šiat, ktoré do zbierky prichádzajú, a teda podľa toho, ako o svojich manželstvách hovoria majiteľky týchto šiat, tak práve tie ich manželstvá boli pevné, trvalé a šťastné. Šaty boli symbolom týchto spokojných manželstiev, a preto si ich ženy po svadbe odložili a opatrovali ich. Teraz majú pocit, že by bolo dobré, aby ten symbol šťastného manželstva zostal naďalej zachovaný, a pošlú ich k nám, do zbierky, aby im bol dopriaty druhý život. Podľa slov majiteliek šiat by bolo akýmsi zneuctením dlhoročného vzťahu, ak by tie šaty vyhodili alebo zničili. V minulosti bývalo bežné, že sa mladé páry sobášili dvakrát – jeden sobáš bol civilný, ten bol uznaný štátom. Druhý sobáš bol cirkevný – ten bol zas viac ocenený samými ľuďmi. Ako sami hovorili, ten cirkevný bol skutočný. Nebolo ničím výnimočným, ak časový rozdiel medzi sobášmi bol aj viac týždňov. Zaujímavosťou je, že šaty a oblečenie použité na jednotlivé sobáše vyjadrovali vlastne aj postoj k dôležitosti toho sobáša. Na civilný sobáš išli ženy väčšinou v jednoduchých, kratších šatách, ktoré po sobáši nosili ďalej ako šaty na slávnostnú príležitosť. K cirkevnému sobášu sa pristupovalo s väčšou úctou, a preto si naň nevesty obliekali dlhé biele a často finančne nákladné šaty.

• 

• 

Za všetky spomeniem príbeh jednej pani, ktorá už mala po civilnom sobáši a čakala na sobáš cirkevný. Na ten sa chcela obliecť do šiat, ktoré jej poslal brat z Kanady. Bohužiaľ, nevedela sa k tým šatám dostať, hoci vedela, že ich držia colníci na colnej správe. Písal sa rok 1972 a také záhadné balíky zo zámoria neboli vítané a museli byť dôkladne preskúmané. Termín sobáša sa blížil, šaty stále nemala. Až sa jedného dňa mama mladej nevesty vybrala osobne na úrad, vzala sobášny list z civilného sobáša svojej dcéry a tým preukázala, že sa v balíku naozaj nachádzajú svadobné šaty určené pre blížiaci sa cirkevný sobáš. Balík dostala, šaty doma vybalila, rozložila na posteli a takto pripravené čakali na svoju nositeľku, kým sa vráti z práce. Podľa jej slov boli také nádherné, že premýšľala nad tým, či si ich naozaj trúfa obliecť.

V dnešnej dobe sa čoraz viac do spoločnosti pretláča trend partnerstva bez manželstva. Čo myslíte, má manželstvo ako také význam v dnešnej modernej dobe? Nie je to iba akýsi staromódny zvyk z minulosti?

V minulosti bola svadba obradom, ktorý mal svoje veľké opodstatnenie. Jej význam nemožno popierať a netreba tento obrad vnímať len ako príležitosť pre zábavu. Išlo predovšetkým o spojenie dvoch ľudí, cez ktorých sa spájali aj dve rodiny a všetci jej členovia. Možno pre niekoho pritiahnuté za vlasy, ale spokojne by sa manželstvá a vlastne sobáše dali vnímať aj ako obchodné dohody. A na ich uzatvorenie a potvrdenie boli sobáš a manželstvo naozaj potrebné. Dnes už nie je prioritou spájať majetky a rodiny, preto potreba sobášov ustupuje. Netrúfam si však povedať, že by manželstvo ako inštitúcia stratilo svoj zmysel. 

Aký najcennejší odkaz nám môžu odovzdať šaty z dávnych dôb? Čo je ich posolstvom modernému človeku? 

Šaty nám vo veľkej miere ukazujú, že svadba bola veľkým dňom v každej dobe. Bola akousi prestížou rodiny a šaty zase prestížou nevesty. Každý kúsok je originál, šitý podľa predstáv majiteľky, dostupného strihu a zručnosti krajčírky. Tie najstaršie šaty zase upozorňujú na schopnosti recyklácie vtedajších žien – málokedy boli šaty ušité len na ten jeden deň, už pri ich príprave uvažovali budúce nevesty o tom, ako by si po svadbe šaty prešili, prefarbili alebo inak využili. Stávalo sa aj to, že sa tri, štyri kamarátky vydávajúce sa v jednom roku dohodli a nechali si ušiť jedny šaty. Jedna z nich kúpila látku, ďalšia zaplatila krajčírku, tretia nechala zhotoviť závoj s korunkou a spoločne vytvorený "outfit" potom využila každá na svojej vlastnej svadbe. Preto je tých starých šiat zo 40. a 50. rokov málo. Tých odkazov by bolo ešte niekoľko.

• 

• 

• 

• 

Kde všade sa už konali vaše výstavy a stihneme z nich niektoré v najbližšom čase navštíviť? 

Na každého záujemcu o zbierku dokážu šaty prehovoriť aj samé, preto vrele odporúčam práve prebiehajúce výstavy. Jedna je v Západoslovenskom múzeu v Trnave, tá bude do 15. novembra 2021. Druhá výstava sa koná v Sobášnom paláci v Bytči. Tam sa môžete kochať bielymi odtieňmi (a nielen bielymi) do 30. októbra 2021. No a pokiaľ by to pre vás bolo ďaleko, možno by vás dokázala potešiť aj tretia výstava v Liptovskom Mikuláši, ktorá sa spustí 18. augusta a trvať bude do 19. septembra 2021.

Šaty šli konečne do sveta tešiť verejnosť a ja som mohla dodržať sľub, ktorý som dala majiteľkám, že šaty si budú v dobrej spoločnosti kamarátok žiť svoj druhý život.