Nemecká kňažná: Katolícka symbolika je silnejšia, než si myslíme. Protestanti ju kopírujú

Rozhovor s Gloriou von Thurn und Taxis o cirkvi, estetike a vážnosti súčasnej doby.

Princezná Gloria von Thurn und Taxis. Foto: Tomáš Baršváry/Štandard

Publikované: 21. mája 2025 | 7:30

Kňažná Gloria von Thurn und Taxis je výrazným hlasom v súčasnom katolíckom diskurze. Kedysi bola v Nemecku známa ako výstredná „punková princezná“ z vyššej spoločnosti 80. rokov, no už dávno sa zmenila na oddanú katolíčku a obhajkyňu kultúrneho a duchovného dedičstva cirkvi. Zo sídla zdedeného po predkoch v Regensburgu alebo zo svojho rímskeho paláca sa bystro, dôvtipne a so zmyslom pre historickú zodpovednosť zapája do debát o viere, estetike a civilizácii.

Kňažná Gloria von Thurn und Taxis. Foto: Tomáš Baršváry/Štandard

Aký bol váš prvý dojem z pápeža Leva XIV.?

Úľava – to bola moja prvá myšlienka. Už len jeho meno je dôkazom kontinuity. A aj jeho vzhľad: červená mozzetta, štóla, ktorú kedysi nosil pápež Benedikt, a nádherne vyrobená rocheta [krátke biele obradné rúcho, pozn. red.]. To nie je nepodstatný detail. Ide o znamenie, že pápež kladie na prvé miesto úrad pápeža, až potom nasleduje jeho osobný štýl. Môžeme to považovať za znak pokory. Keď potom vyslovil liturgický pozdrav „pokoj vám“ a modlil sa Zdravas Mária, vedela som, že tu opäť dýcha katolícka dôstojnosť.

V katolíckej predstavivosti sú forma a obsah úzko prepojené. Hovoríme o symbolike. Zdá sa, že pápež Lev si to uvedomuje. Ide o kontrast v porovnaní s pontifikátom jezuitského pápeža Františka?

Jezuiti uprednostňujú trochu redukovanú formu liturgie. Niektorí ľudia to môžu považovať za pozitívne, pretože sa tým skracuje omša. Niečo podstatné sa však stráca. V New Yorku som to zažila mnohokrát: oltár bol maličký a bez kríža, po prijímaní kalich a posvätné nádoby čistili ženy oblečené v ošúchaných parkách. Liturgia je posvätnou dramaturgiou a vyjadrením svätého tajomstva. Ak sa neslávi dôstojne, stráca sa najpodstatnejšia časť katolíckej identity. Forma a obsah patria k sebe.

Takéto zaobchádzanie s posvätným sa javí takmer ako protestantské.

Protestanti nás však teraz kopírujú. Dokonca aj ich rúcho sa v štýle stáva viac katolíckym. Náš symbolický jazyk je silnejší, než si myslíme.

Namaľovali ste portrét pápeža Františka. A predsa sa zdá, že sa na predchádzajúci pontifikát pozeráte so sklamaním. Čo vám najviac chýbalo?

Chýbala mi veselosť, radosť z viery. Samozrejme, pápež František mal ťažkú cestu, ale zdalo sa, akoby ho úrad vyčerpával.

Ak by ste mohli dať novému pápežovi len jednu radu, ako by znela?

Nemôžem si uzurpovať právo radiť pápežovi. Ale nám všetkým hovorím: zastavme zabíjanie. Zabíjame naše deti v maternici, zabíjame našich starkých v zariadeniach pre seniorov, vedieme vojny. To je rozvrat civilizácie. Kultúra smrti, v ktorej teraz žijeme, nevyhnutne vedie k sebadeštrukcii.

Pápež Lev XIV., vtedy kardinál Robert Prevost, povedal už v roku 2010: „Komunizmus prenikol aj do kresťanských kruhov – maskovaný ako solidarita. Je našou pastoračnou povinnosťou odhaliť to.“ Ako vnímate tento postoj vy?

Rovnako. Komunizmus využíva ľudské bytosti ako nástroje a netoleruje náboženstvo. To, čo zostáva, je prázdnota. Tento jed, ako povedal Lev XIV., sa vkradol aj do kresťanských kruhov – často maskovaný ako súcit. Tomu môže čeliť iba žité kresťanstvo. Máme byť Božími deťmi a Kristovými súrodencami, nie otrokmi systému.

Takže späť ku katolíckej sociálnej náuke?

Rozhodne. Pápež Lev XIII. položil jej základy [v encyklike Rerum novarum, pozn. red.], jezuitský páter Oswald von Nell-Breuning ju ďalej rozvinul, pričom výrazne ovplyvnila bývalého nemeckého kancelára, ministra hospodárstva a ekonóma Ludwiga Erharda. Dnes je to všetko v ohrození. O to väčší dar je, že dnes máme pápeža, akým je Lev XIV.

Posledná osobná otázka. Mal by pápež nosiť červené topánky?

Ak to urobí, budem nadšená. Ak nie, chápem to. Bolo by to však krásne.

Text bol pôvodne publikovaný na webe Statement.com. Vychádza so súhlasom redakcie.