Latinčinu nepovažujem za „posvätný“ liturgický jazyk a domnievam sa, že je úplne možné vykonávať dôstojné a úctivé bohoslužby v angličtine, slovenčine či inom jazyku. Verím, že konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii hlásala dôležité pravdy najmä o eschatologickom charaktere uctievania Cirkvi ako očakávania života v Božom kráľovstve a súhlasím s jej učením, že uctievanie (v) Cirkvi by sa malo uskutočňovať s „ušľachtilou jednoduchosťou“.

Myslím si, že návrh niektorých liturgických tradicionalistov, že prežitie katolicizmu si vyžaduje obnovenie starých modlitieb pri oltári, starých modlitieb obetovania a starého posledného evanjelia, je absurdný: takto vnímam i tvrdenia, že koncilová liturgická konštitúcia a jej okamžitá aplikácia boli výsledkom kliky slobodomurárov, komunistov a homosexuálnych duchovných.

Mám radšej gotické než moderné ornáty bez rukávov a nemám rád čipkované superpelície [skrátená alba, pozn. prekl.] .

Ale aj vzhľadom na to si taktiež myslím, že nedávny apoštolský list Traditionis Custodes [Správcovia tradície], ktorý sa pokúša zrušiť veľkorysé povolenie pápeža Benedikta XVI. pre jednoduchšie používanie omše v latinčine v apoštolskom liste Summorum Pontificum z roku 2007, bol teologicky nesúvislý, pastoračne rozdeľujúci, zbytočný, krutý – a žalostný príklad liberálnej šikany, ktorá sa v Ríme nedávno príliš udomácnila.

Summorum Pontificum bolo aktom pastoračnej starostlivosti pre tých katolíkov, pre ktorých je účinnejšie uctievanie podľa misála z roku 1962, čo Benedikt XVI. označil za „mimoriadnu formu“ rímskeho obradu. Dúfalo sa tiež, že širšie skúsenosti Cirkvi s touto mimoriadnou formou povedú k opätovnej sakralizácii a zušľachťovaniu uctievania Cirkvi v „bežnej forme“ liturgie, teda v pokoncilovom misále pápeža Pavla VI. revidovaného pápežom Jánom Pavlom II. Podľa mojej skúsenosti sa táto nádej potvrdzovala, ako sa obdobie hlúposti v liturgii milosrdne blížilo ku koncu.

Toto potvrdenie [ospravedlnenie, obhajoba z anglického vindication, pozn. prekl.] som žil tri týždne v tomto lete v Krakove, pretože seminár, ktorý som tam viedol – mnohonárodné zhromaždenie katolíkov zo šiestich krajín a kultúr – slávil Novus Ordo úctivo a zbožne. Používali gregoriánsky chorál pre bežné časti omše a tradičné latinské spevy a súčasné spevy z Taizé (v latinčine aj angličtine) ako úvodné, obetné a prijímacie antifóny. Účasť nášho seminára na liturgii bola, ako dúfal Druhý vatikánsky koncil, „plná, aktívna a vedomá“; bola tiež dôstojná, úctivá a naladená na posvätné.

V mnohých amerických farnostiach, kde sa ponúkala mimoriadna forma aj bežnejšia súčasná forma, nebola narušená jednota Cirkvi. To, že sa niektorí zástancovia mimoriadnej formy považujú za jediný verný pozostatok chátrajúcej cirkvi, je iste pravda a ich online prítomnosť je depresívne známa. Je to však empiricky neudržateľná urážka, ktorá naznačuje, ako to robí Traditionis Custodes, že tento rozdeľujúci komplex nadradenosti (spojený s ideologicky motivovaným odmietnutím Druhého vatikánskeho koncilu) je novou normou pre tých, ktorí chcú slúžiť omšu pomocou misálu z roku 1962. Rímske rozsudky by nemali vychádzať z hystérie a vyvádzania v katolíckej blogosfére.

Progresívny katolicizmus bol typicky charakterizovaný autoritárskym zameraním – tendenciou k šikanovaniu a zastrašovaniu, ktorá určite hovorí o netrpezlivosti a môže naznačovať nedôveru v jej návrhy a argumenty. V súčasnom pontifikáte to viedlo k extrémnej predstave pápežskej autority, ktorá by mohla spôsobiť začervenanie pápeža Pia IX. Toto sa v celej Cirkvi neskončilo dobre a táto skutočnosť bude mať výrazný vplyv na ďalšiu voľbu pápeža.

Text vyšiel pôvodne v magazíne First Things, vychádza so súhlasom autora. Preložil Bohumil Petrík.