Rezort kultúry finančnou podporou pre dúhové projekty nepriamo podporuje aj rôzne bizarné a vulgárne queer filmy. Minulý rok predviedol napríklad animovanú snímku Kozmolesba, ktorá sa stala vďačným terčom politikov z Republiky. Tento rok smeruje film do verejnej distribúcie v kinách.

Keďže rôznymi identitami a vyššie zmienenými queer deviáciami už zrejme trpia aj mimozemské civilizácie, vo vesmíre spoločensky závažnú tému treba zrejme patrične uchopiť.

Tento skvost si, našťastie, nemáme možnosť pozrieť celý, ale z videí zverejnených distribútorom je zrejmé, že slovenská populácia sa nikdy nestotožní s tým, aby sa podobná tvorba stala adresátom štátnych dotácií určených na kultúrne projekty, respektíve aby sa ten film vôbec mohol ocitnúť v jednej vete so slovom kultúra.

Túto „mega queer sci-fi komédiu“ predstavuje distribútor ako príbeh introvertnej princeznej Sairy, dcéry „ohnivých lesbických kráľovien planéty Clitopolis“. Na záberoch vidíme animované dievča vystupujúce neustále v tričku s nápisom „sexy bitch“ (suka). Jej vystupovanie je vulgárne, sexistické, dievčina zrejme trpí aj všelijakými diagnózami. No najmä je veľmi nešťastná, že ju opustila jej mimozemská partnerka, lovkyňa ľudí Kiki.

Saira však nedostane veľa času oplakávať stratený vzťah, tak romanticky rozvinutý v mimozemskom priestore. Jej expartnerku unesú bieli „heteromužšťania“, akési ploché bytosti, ktoré si ju grilujú nad rozpáleným bublajúcim bazénom a ako sa na bytosti zvané bieli heterosexuáli patrí, zrejme ju chcú poriadne potýrať.

Saira teda spustí „bláznivú intergalaktickú záchrannú operáciu“ (citácia distribútora Film Europe). Je to skrátka „pestrofarebná oslava pre všetkých“ (Screen Daily).

Dotyční heteromužšťania sú údajne bieli mufóni – zabudnutí incelovia budúcnosti. Saira sa tak vydáva na „inter-gay-laktickú cestu sebapoznania“, v rámci ktorej okrem iného obnoví priateľstvo s gay-popovou utečenkyňou. „Bujaré, cukríkovo farebné animované komediálne dobrodružstvo naprieč všeobjímajúcim priestorom queer vesmíru,“ láka nás distribútor, aby sme prežili takéto nezabudnuteľné filmové dobrodružstvo.

Aj recenzie na filmových portáloch či Rotten Tomatoes vyčítajú filmu stereotypy. Je záhadou, prečo by sa na festivaloch menšín mal propagovať film postavený na najprimitívnejších stereotypoch o spoločenskej väčšine a prečo by si mala takáto tvorba vyslúžiť postavenie štátom podporovaného kultúrneho počinu.

Stop dúhovým dotáciám

Šimkovičová pritom pred viac ako dvomi rokmi uviedla, že LGBTI projekty neuvidia „ani cent“. Dotácie ministerka zablokovala aj pre „etablované“ akcie s dlhoročnou tradíciou, ako napríklad spomínaný Filmový festival inakosti či Dúhový Pride Bratislava, ktoré ministerskí úradníci v posledných rokoch zvykli vnímať ako kultúru hodnú podpory.

Ostatne, s týmto nastavením ju predsa volili jej voliči a bol to krok, ktorý po dlhoročnej dúhovej jazde inštitúciami očakávali aj voliči celej „národno-suverenistickej“ koalície. Situácia, keď LGBTI balast hral prím a odsúval do úzadia mnohé skutočné kultúrne projekty hodné podpory, bola neudržateľná.

Konanie o takýchto aktivitách bolo pred verejnosťou dlho skryté a bolo pochopiteľné, že keď sa pomenuje a vynesie na svetlo, hádam každý príčetný minister dotácie „na kultúru“ z podobných projektov jednoducho stiahne.

Prístup LGBTI organizácií v našej kultúre ministerka oprávnene označila za „progresívnu normalizáciu“, pričom sľubovala návrat k normálnosti.

Šimkovičová sa vtedy odvolala na články a zistenia Štandardu o dúhovej mimovládke Saplinq, ktorá opakovane dostávala desaťtisíce eur na drag šou a rôzne iné projekty nevhodné pre mládež. Na drag šou sa predvádzajú „umelci“ vydávajúci sa za mužov alebo ženy, či už chlapci v mejkape a ženskom oblečení, ktorí pred publikom predvádzajú sexualizovanú šou, alebo divoko zmaľované dievčatá, ktoré sa zvíjajú na pódiu pri tyči. Išlo o medzinárodný workshop pre mládež, ktorý sponzorovala Európska únia.

Ministerka kultúry v tomto išla dokonca proti hodnoteniam „nezávislých komisií“, ktoré pochybným umeleckým a extrémistickým aktivitám zvykli prideľovať vysoké bodové hodnotenia, pričom oveľa hodnotnejšie aktivity na vysokej kultúrnej úrovni zostali často bez peňazí, alebo jednoducho živorili niekde na okraji.

Prioritou skrátka bolo dlhé roky vykrmovať dúhové pochabosti a voči tomuto presvedčeniu sa v elitných kruhoch len ťažko kládol odpor – tresty boli vysoké, rebelom sa dostalo mediálneho odsúdenia a ako to už pri komsomolských mocenských nátlakoch býva, väčšina tancovala podľa pískania ideologických rozhodcov.

Voči tomu prirodzene vyrástol spoločenský odpor, na vlne ktorého sa vyviezla napríklad aj samotná Šimkovičová. Tá sa ujala funkcie ministerky kultúry s prísľubom, že zo štátneho rozpočtu sa už viac pod jej kontrolou nebudú prideľovať dotácie na LGBTI aktivity. Obzvlášť pri tých najúchylnejších adresátoch štátnych peňazí určených na kultúrne projekty to bolo pochopiteľné.

Lenže v poslednom roku sa zjavne niečo zmenilo, Šimkovičovej rezort odporúčanie komisie akceptoval a dotácie pridelil.

Obrat odhodlanej ministerky

Otázka je, ako k tomuto kopernikovskému obratu na ministerstve došlo. Keďže Šimkovičová sa obnovením podpory pre festival inakosti verejne nechváli – a zrejme by bola aj rada, ak by si to nikto ani nevšimol –, môžeme predpokladať, že skôr podľahla tlaku zvonku. Takému, ktorému musí čeliť každý vládny činiteľ závislý od financovania a ideologickej buzerácie z Bruselu.

Moderná európska demokracia predsa nemá poslúchať vlastných voličov, ktorí jej vo voľbách dali mandát. Kritériá „liberálnej demokracie“ sú zastarané. Suverénom moci už nie je domáci ľud. Jej noví páni sú inde.

Potom, ako ministerka avizovala, že štátne dotácie pre kultúrne projekty už dúhové projekty neuvidia, sa voči nej spustil nielen silný odpor z progresivistických médií a mimovládnych spolkov, ale vyhrážkam sa v temnom úzadí dostalo aj vláde zo strany bruselských mocenských centier. Popletené predstavy eurokomisárov o diskriminácii zrejme nie sú liečiteľné, keďže sú spoľahlivo vakcinované proti akémukoľvek odporu verejnosti.

Napriek tomu, na základe takto nastavených kritérií dokáže Brusel vytvárať tlak. Ak pred ním necúvnete, eurokomisári môžu aktivovať nástroje na limitovanie eurofondov. Ide o nástroj, ktorý ani najzapálenejších protidúhových aktivistov v aktuálnej vláde nenechá chladnými.

Vláda Roberta Fica, ktorá svojim voličom neraz sľubovala, že krajinu pred podobnými metódami uchráni, už pod tlakom neraz uhla a môžeme predpokladať, že tentoraz aj Šimkovičová musela zmierniť svoje odhodlanie.

Mala na to dôvod. Strata odhodlania v podobných témach je spravidla vodou na mlyn pre stranu Republika, ktorá ešte podobným tlakom nečelila a (nielen) v jej voličských kruhoch ide o efektný argument, prečo by mal národno-suverenistický volič nedôverovať establišmentu a podporiť práve aktivistov z Republiky.

Ide vlastne o metódu, ako ľudí presvedčiť, že to, čo sa označuje ako extrém, je v skutočnosti jediným úprimným zástancom a bojovníkom za ochranu tradičných hodnôt.

Brusel, naše domáce mimovládky a niektoré médiá tak svojimi pomätenými predstavami o diskriminácii spoľahlivo a systematicky pestujú čoraz väčšiu podporu pre politický extrém, voči čomu sa „establišmentové“ strany účastné na vláde môžu len veľmi ťažko brániť.