Znepokojivé trendy života na dlh

Už pred covidom bolo bežnou praxou, že si vyspelé štáty „nafutrovávali“ svoje rozpočty ďalšími a ďalšími emisiami dlhopisov, pretože z vybraných daní sa jednoducho nedalo pokryť všetky požadované výdaje. Túto prax obvykle sprevádzali mantry o tom, aké efektívne môže byť investovanie do budúcnosti a ako sa také investície mnohonásobne vrátia. Tieto mantry boli trochu v rozpore s tým, že najviac po dlhovom financovaní siahali štáty ako Španielsko, Francúzsko a Taliansko, hoci ich rast pred covidom bol v najlepšom prípade priemerný. Čísla po covide sú ale ešte oveľa väčšie. Takmer každý štát sa v rámci snahy utlmiť dosah protipandemických opatrení ďalej zadlžil. A pritom sú hodnoty úrokov extrémne nízko, čo by sa štandardne vykladalo tak, že sa investori neboja nijakých budúcich problémov.

To je zaujímavá situácia, podobne nelogická, ako keď pred veľkou krízou v roku 2008 ceny balíkov hypoték po nejakej chvíli vôbec neodrážali skutočnosť, že pribúda ľudí, ktorí nie sú schopní svoje domy splácať. Ako to, že záväzky krajín ako Taliansko sú také lacné, keď ekonomická kondícia týchto krajín nie je práve skvelá? Desaťročný taliansky dlhopis vynáša len 0,55 percenta, čo sú veľmi malé peniaze. Taliansky dlh rastie tempom 3 500 eur za sekundu a nikto z toho nie je nervózny? Ako to, že si Grécko aktuálne požičiava lacnejšie ako USA? Kto z týchto dvoch pred desiatimi rokmi skoro skrachoval?

Lenže pri bližšom pohľade na trh zistíme, že súkromní investori talianske, grécke či španielske dlhopisy takmer nekupujú. Predovšetkým ich takto lacno nakupuje Európska centrálna banka, aby slabším štátom pomohla z krízy von. Príslušný program sa volá PEPP a podľa súčasných pravidiel by sa mal skončiť v marci 2022.

Ale dokážu sa bez neho vôbec južné štáty zaobísť, keď už si na neho raz zvykli? Čo by sa stalo, keby sa program nákupu štátnych dlhopisov ECB v marci 2022 skutočne skončil? Na reálnom trhu by zrejme súkromní investori chceli od Talianska alebo Španielska vyššie úroky ako ECB, ich nákupná aktivita počas posledných rokov de facto vymazala z cien dlhopisov ich rizikovosť. Už len táto úvaha naznačuje, že PEPP alebo podobné programy budú musieť byť predĺžené, možno pod iným názvom, ale na podobnom princípe.

Takéto rozpojenie medzi cenami a rizikom však nemožno udržať natrvalo.

Teoreticky by sa to mohlo skončiť pozitívne – tým, že sa štáty ako Taliansko ekonomicky spamätajú natoľko, že si zase budú môcť lacno požičiavať na normálnom trhu a nebudú potrebovať barličku v podobe umelých lacných nákupov zo strany ECB. Prakticky tomu asi nikto úplne neverí. To znamená, že sa všetko jedného dňa skončí nejakým iným spôsobom? Akým? To zatiaľ nevieme a už vôbec nevieme, kedy to bude.

Ale hysterické pomery na trhu s realitami akoby naznačovali, že minimálne určitá množina ľudí sa teraz bojí mať v ruke väčšie peniaze a dáva prednosť tehlám. Možno sú zbytočne ustráchaní. Možno nie.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.