V novom dekréte sa hovorí o tom, že u 92 percent obyvateľov Ruska prevláda „všeruská občianska identita“ (общероссийская гражданская идентичность), ktorá vytláča identitu národnú, hoci odkaz na akýkoľvek prieskum v dekréte chýba. Do roku 2036 má toto percento vzrásť na 95.

Pripomeňme, že pojem „všeruská občianska identita“ sa v ruštine prvýkrát vyskytol v Putinovom dekréte z roku 2012 a v tlači sa začal používať až o dvanásť rokov neskôr. Nový dekrét tiež uvádza, že zahraničie sa snaží túto všeruskú jednotu narúšať.

„Zarmútila sa Ukrajina“

Donedávna propagandisticky využívaný pojem Novorusko sa v dekréte nevyskytuje a slovo Ukrajina sa spomína iba raz, a to v časti o „neonacistickom vedení Ukrajiny“, od ktorého boli „oslobodené“ a následne s Ruskom „opäť zjednotené“ viaceré územia, na ktorých má prebiehať prevýchova. Tí, ktorých sa to týka, teda Ukrajinci, v dekréte menovite spomenutí nie sú.

V písmene a) 37. bodu III. časti dekrétu sa uvádza, že cieľom Kremľa je „upevnenie všeruskej občianskej identity na základe tradičných ruských duchovno-mravných a kultúrno-historických hodnôt“.

Obyvatelia Luhanskej, Doneckej, Záporožskej a Chersonskej oblasti majú byť zapojení do činnosti vzdelávacích, kultúrnych a vedeckých organizácií. Federálne – teda celoštátne – orgány výkonnej moci budú v spolupráci s okupačnou správou v spomínaných ukrajinských oblastiach „vypracúvať, prijímať a upravovať dokumenty strategického plánovania“ v oblasti národnostnej politiky.

Uplatňovanie národnostnej politiky Ruska na obsadenom území podľa dekrétu vyžaduje „prijatie doplňujúcich opatrení na posilnenie všeruskej občianskej identity“, čo zahŕňa okrem kultúrneho najmä jazykové porušťovanie územia. Kým na okupovanom Kryme je ukrajinčina aspoň na papieri jedným z úradných jazykov, v spomínaných štyroch oblastiach nie.

Na Rusmi obsadenej časti Doneckej oblasti je už podľa zákona z roku 2020 jediným úradným jazykom ruština, rovnako aj v okupovanej Luhanskej oblasti. Kým oblasti Donbasu majú v rámci Ruska status (ľudových) republík, Záporožská a Chersonská oblasť neboli zmenené na republiky a zostali oblasťami aj po okupácii. To podľa článku 68 ruskej ústavy znamená, že môžu mať iba jeden úradný jazyk – ruštinu.

Podľa posledného celoukrajinského sčítania obyvateľstva v roku 2001 pritom Ukrajinci tvorili v Luhanskej oblasti takmer 58 percent obyvateľstva, v Doneckej oblasti necelých 57 percent, v Záporožskej oblasti viac ako 70 percent a v Chersonskej oblasti 82 percent obyvateľov. Tí, ktorí prečkali prechod frontu, no nemienili prijať ruské občianstvo, boli na základe prezidentského dekrétu z marca 2025 vysídlení a nahradení Rusmi a migrantmi z neeurópskych krajín.

Nový dekrét tiež očividne počíta s odstraňovaním ukrajinskej národnej identity, keďže hovorí o „pôsobení proti prejavom neonacizmu a pokusom o falšovanie dejín, o odstraňovaní dôsledkov šírenia protiruskej propagandy a nacionalizmu“.

Pripomeňme, že hoci je dnes pojem „nacionalizmus“ v mnohých krajinách Európskej únie, v Rusku alebo Bielorusku stavaný na roveň so šovinizmom, ide o synonymum slova „národovectvo“ alebo v prípade národných štátov aj „vlastenectvo“, čo potvrdzujú aj slovenské slovníky – s výnimkou tých z obdobia komunizmu.

Pocítia to hlavne deti

Bod 38 sa týka aj menovite „detí a mládeže z Doneckej ľudovej republiky, Luhanskej ľudovej republiky, Záporožskej oblasti a Chersonskej oblasti“, ktoré sa majú podľa dekrétu zapájať do projektov, konkurzov a akcií s celoštátnym rozmerom v úradnom jazyku. Nateraz sa do nich zo spomínaných štyroch oblastí podľa dekrétu zapája viac ako 2,5 milióna ľudí s ruským občianstvom.

Ruské ministerstvo osvety vydalo na konci školského roka 2024/2025 nariadenie, ktorým na okupovanej časti Chersonskej a Záporožskej oblasti skončila výučba ukrajinského jazyka ako povinného predmetu, čím sa Kremeľ vrátil k osvedčenej porušťovacej politike z čias Ruskej ríše.

V rámci povinných krúžkov sa žiaci základných škôl navyše učia napríklad o tom, že Rusi, Bielorusi a Ukrajinci sú bratské národy, akurát že Ukrajina si vybrala nesprávnu cestu „nacizmu a neofašizmu“, čo sa stalo dôvodom začiatku ruskej invázie. Podobné vyučovacie hodiny zaznamenal Pavel Talankin, učiteľ na škole v Karabaši v ruskej Čeľabinskej oblasti.

Keď dostal za úlohu nakrúcať „vlasteneckú výchovu“ na škole, všetko zachytával a následne videomateriál vyviezol z Ruska. V spolupráci s dánskym režisérom napokon vytvoril 90-minútový film Pán Nikto proti Putinovi, ktorý už premietali vo viacerých európskych krajinách.

Talankin sa pre Štandard vyjadril, že učitelia budú určite učiť podľa osnov – nikto nebude riskovať hovoriť žiakom o vojne a okupácii pravdu v atmosfére strachu, kde deti, rodičia a učitelia na seba navzájom píšu udania. Na druhej strane však Talankin dodáva, že zatiaľ čo „malé deti vstrebávajú každé slovo učiteľa ako úplnú pravdu,“ väčšie deti sú voči propagande na škole odolnejšie, tobôž ak sa s nimi rodičia v tajnosti o dianí v krajine rozprávajú.

Starší žiaci sú však zároveň povinne zapájaní do činnosti ruského štátneho zoskupenia Junarmija (Mladá armáda). Tá vedie v duchu štátnej ideológie deti v Rusku a na okupovanom ukrajinskom území k oddanosti režimu a pripravuje ich na vojnu.

Moskva oficiálne uznáva „nevyhnutnosť aktivácie boja proti rasizmu, rasovej diskriminácii, xenofóbii a s nimi súvisiacej netolerancii“ a Putin osobne označuje rozmanitosť za „stavebný kameň veľkosti a sily Ruska“. Keďže Ukrajincov sa táto politika netýka, ukrajinskú národnú identitu čakajú na okupovanom území ťažké skúšky.