Tento plán však dlhodobo blokuje Európa, ktorá trvá na tom, že vojna na Ukrajine sa musí viesť do posledného Ukrajinca a Rusom musíme ponechať čas, aby dobylo čo najväčšie územie, až kým nedosiahne všetky svoje vojenské ciele. Európska únia sa zároveň vzdá výhodných ruských energonosičov, z ktorých doposiaľ čerpala, a prenechá ich svojej konkurencii.
Nová americká národná bezpečnostná stratégia hovorí o stabilizácii vzťahov s Ruskom, a keďže vieme, že Trumpov prístup je vyslovene transakčný, po odstúpení od podporovania vojny sú Američania pripravení dosiahnuť s Ruskom dohody, ako to viackrát avizovali. Pravdepodobne budú postavené na obchodných, hospodárskych a energetických vzťahoch.
Odovzdať časť svojho bohatstva sú pripravení aj Ukrajinci, keďže prítomnosť USA na vlastnom území sa z ich pohľadu javí ako jediný spôsob reálnych „bezpečnostných záruk“, ktoré potrebujú. (Tu treba dodať, že to beztak bez dohôd Kyjeva s Moskvou nepôjde, na to však musia počkať na novú politickú reprezentáciu, ktorá bude na dohody s Ruskom pripravená.)
Európa ako svetadiel idiocie
Summa summarum: Európa sa vzdá ruských zdrojov, bude mať najdrahšie energie na svete a bude pokračovať v ochudobňovaní a likvidácii svojho priemyslu. Ukrajina sa vzdá časti svojho bohatstva a Putin s Trumpom nadviažu obchodnú spoluprácu.
Lacné ruské energonosiče ako jeden zo zdrojov priemyselnej prosperity Európa z „morálnych“ dôvodov prenechá Číne, Indii a USA.
Z pohľadu spoza ktoréhokoľvek oceána na Európu sa tento prístup Američanom vlastne sám ponúka. Európu celý svet aktuálne považuje za svetadiel zosobnenej politickej idiocie (Ukrajina, transgenderizmus, dúhová agenda, klimatické kampane, likvidácia priemyslu...), a keďže európski lídri sú voči Amerike poslušní až na smrť, bola by škoda to nevyužiť. Pravdepodobne takto uvažuje Trump.
Európa tak prevzala zodpovednosť za „americkú“ vojnu na Ukrajine, prisahala, že ju bude financovať až do konečnej prehry – pričom svoj osud spojila s víťazstvom –, zaviazala sa nakupovať americké zbrane a podpísala ponižujúcu colnú dohodu.
Pre dravca, akým je americký prezident, je takýto pohľad na eurolídrov dobrovoľne roztiahnutých na tanieri výzvou na výdatný pokrm.
Konflikt na Ukrajine, za ktorý spomedzi členov Západu nesú zodpovednosť najmä Američania, najprv ukončil európsku spoluprácu s Ruskom. Kým Európa lacné ruské zdroje ponecháva Číne a Indii, USA sa nezaťažujú týmto druhom moralizmu a obchod s Ruskom, ktorého sa Európa vzdala, si radšej adoptujú. Európa sa zaviazala, že bude z USA dovážať drahý plyn. Je to vlastne win-win situácia. Medzi USA a Ruskom.
Nová Brzezinského doktrína, tentoraz organizovaná ponad oceán a s Európou mimo hry.
Slaboduchosť Európy, ktorá si tento rozmer nie je ochotná všimnúť, nie je liečiteľná. Táto porucha je totiž nevyhnutnou podmienkou na kariéru eurolídra, bez ktorej vás nepustia do európskych salónov. Presnejšie: ak túto pochabú moralistickú ideológiu nevezmete za svoju, budete označený v lepšom prípade za „krajnú pravicu“, v horšom za nebezpečných „fašistov“.
Ak chcete patriť medzi morálne nadradených nadľudí, osvietených majiteľov pravdy so superschopnosťou poznania ovocia zo stromu dobra a zla – skrátka, že nebudete dezolát a fašista –, povinne musíte piť z otrávenej studne a tváriť sa, že všetky tie európske ideologické „hovadiny“, za ktoré sa nám smeje celý svet, vám dávajú zmysel.
Ako udržať USA na Ukrajine
Ako vravel vrcholný európsky vyjednávač colnej dohody s USA Maroš Šefčovič, ponižujúca colná dohoda s USA a vazalský tribút, ktorý sme sa zaviazali platiť vo forme dovozu drahých energií spoza oceána, nebola len hospodárskou otázkou. Niekdajší „suverenistický“ kandidát Smeru to povedal jasne: aby sme presvedčili Washington aspoň v nejakej miere udržať podporu Ukrajiny, museli sme ustúpiť pri colnej dohode.
Inými slovami: obetovať ekonomickú budúcnosť Európy. Áno, čiastočne sa tento cieľ naplnil. USA budú naďalej Kyjevu dodávať zbrane, bez ktorých by sa vojna skončila veľmi rýchlo – a za tieto zbrane zaplatí Európa.
Vzdali sme sa lacných energií, bez ktorých nie je možné udržať kondíciu európskeho priemyslu, aby sme ich darovali Číne a USA. Presadili sme Green Deal a emisné normy, aby bolo v Európe komplikované čokoľvek vyrábať.
A na dôvažok sme sa vzdali posledných zvyškov suverenity, nech presvedčíme USA, aby v ukrajinskej vojne zostali v hre. Tým, že budú dodávať zbrane, ktoré budeme platiť my. Vo vojne, ktorú vyprovokoval Washington.
Zatiaľ čo USA v rámci nadväzovania vzťahov a „stability s Ruskom“ – ako píšu v novej bezpečnostnej stratégii – budú budovať nové obchodné a kultúrne vzťahy s Ruskom.
Ako do toho zapadá Venezuela a Grónsko
Na jednej strane si tak USA zabezpečia stabilitu s Ruskom vo východnej hemisfére, na strane druhej si budú posilňovať postavenie na západnej, kde útokom na Venezuelu prejavili cynickú mieru imperializmu bez falošných pokryteckých masiek o budovaní nových demokratických národov (čím sa vyznačoval ich doterajší imperializmus).
Ponechajme bokom, či to má nádej na dlhodobú udržateľnosť. No táto stratégia kombinuje Monroea aj Brzezinského. V situácii, keď USA strácajú paru a nie sú schopné zasahovať v každom kúte sveta, potvrdia aktívnu vojenskú dominanciu na západnej pologuli (Monroe), pričom na tej východnej budú pestovať stabilitu s rivalmi (Rusko), aby si uvoľnili ruky na súboj s hlavným súperom (Čína).
Tým naplnia aj Brzezinského – Európa je mimo hry, od Ruska sa odrezala úplne dobrovoľne. A USA nadviaže vzťahy s Moskvou, ktoré potrebuje v zápase v hlavným rivalom v Pekingu.
