14 dní do volieb: Nemeckého kancelára vyberie Christian Lindner

Nasledujú dve trojkoalície, kde problém spočíva v opaku: S 68, respek­tíve 63 percentami, by sa pohybovali okolo ústavnej väčšiny, každý z troch partnerov by sa však oprávnene obával, že jeho vplyv bu­de až na hranicu sebazaprenia zriedený. Ide o koalíciu, ktorá do­stala podľa farieb vlajky názov „Keňa“ (čierna-červená-zelená), te­da o superveľkú koalíciu troch pravdepodobne najväčších strán. Ta­káto koalícia funguje v Sasku, kde ale vôbec nie je veľká a plní funkciu „hrádze proti modrému extrému“. Na celoštátnej úrovni nik­to bez krajnej núdze nejde do takého ťažkopádneho experimentu. To is­té platí do značnej miery aj pre kombináciu menom „Nemecko“ (čierno-červeno-žltá vláda). Aj do takej trojkoalície by málokto z roz­to­paše išiel. V „Keni“ a v „Nemecku“ hrozí vzájomná blokáda.

Zostanú tri varianty, o ktorých sa pred 26. septembrom s čoraz väč­šou vášňou debatuje: ľavicová koalícia, semaforová koalícia a Ja­majka.

Prvá možnosť

Ľavicová koalícia je strašidlom tejto kampane. Červení, Ze­le­ní a tmavočervení mohli zriedkakedy snívať o spoločnej väčšine, mo­mentálne by ju mali, prieskumy im dávajú 52 percent mandátov. Ne­musí to stačiť na pohodlné vládnutie, lebo najmä Ľavica je po konflikte so svojou najinteligentnejšou politič­kou Sahrou Wa­genknechtovou vnútorne rozbitou stranou. Nemecká pra­vica aj tak strieľa z plných zásobníkov na vidinu čis­to ľa­vi­co­vej spolkovej vlády. SPD a Zelení nevylučujú možnosť koa­lí­cie so scvrknutou Ľavicou úplne, žiadajú ale od tejto post­ko­mu­ni­stickej-proruskej strany, aby prehodnotila svoje po­stoje v bez­pečnostnej politike (Ľavica má v programe zru­še­nie NATO a zru­šenie tajnej služby Verfassungsschutz). Červení a Zelení vy­čítajú tmavočerveným najviac to, že 20 rokov kon­zis­tent­ne hla­so­vali proti nasadeniu nemeckej armády v Af­ga­ni­sta­ne. „Dizáster“ Západu v Afganistane dáva Ľavici síce za pravdu, ale aj tak sa musí zriecť svojich zahraničnopolitických po­zí­cií, ak chce vládnuť. Samozrejme, nie je vylúčené, že sa kan­di­dát SPD na kancelára, triezvy stredový staručký suchár Olaf Scholz, vydá na také dobrodružstvo. Zatiaľ slúži ľavicová troj­koa­lí­cia najmä ako strašidlo. A strašidlo je to strašidelné.

Druhá možnosť

Semafor. O červeno-žlto-zelenej kombinácii sa špekulovalo v po­sledných rokoch málo, jednak kvôli ideologickému rozporu med­zi liberálnou FDP a ostatnými, navyše nemali tieto tri strany sema­fo­ru dlhší čas ani vidinu spoločnej väčšiny. Odrazu majú 58 per­cent mandátov. Je za tým nová skutočnosť, že aj so­ciál­ni demo­krati aj Zelení aj liberáli sú na tom preferenčne ne­ob­vyk­le dobre. Semaforová koalícia sa preto dnes javí ako jed­na z dvoch,troch najpravdepodobnejších vládnych koalícií po 26. sep­tembri. Je už očividné, že FDP sa bude správať ako dra­há ne­vesta. Keď favorit volieb Olaf Scholz v týchto dňoch reč­nil v Spolkovom sneme, reagoval predseda liberálov Christian Lind­ner na to slo­vami: „Milý pán kandidát na kancelára, is­to­tu víťazstva vám nemožno odoprieť.“ Upozornil pritom ale Scholza na trpkú skú­se­nosť Helmuta Kohla z roku 1976 (CDU/CSU získala 48,6 per­cent), „že človek môže vyhrať voľby a vzápätí nevytvoriť koa­líciu“. Lind­ner nahlas zabudol dodať, že to bola vtedy FDP, kto­rá zne­mo­žni­la kancelára Kohla. Scholz nevrátil úder, bude predsa li­berálov ešte potrebovať. Nádejný červený kancelár strúha Lind­nerovi už len komplimenty: „Viedol som s ním niekoľkokrát veľ­mi dôverné roz­hovory. Človek sa môže naňho spoľahnúť.“

Tretia možnosť

Jamajka. Na rozdiel od ľavicovej a semaforovej koalície je tá jamajská už trošku známou firmou. Jamajka by podľa aktuálnych prieskumov získala 54 percent mandátov, čo je tak aku­rát. Pre tých, čo sa ešte nikdy neponorili do duchovných zák­la­dov jamajskej zástavy – ona je čierna, zelená a žltá. Žltá far­ba zastupuje slnko, čierna ťažkosti a zelená krajinu. Ofi­ci­ál­ny odkaz tejto vlajky teda je: „Sú tu ťažkosti, ale kra­ji­na je zelená vďaka lúčom babieho leta.“ So štipkou pred­sta­vi­vo­sti by to mohlo slúžiť ako berlínsky leitmotív pre ro­kovania po 26. septembri.

Treba vedieť, že Únia, Zelení a FDP na jeseň roku 2017 už sondovali možnosť Jamajky. Main­strea­mo­vé médiá zeleno-progresívneho razenia sledovali so zata­jeným dychom, aký vyjednávač vyšiel s akou vyjednávačkou na balkón, kto si s kým zapálil a kto sa na koho usmial. Zvlášť novinári zažili jamajské rokovania ako očarujúci je­sen­ný flirt medzi Merkelovou a Zelenými. Takto to vnímali zrej­me aj menej ro­manticky naklonení liberáli. FDP sa cítila ako nevesta do poč­tu, ako trpený kazisvet a odišla od ro­ko­va­cie­ho stola. Skla­manie – aspoň to mediálne sprostredkované – bolo obrov­ské. Vina bola hodená na liberálov, Christian Lind­ner chodil dva, tri roky po kanáloch. Vyvodil z toho svoje zá­very. Je pevne rozhodnutý, že túto jeseň sa to nesmie zopakovať.

Ak si zhrnieme aktuálne skóre farebných hier, vyjde nám s istou prav­depodobnosťou, že o budúcom kancelárovi štvrtej najväčšej eko­nomiky sveta rozhodne predsedníctvo pravdepodobne iba štvrtej naj­väč­šej nemeckej strany. Iste, nálady nemeckých voličov sa v prie­be­hu tejto kampane už dvakrát zasadne zmenili. Ten, kto by na jar stavil, že favoritom volieb bude kandidát, ktorému hovoria kvôli jeho nehumornej strohosti „Scholzomat“, je dnes milionár. Na druhej strane, veľa času už niet. Na zvrátenie súčasného trendu by bolo potrebné niečo výnimočne silné. Prírodná katastrofa, veľký teror, vojna v blízkosti alebo že Olaf Scholz zmláti pred kamerou ženu. Lenže Scholz nič také neurobí. On je automat, presný nemecký automat.

A tak môžeme z perspektívy mínus dva týždne rátať s tým, že plus-mínus 12-percentní liberáli určujú, či Nemecko bude mať červeného kan­ce­lá­ra Olafa Scholza, alebo čierneho kancelára Armina Lascheta. V pro­spech Scholza hovorí, že bude mať (asi) legitimitu víťaza volieb. V pro­spech Lascheta zase, že FDP má už 39 rokov bližšie ku kre­sťans­kým demokratom. Únia a FDP fungujú už desaťročia ako ko­mu­ni­kujúce plavidlá: Keď je CDU (ako teraz) slabá, ide FDP cez desať per­cent. Keď je CDU silná, môže FDP (ako v roku 2013) vypadnúť z par­lamentu.

Tú sa natískajú dve otázky:

A) Akí sú to liberáli, kto je ten mimo Nemecka neznámy Lindner, ne­bude presadzovať uletené zvrhlosti? Krát­ka verzia odpovede znie: Nie, sú to nudní umiernení ne­exal­to­va­ní liberáli starého strihu.

B) Nie je to nedemokratické, ak jedna z najmenších strán rozhodne o chode štátu? Krát­ka verzia odpovede znie: Normálne áno, v tomto prí­pade ale nie, lebo stav slobody je v Nemecku tak otrasný, že Spolková re­pub­lika potrebuje vplyv klasického liberalizmu viac ako akákoľvek iná európska krajina.

A teraz trošku širšie odpovede

Akí sú to liberáli? Sú to stredopraví liberáli, ktorí sa ale ne­dajú so žiadnou slovenskou stranou porovnať. Program FDP sa po­do­bá asi najviac na SaS, svojím štýlom a svojou dlhou históriou je ale úplne inde. Pred zjednotením Nemecka vládla FDP takmer ne­pre­trži­te, najprv s kresťanskými demokratmi, potom so sociálnymi de­mo­kratmi, potom zase s kresťanskými demokratmi. Volebný výsledok 6 až 9 percent spravidla stačil FDP na to, aby mala vicekancelára a ši­roko obľúbeného ministra zahraničných vecí. Systém sa vtedy volal – dve a pol strany.

Stranu reprezentujú odjakživa distingvovaní páni v slušných oblekoch a dámy v kostýmoch, ktorým je každý radikalizmus cudzí. Je ne­pred­staviteľné, že by zvolali poulič­né protesty. Nikdy neboli stranou jedného muža. Ich jediná srdcovka je eko­no­mi­ka, štíhlemu štátu podriaďujú všetky ostatné programové body. Sú za zachovanie dlhovej brzdy a ob­med­zenie sociálnych výdavkov štátu na polovicu štátneho rozpočtu. V pro­grame majú síce po­žia­dav­ky ako legalizovanie marihuany a zru­še­nie zákazu reklamy na potraty, skú­senosť ale učí, že každú takú po­žia­dav­ku predajú ihneď za hoci aj symbolické zníženie nejakého od­vo­du. To, že Nemecko zaviedlo in­šti­tút manželstva osôb rovnakého po­hlavia, nie je ich zásluha. Mali to síce v programe, liberálna stra­na musí mať takéto veci v pro­grame, s jakobínskym zápalom to presadili ale iní, najmä Ze­le­ní. Politická korektnosť a gen­de­ri­zo­vaný jazyk sú im ukradnuté. V eu­rópskej politike nijako ne­vy­ni­kajú, sú v strede mainstreamu.

FDP má odjakživa problém získať srdcia ľudových vrstiev nemeckého oby­vateľstva. To je ich DNA, vždy to boli ľudia z dobre situovanej buržoázie, ktorí poctivo argumentujú číslami a vyžarujú niečo chladné. Presne to sa vyčíta aj zručnému rečníkovi na čele strany – že pôsobí chladno. Christian Lindner je hodný reprezentant tejto strany. Je stále mladý, má 42 rokov, na čele FDP stojí ale už 42 rokov. Aspoň to tak vyzerá. Je vyštudovaný politológ, v mladosti to trošku skúsil s podnikaním, na vrchole internetovej bubliny založil spolu s tromi partnermi medzitým už insolventnú firmu, ktorá mala vyvíjať  internetové avatary. Ako to býva v nemeckej pravici zvykom, robil nejaký ten čas aj konzultanta.

Inač je to profesionálny politik. Spolu s istým Arminom Laschetom vyjednával čierno-žltú koalíciu, ktorá od roku 2017 vládne v jeho spolkovej krajne Severné Porýnie-Vestfálsko. (Aj to hovorí v prospech Jamajky – Laschet a Lindner si navzájom dôverujú.) Človek musí dlho pátrať, kým nájde v Lindnerovom životopise niečo zau­jí­ma­vé. Deti nemá, je rozvedený, všetky jeho verejne známe družky bo­li alebo sú novinárky. Aj tak ho mediálny mainstream nemiluje, už len kvôli tomu, že zaujal umiernene kritický postoj voči mig­rač­nej politike kancelárky Merkelovej. Dáv­nej­šie dokonca požadoval vy­šetrovací vý­bor na prešetrenie konania ne­meckej vlády v ro­koch 2015 –⁠ ⁠2016. Trošku neortodoxne pôsobí, že mladík Lindner najprv odmietol vo­jens­kú službu a uprednostnil namiesto toho ci­vil­nú službu (robil do­movníka v sídle straníckej nadácie Fried­rich-Nau­mann-Stiftung), ne­skôr ho armáda predsa len priťahovala a dopracoval sa na pozíciu zá­ložného dôstojníka. Predsedu tradične antiklerikálnej FDP vy­sti­hu­je jeho sebazaradenie, že je „čiastočne katolícky a čiastočne bez vyznania“. Z katolíckej cirkvi vystúpil, keď mal 18 rokov. Kri­tizuje pápeža Františka, jednak za jeho „konzervatívny postoj“, po druhé za jeho výroky proti kapitalizmu. Hovorí, že ekonomické názory Františka „sú formované iba z la­tins­ko­amerického pohľadu. Pre vodcu univerzálnej cirkvi to pova­žu­jem za diskutabilné“.

Priam historická misia týchto nevýrazných nemeckých liberálov spo­čí­va v tom, že hrajú v našom období rolu antizelených. Keďže sa ot­vo­re­ne klíma­skep­tic­ká AfD nachádza v karanténe, sú liberáli po­sled­nou stranou, ktorá by mohla aspoň trošku vyvážiť klíma­po­li­tic­ký radi­ka­liz­mus Zelených, no do značnej miery aj SPD, Ľavice a Únie. Kade chodí, hovorí Lindner, že nechce nič zakázať, ani spaľovací motor, ani vstup dieselových aut do určitých miest. Včas pred voľbami bola zverejnená štúdia inštitútu DIW, ktorá skúmala klimatický program jednotlivých nemeckých strán. Výsledkom je, že program žiadnej strany nestačí na dosiahnutie nemeckých klimatických cieľov. Najhoršie dopadla FDP. V dnešných nemeckých reáliách je to biľag. Pre niektorých voličov je to volebné od­po­rú­ča­nie.

Načo sú dobrí chladní liberáli

Potrebuje Nemecko v svojom súčasnom stave liberálnu stranu pri moci? Po­trebuje. Liberalizmus to má v Nemecku odjakživa ťažké, vždy bol minoritným javom, sloboda nikdy nebola u Nemcov veľmi doma. Ako inak by si mohli Nemci počas dl­h­ých 16 rokov obľúbiť kancelárku, ktorá ako lojálna občianka ko­mu­ni­s­t­ickej diktatúry NDR ani raz ne­uká­zala príznaky túžby po slo­bo­de? Ako inak mohli s drvivou väč­ši­nou trpieť, že tá istá kancelárka v pandémii vždy presadzovala najstriktnejšie obmedzenia občianskych práv?

Nudní liberáli z FDP našli v časoch korony svoju misiu. Ne­spo­chyb­ňo­vali vírus ako taký, nepopierali potrebu zavedenia nejakých opa­t­rení a nikdy neslúžili (to robila AfD) ako politická plat­forma pre ko­ro­naskeptikov a antivaxerov.

Koronapolitika FDP bola o tom, že skúmala nevyhnutnosť každého opatrenia a naliehavo žiadala vrátenie občianskych práv všade, kde to epidemiologicky dávalo zmysel. Liberáli si s tou echt liberálnou líniou získali rešpekt. Samozrejme, je to opäť rešpekt menšiny. Nemecko zďaleka nemalo naj­tvr­dšie lockdowny v Európe, mnohí Nemci sa chceli zavrieť ešte viac.

Skutočnosť, že so slobodou v Nemecku je to zlé, ukazuje priam šo­ku­jú­ci celoeurópsky prieskum. Urobil ho European Council on Foreign Re­la­tions, teda nespochybniteľná inštitúcia, hlavný spon­zor sa vo­lá Ge­orge Soros. Štúdia sa pýtala občanov 12 európskych kra­jín, ako pocítili dopady pandémie a pandemickej po­li­tiky v osob­nom živote. V prípade väčšiny krajín sa dali výsledky oča­ká­vať, len pre Nemecko sú hlboko mätúce: Na jednej strane uviedol re­kord­ne veľký počet ľudí (65 percent Nemcov), že osobne nijako ne­po­cítili zdravotnícke alebo ekonomické dôsledky krízy. Na druhej stra­ne 49 percent Nemcov povedalo (je to suverénny európsky re­kord), že sa cítia v svojom každodennom živote neslobodní. Pre po­rov­nanie: Neslobodne sa cítilo v časoch korony len 12 percent Ma­ďa­rov a iba 11 percent –⁠ tri mesiace nemilosrdne v svojich by­tov­kách zavretých –⁠ Špa­nielov.

Ako to ide dokopy?

Paradox, že zdravým a ekonomicky nepoškodeným Nem­com zúfalo chýba sloboda, môže pochopiť len ten, kto sledoval mé­diálny diskurz Nemecka počas korony. Ten bol totiž totalitnejší ako kdekoľvek inde v Európe. Kritikov desaťmesačného lock­down­ova­nia bolo pomerne málo, Nemci disciplinovane vynikali v dodržiavaní opa­trení, aj tak boli kritici koronapolitiky vylúčení zo slušnej spoločnosti. V najlepšom prípade dostali nálepku Schwurbler (pomýlení tá­raji), Covidioten alebo Sozialschädlinge (sociálni škod­covia). Sledovali ich tajní. Keď si nevinní herci do­vo­lili sa­ti­rickú protilockdownovú akciu #ALLESDICHTMACHEN (Všetko za­vrieť), boli udusení v lavíne obvinení, že nahrávajú pravicovému ex­tré­miz­mu. Keď noviny inde v Európe písali o vysokom počte fa­lošne po­zi­tív­nych antigénových testov, riešili nemecké noviny ne­zne­si­teľné ri­ziko falošne negatívnych testov. Keď si ľudia inde vydýchli pri sle­dovaní majstrovstiev Európy vo futbale, pohoršo­va­la sa ko­men­tá­tor­ka popredného média Der Spiegel nad tým, že televízia ukazuje ne­za­rúškovaných fanúšikov na štadiónoch „ohne kritische Ein­ord­nung“ (bez kri­tic­kého zaradenia).

Hlavnú úlohu pri ostrakizovaní nesúhlasu hrali ako vždy no­vi­ná­ri a (to je ďalšia nemecká zvláštnosť) –⁠ zabávači. Moderátor satirickej ve­rej­no­práv­nej šou Jan Böhmermann napríklad karhá každého kolegu, ktorý dáva kritikom vládnej línie raz za čas prie­s­tor. Bez štipky irónie vyhlasuje: „Názory vo verejnom priestore by mali čeliť prís­nej, rozsiahlej mediálnej a spoločenskej kontrole kvality. Ve­rejná reprezentácia názorov musí byť založená na kvalite.“ Keď to­to hovorí zabávač, je zrejme koniec srandy.

Stará diagnóza German angst znie ako staré klišé, ukázala však v dobe koronovej opäť svoje opodstatnenie. Aby nedošlo k ne­do­rozu­meniam: FDP ani v kolektívnej pandemickej hystérii nešla na ba­ri­ká­dy, nebojovala s hlasným hrdinstvom za slobodu Nemcov. Tvorila len taký ti­chý su­chý ra­cionálny pro­ti­pól. Krajine to veľmi ne­po­moh­lo, bolo to ale lepšie ako nič.

Keďže Nemecku už hrozí ďalší lock­down, tentokrát nejaký ten klimatický, budú tí nudní chladní ne­sym­patickí liberáli ešte na niečo dobrí.