Susedia krotia stúpajúce ceny, Slovensko s eurom túto možnosť nemá, no poučiť sa môže

Debata o menovej politike je na Slovensku iste možná, no jej dopad na reálnu politiku Európskej centrálnej banky bude zrejme zanedbateľný. Prijatím eura sa Slovensko zbavilo možnosti samostatne rozhodovať o menových podmienkach. Stále sa však môžeme pýtať, ako by asi situácia vyzerala, ak by sme si boli bývali zachovali vlastnú menu. S ohľadom na súčasnú mieru inflácie je to legitímna otázka.

Samozrejme, otázky, čo by bolo keby, sa nedajú nikdy presvedčivo zodpovedať. Niečo málo nám môže naznačiť situácia v okolitých štátoch, ktoré si nezávislú menovú politiku uchovali. Na prvý pohľad je zrejmé, že ani tieto štáty sa rýchlemu rastu cien nevyhli. No centrálne banky našich susedov začínajú reagovať výrazne rozhodnejšie než Európska centrálna banka.

Inflácia, kam sa pozrieš

Podľa odhadu Eurostatu vzrástla v auguste medziročná miera inflácie na tri percentá z júlových 2,2 percenta. Na Slovensku však ceny rástli rýchlejšie, až o 3,8 percenta podľa národnej metodiky, prípadne 3,3 percenta podľa harmonizovaného indexu. To je najrýchlejší rast cien za posledných deväť rokov a aj v prípade Slovenska ide o zrýchlenie inflácie oproti minulému mesiacu, keď dosiahla 3,3 percenta, prípadne 2,7 percenta podľa metodiky Eurostatu.

V okolitých štátoch je situácia podobná. Maďarsko zaznamenalo v auguste medziročný rast cien o 4,9 percenta po predchádzajúcich 4,6 percenta. To je však stále lepšia hodnota ako júnových 5,3 percenta. V Poľsku sa inflácia už od apríla pohybuje nad štyrmi percentami, v júli dosiahla hodnotu rovných päť percent a v auguste 5,4 percenta. V Česku štatistici zverejnili za august hodnotu 4,1 percenta po júlových 3,4 percenta. Všetky tri štáty majú veľmi nízku nezamestnanosť, Česko dokonca najnižšiu v Európskej únii, čo zvyšuje inflačné tlaky.

Aj v eurozóne však nájdeme štáty, kde sa inflácia aktuálne pohybuje okolo päť percent. Sú to Litva a Estónsko. Lotyšská inflácia na úrovni 3,6 percenta tiež presahuje priemer eurozóny. Zdá sa, že súčasná menová politika má inflačné dopady najmä vo východnej časti Európskej únie.

Česko i Maďarsko brzdia, Európa len trochu uberá plyn

Kým Európska centrálna banka svoju politiku zásadne nemení, pražská a budapeštianska centrálna banka na zrýchľujúcu infláciu reagujú. Maďarská národná banka v priebehu posledných troch mesiacov zvýšila svoju základnú úrokovú sadzbu už trikrát. Sadzba celkovo vzrástla z 0,6 na 1,5 percenta, čo je hodnota výrazne vyššia než pred pandémiou.

Podobne reaguje i Česká národná banka. Tá z obáv pred infláciou zvyšovala svoju základnú sadzbu už pred pandémiou, s jej nástupom ju však zásadne znížila – z 2,25 na 0,25 percenta v priebehu troch mesiacov. V júni a auguste však už opäť po štvrť percentného bodu pridala. Pred nadchádzajúcim zasadaním bankovej rady na konci septembra sa diskusia vedie o zvýšení buď o 0,25, alebo 0,5 percentného bodu. Diskusia teda nie je o tom, či menovú politiku sprísniť, ale ako veľmi.

Hrozba vyšších úrokových sadzieb štátnych dlhopisov by mala krotiť aj apetít vládnych politikov. V Česku tento efekt zatiaľ veľmi nevidno, no pravdepodobne to súvisí s predvolebným rokom. Vláda, ktorá vzíde z októbrových volieb, bude musieť rozpočtovú politiku zásadne prehodnotiť.

Štáty eurozóny si v prostredí nízkych úrokových sadzieb stále požičiavajú lacno, pandémia naviac poskytuje univerzálne zdôvodnenie vyšších výdajov i deficitov. Takáto fiškálna politika nemá vplyv len na infláciu, ale zvyšuje i riziko budúcich dlhových kríz, aké sme videli v Grécku aj v iných štátoch pred desiatimi rokmi.

Spoločná mena a národné záujmy

Príčinou rozdielneho prístupu môžu byť odlišné prognózy, no dôležitým faktorom je i politika. Európska centrálna banka rovnako ako centrálne banky našich susedov formálne sleduje cieľ cenovej stability. Pritom však žiadna z nich nemôže úplne ignorovať svoju rolu v stabilizácii ekonomiky. Pre frankfurtskú centrálu to znamená aj stabilizáciu verejných financií členských štátov eurozóny – teda financovanie ich rozpočtových deficitov.

To je zrejme dôvod, prečo Európska centrálna banka nemôže jednoducho skončiť kvantitatívne uvoľňovanie. Európske štáty si na lacné peniaze zvykli a rýchle ukončenie nákupu vládnych dlhopisov by mohlo vyvolať krízu podobnej tej gréckej. Preto je veľmi opatrná vo svojich vyjadreniach ohľadom ukončenia pandemického programu nákupu aktív PEPP. Zároveň je zrejmé, že kvantitatívne uvoľňovanie bude pokračovať aj naďalej prostredníctvom iných podobných programov.

Zatiaľ nevieme, do akej miery budú menové politiky štátov mimo eurozóny v krotení inflácie úspešné, ani či dosiahnu lepšie výsledky než Európska centrálna banka. Môžeme sa však oprávnene pýtať, či by pre Slovensko nebola lepšia nezávislá menová politika. Niežeby boli naši bankári schopnejší, ale slovenské záujmy môžu byť odlišné od záujmov iných európskych štátov. Aj keď návrat k samostatnej mene nie je v tejto chvíli realistický, dopady prijatia spoločnej meny nemožno prehliadať.