Na vodozádržné opatrenia 60 miliónov eur
Jedným z prvých konkrétnych krokov má byť nová výzva pre samosprávy.
Taraba oznámil, že jeho rezort finalizuje výzvu na vodozádržné opatrenia v objeme približne 60 miliónov eur. Obce by z nej mohli financovať napríklad nahrádzanie nepriepustných asfaltových plôch materiálmi, ktoré umožnia dažďovej vode vsiaknuť do pôdy namiesto toho, aby rýchlo odtiekla z územia.
Minister zároveň tvrdí, že len do vodárenskej infraštruktúry na východe smerovalo prostredníctvom vodárenských spoločností za uplynulý rok viac ako 100 miliónov eur. Ďalších viac ako 50 miliónov eur má ísť na rekonštrukciu úpravovne vody v Stakčíne a súvisiacej infraštruktúry.
Problémom však nie sú iba peniaze na vodárenské stavby. Malé obce často nemajú financie ani na prípravu projektov. Taraba poukázal na príklad samosprávy s celoročným príjmom z daní približne 300-tisíc eur, ktorej projektová dokumentácia môže stáť 200-tisíc eur. „Vzniká tak začarovaný kruh. Obec nemá peniaze na projekt, bez projektu sa však nemôže uchádzať o peniaze na stavbu,“ vysvetlil.
Vláda preto chce umožniť, aby prípravu dokumentácie v niektorých prípadoch prevzal štátny vodárenský podnik. Obce môžu podľa Tarabu využiť aj takmer bezúročné úvery z Environmentálneho fondu.
Migaľ našiel rezervu v Prešovskom kraji
Výstavbu vodovodov a kanalizácií má zjednodušiť aj nový zákon. Podľa Tarabu už obce nebudú musieť pred realizáciou rovnakým spôsobom majetkovoprávne vyrovnávať všetky pozemky, cez ktoré má infraštruktúra viesť. „Stačí, aby jeden človek povedal, že vám nedá súhlas, aby cez jeho pozemok išla rúra, a máte problém,“ opísal doterajšiu prax.
Novela má zároveň opätovne umožniť, aby o peniaze na budovanie vodovodov a kanalizácií žiadali združenia obcí.
Migaľ upozornil aj na nevyužitý priestor v eurofondoch Prešovského kraja. Schvaľovanie projektových zámerov je podľa neho približne na úrovni 93 percent, takže zostáva rezerva okolo siedmich percent. V peniazoch ju vyčíslil približne na 20 miliónov eur a kraj vyzval, aby zvážil ich presmerovanie na vodárenské a vodozádržné projekty.
„Som veľmi rád za každú cyklocestu, za každé múzeum, ktoré sa dnes otvorí, ale je hanba, že my tu dnes máme poctu Andymu Warholovi, ale v jeho rodnej obci nemajú kanalizáciu,“ povedal Migaľ.
Tichý Potok sa vracia do hry
Popri lokálnych opatreniach však vláda otvára podstatne väčšiu otázku.
Fico v stredu oznámil, že medzi prvé témy Národnej komisie pre vodu a sucho chce zaradiť vodárenskú nádrž Tichý Potok na hornej Toryse v okrese Sabinov. „Myslím si, že je povinnosťou slovenskej vlády vrátiť sa k myšlienke projektu Tichý Potok,“ povedal premiér. Komisia má preveriť stav prípravy projektu, jeho realizovateľnosť aj možnosti financovania.
Taraba vo štvrtok zašiel ďalej. Súčasný stav, keď je veľká časť východného Slovenska závislá najmä od vodárenskej nádrže Starina, považuje za bezpečnostné riziko. „Dnes, keby sa čokoľvek stalo jedinej vodnej priehrade Starina, tak východné Slovensko je doslova na fľaškách,“ vyhlásil.
Podobne argumentoval aj Migaľ. Ako možné riziko spomenul potrebu budúcej opravy a sanácie Stariny. Za ďalší potenciálny zdroj označil vodnú nádrž Domaša, pri ktorej štát rozbehol proces odkanalizovania okolia nádrže. Tichý Potok však vláda považuje za strategickejšie záložné riešenie.
Časť systému už štát postavil
Tichý Potok pritom nie je nový projekt ani plán na zelenej lúke. Pripravuje sa desaťročia a štát už v minulosti vybudoval časť infraštruktúry, ktorá s plánovaným zdrojom súvisí.
Vznikol priamy odber vody z Torysy nad Tichým Potokom, úpravňa vody v Brezovici a privádzač smerom do Prešova a Košíc. Chýba však kľúčová časť systému, ktorou je vodárenská nádrž.
Rozdiel je podstatný. Priamy odber z rieky závisí od aktuálneho prietoku Torysy. Keď je vody málo, klesá aj množstvo, ktoré možno bezpečne odobrať. Nádrž mala vodu akumulovať v obdobiach dostatku a umožniť stabilnejšie zásobovanie počas sucha.
Podľa starších údajov Vodohospodárskej výstavby mala zabezpečiť odber približne 600 litrov vody za sekundu. Okrem zásobovania obyvateľstva mala pomáhať udržiavať prietok Torysy počas sucha a zachytávať časť vody počas povodní.
Vznikla tak nezvyčajná situácia: štát postavil časť systému na odber, úpravu a dopravu vody, ale zásobáreň, ktorá ho mala stabilizovať, nikdy nevznikla.
Prekážkou je aj koncepcia vodnej politiky
Obnovenie projektu však komplikuje súčasná Koncepcia vodnej politiky.
Podľa Tarabu sa Slovensko v rámci plánu obnovy zaviazalo prijať tento strategický dokument a jeho súčasťou sa stal aj záväzok nebudovať Tichý Potok. Minister tvrdí, že obsah dokumentu nebol podmienkou Európskej komisie a vláda ho preto chce novelizovať.
„My sme sa zaviazali v pláne obnovy, že prijmeme dokument, ktorý sa volá Koncepcia vodnej politiky,“ povedal Taraba. Podľa neho je rozdiel medzi záväzkom mať koncepciu a konkrétnym obsahom, ktorý do nej vložila predchádzajúca vláda.
Taraba zároveň ubezpečuje, že vláda nechce postupovať spôsobom, ktorý by Slovensku priniesol sankcie alebo ohrozil peniaze z plánu obnovy.
„Určite nepôjdeme do niečoho, čo by vytvorilo akúkoľvek pokutu voči Slovensku,“ povedal.
Vláda preto chce najskôr hľadať cestu, ako koncepciu zmeniť bez toho, aby tým ohrozila splnenie míľnika plánu obnovy. Podľa Tarabu vláda o tejto otázke komunikuje s Bruselom. Jeho interpretácia záväzkov z plánu obnovy je však zatiaľ stanoviskom rezortu a bude dôležité, či rovnaký výklad prijme aj Európska komisia.
Staré povolenia už nestačia
Ani prípadná dohoda s Bruselom by neznamenala, že sa môže začať stavať.
Dokumentácia pre územné rozhodnutie bola k projektu vypracovaná v roku 2014 a v minulosti zámer prešiel posudzovaním vplyvov na životné prostredie. Záverečné stanovisko EIA z marca 2012 však vo februári 2019 stratilo platnosť.
Pri obnovení projektu preto bude potrebné opäť preveriť environmentálne vplyvy, technické riešenie aj geologické podmienky. Práve geológia a zásah do územia patria medzi dlhodobé námietky odporcov nádrže.
Taraba obavy z geologického podložia odmieta ako dôvod, pre ktorý by sa projekt nemal ani posudzovať.
„Všade je nejaká geológia. Ja si myslím, že my sme dosť civilizovaný štát, aby sme vedeli v každej geológii niečo primerane postaviť,“ povedal. Podľa neho majú podmienky preveriť geologické vrty a technické riešenie sa následne prispôsobí zisteniam.
Migaľ argumentoval podobne: „Slovensko má problém s vodou. A ten dokážeme vyriešiť jedine tak, že tú vodu budeme v krajine zadržiavať.“
Vystúpenie ministrov ukázalo, že Ficov stredajší návrat k Tichému Potoku nebol iba poznámkou po rokovaní vlády. Taraba aj Migaľ sa k myšlienke veľkého záložného zdroja pitnej vody otvorene prihlásili.
Spor o vodu sa tým zároveň posúva do dvoch rovín. Prvá je okamžitá: dostať desiatky miliónov eur do vodovodov, kanalizácií a opatrení v obciach, kde už dnes vysychajú studne a miestami sa obmedzuje spotreba.
Druhá je strategická a podstatne drahšia: rozhodnúť, či má byť východné Slovensko aj v ďalších desaťročiach odkázané najmä na Starinu, alebo štát po rokoch obnoví projekt ďalšej veľkej zásobárne pitnej vody. Práve Tichý Potok bude prvým veľkým testom toho, čo vláda novou politikou boja proti suchu skutočne myslí.
