Na Ochridské jazero si spomeniem vždy, keď v Skutkoch apoštolov čítam o tom, ako mal svätý apoštol Pavol v Troade videnie: „Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: ‚Prejdi do Macedónska a pomôž nám!‘ Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium.“ (16,9-10)
Monastier svätého Nauma je významným pútnickým miestom. Mnísi tu už nežijú, je tu hotel a celkom drahý, fajnový, parádny. O takom sa vyhnancom z Veľkej Moravy ani nesnívalo. V chráme je pochovaný svätý Naum. Bol to divotvorca, pri jeho hrobe sa udialo množstvo uzdravení.
V niekdajšom monastieri pri Ochridskom jazere som mal pocit, akoby som prišiel domov. Zvláštne. Akoby zapadli do seba dve legové kocky a všetko bolo zrazu v poriadku. Dnes by som to azda cítil inak, no v tých rokoch ma to veľmi zasiahlo, veď ešte aj teraz na to spomínam.
Kúsok odtiaľ je starobylé mesto Ochrid. Stálo v ňom údajne 365 chrámov a liturgie sa každý deň počas roka slávili v inom chráme. Niektoré zanikli, iné stoja dodnes. Svojho času to bolo jedno z najpobožnejších a najsvätejších miest vtedajšieho kresťanského sveta.
V roku 1767 to tu rozmetali Osmania a v centrálnom chráme urobili stajne pre kone. Aj to je už, našťastie, minulosťou.
Akoby v kontraste, len kúsok od Ochridu, keď idete cestičkou popri Ochridskom jazere, prejdete do Albánska. Je to krásna a drsná krajina. Komunistický diktátor Enver Hodža ju spravoval železnou rukou od roku 1944 až do roku 1985, keď zomrel. V krajine zakázal všetky náboženstvá aj ich prejavy.
Výsledkom bolo, že sa pripravoval na vojnu proti celému svetu. Pre každého Albánca mal byť vybudovaný jeden bunker – tak mi o tom aspoň rozprávali domáci.
Občas sa hovorí, že bez náboženstiev by na svete nebolo konfliktov a vojen. Nie je to pravda a diktátor Enver Hodža to len potvrdzuje.
Na druhej strane stojí svätý Naum, ktorý mal stovky žiakov. Svätec, ktorý za života vzdelávaním zmenil životy tisíckam mladých ľudí a zázraky koná aj po smrti.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
