Spojenci voči americkej hegemónii

Rusko a Čína sú dnes partnermi v odpore proti ustupujúcej americkej hegemónii. Rusko sa nechce zmieriť s americkou expanziou v krajinách bývalého ZSSR, vo východnej Európe, v strednej Ázii a na Kaukaze. Číne prekážajú americká prevaha v jej bezprostrednom susedstve, Japonsko, Južná Kórea a predovšetkým Taiwan aj to, ako sa Američania snažia čínske firmy odvšadiaľ politicky vytláčať – od Latinskej Ameriky cez Áziu po Afriku.

Nechcú, aby sa vo svete hralo len podľa amerických pravidiel, najmä keď samotné USA svoje pravidlá porušujú, kedykoľvek sa im to hodí. Čína a Rusko sa preto ľahko zhodnú na multipolarite ako žiaducej alternatíve k americkej hegemónii.

Ale ani medzi nimi nevládne len harmónia. Dôverujú si len od určitej miery a jeden na druhom sa snažia zarobiť. Čína zažila Rusko ako imperialistickú veľmoc, ktorá sa za cára podieľala na jej kolonizácii a za ZSSR sa jej snažila poručníkovať v medzinárodnom socialistickom hnutí. Nechce byť zo strany Ruska zraniteľná, napríklad jednostrannou závislosťou od energetických surovín.

Rusko má zase obavy z asymetrie vo vzájomných ekonomických vzťahoch. Zatiaľ čo Čína je najvýznamnejším obchodným partnerom Ruska – nakupuje takmer polovicu ruského exportu –, Rusko je medzi obchodnými partnermi Číny až na siedmom mieste, medzi Vietnamom a Nemeckom. Rusko, ktoré sa vďaka Putinovi ubránilo pred ekonomickou kolonizáciou Západom, rozhodne nestojí o to, aby ho ekonomicky ovládla Čína.

Na tomto pozadí sa odohrávala Putinova návšteva Pekingu. Silu vzájomného vzťahu demonštrovala už samotná veľkosť ruskej delegácie. Putina sprevádzala rozsiahla delegácia najvyšších predstaviteľov: päť vicepremiérov, osem ministrov a päť ďalších hodnostárov. Prizval aj šéfov bánk a energetiky. Trumpova delegácia bola podstatne menšia a na nižšej úrovni, aj keď biznismenov vzal do lietadla ešte viac ako Putin.

Prehlbovanie vzťahov aj nedoriešené otázky

Si Ťin-pching a Putin sa stretli v užšom formáte „pri čaji“, kde každého sprevádzali len štyria najbližší spolupracovníci a kde boli najskôr diskutované najcitlivejšie otázky vzájomných vzťahov. Počas návštevy bolo podpísaných dvadsať memoránd o spolupráci medzi ministerstvami a štátnymi úradmi. Novým základným dokumentom je štyridsaťstránkové vyhlásenie o prehĺbení ďalšej spolupráce.

Tento dokument ukazuje silu aj limity rusko-čínskeho partnerstva. Väčšia časť vyhlásenia sa venuje rýdzo bilaterálnej spolupráci v desiatkach tematických oblastí od jadrovej energetiky cez boj proti kriminalite až po ochranu životného prostredia či plavebný režim na hraničných riekach, čo svedčí o šírke i hĺbke vzájomných vzťahov. Jednou z oblastí strategického významu je prehlbovanie praktickej spolupráce medzi Čínou a Euroázijskou hospodárskou úniou, ktorá predstavuje ekonomickú sféru vplyvu Ruska, a koordinácia tejto únie s čínskym megaprojektom globalizácie zvaným „Jeden pás, jedna cesta“ či „Nová hodvábna cesta“.

O to podstatnejšia je absencia vyjadrenia k spolupráci v plynárenstve. Obe veľmoci sa totiž už niekoľko rokov nemôžu dohodnúť na plynovode Sila Sibíri 2, ktorým by do Číny prúdil plyn z obrovského náleziska na Jamale v západnej Sibíri a ktorý by dopĺňal už fungujúci ropovod Sila Sibíri 1 z východnej Sibíri. Rusko by plynovodom získalo odberateľov z náleziska, odkiaľ pred sankciami nakupovala Európa.

Čína by znížila svoju závislosť od dovozu skvapalneného plynu, a tým aj od námorných trás, ktoré sú vzhľadom na americkú politiku čím ďalej, tým neistejšie (Panamský prieplav, Hormuzský prieliv, Melacký prieliv). Už roky sa však nemôžu dohodnúť na cene za plyn ani na spôsobe financovania plynovodu. Rusi si predstavujú cenu porovnateľnú s tou, ktorú účtovali Európe, Číňania očakávajú cenu niekoľkonásobne nižšiu, blízku tej, za ktorú kupujú svoj domáci plyn.

Nie je zrejmé, ako veľmi sa Putin a Si priblížili k dohode na Sile Sibíri 2. Z oficiálnych kruhov iba zaznelo, že v tom podstatnom sa zhodujú a zostáva dohodnúť konkrétne kroky. Ale to už hovoria niekoľko rokov. Ešte sa zároveň ukáže, čo znamená záväzok „sebavedome presadzovať praktickú spoluprácu v bankovníctve a na kapitálových trhoch“. Prestanú čínske banky rešpektovať americké sekundárne sankcie, ktoré trestajú spoluprácu s Ruskom odrezaním od západného finančného systému?

Zhoda na otázkach svetovej politiky

Z vyhlásenia je zrejmá široká zhoda na základných otázkach svetovej politiky. Obe veľmoci sa hlásia k OSN a Svetovej obchodnej organizácii, vyzdvihujú Organizáciu šanghajskej spolupráce, BRICS a G20. Naopak, odmietajú politiku chaosu, hegemónie a neokolonializmu. Nikoho síce nemenujú, ale jasne tým mieria na USA.

Podobne ako keď odsudzujú „zradné vojenské údery proti iným krajinám, pokrytecké využívanie rokovaní ako zásterky na prípravu takýchto úderov, atentáty na vodcov suverénnych štátov, destabilizáciu vnútropolitickej situácie v týchto štátoch a provokácie k zmene režimov a drzé únosy národných vodcov s cieľom súdneho konania“.

Netreba ani vysvetľovať, že ide o Irán a Venezuelu. Podobne vyznieva aj formulácia: „Niektoré štáty, ktoré vlastnia jadrové zbrane a slepo veria v ‚právo sily‘, sa snažia získať absolútnu vojenskú prevahu, rozmiestňujú vojensko-strategickú infraštruktúru a príslušné útočné a obranné zbrane v tesnej blízkosti iných štátov, ktoré vlastnia jadrové zbrane… čím zvyšujú napätie vo vzťahoch medzi štátmi, ktoré vlastnia jadrové zbrane.“

Z pohľadu Ruska si možno dosadiť americké aktivity na Ukrajine a inde vo východnej Európe, z pohľadu Číny potom Južnú Kóreu či Japonsko. Keď spoločne naliehajú na „príslušné štáty disponujúce jadrovými zbraňami a ich nejadrových spojencov, aby čo najskôr opustili hlboko destabilizujúce schémy „spoločných jadrových misií“ a „rozšíreného“ a „predsunutého jadrového odstrašovania“, nejde len o USA, ale aj o Francúzsko, ktoré v poslednom roku ponúka východnej Európe svoj jadrový dáždnik.

Na niekoľkých miestach však USA priamo pomenovávajú. Napríklad konštatujú, že „vojenské údery USA a Izraela proti Iránu porušujú medzinárodné právo a základné normy medzinárodných vzťahov a vážne ohrozujú stabilitu na Blízkom východe“. Alebo s pohľadom na Arktídu vyjadrujú znepokojenie „nad militarizáciou oblastí vo vysokých zemepisných šírkach Spojenými štátmi a ich spojencami“.

Samostatnú kapitolu potom predstavujú americké kroky ohrozujúce globálnu jadrovú rovnováhu. Obe veľmoci kritizujú „nezodpovednú politiku Spojených štátov“ za to, že neobnovili rusko-americkú odzbrojovaciu dohodu START. Rovnako výslovne odsudzujú americký protiraketový projekt „Zlatá kupola“, ktorý nadväzuje na Reaganov projekt hviezdnych vojen. Jeho uskutočnenie je dnes rovnako nereálne ako za Ronalda Reagana, USA nedisponujú technológiami schopnými zadržať ruské rakety.

Ale ak by sa stal reálnym, pripravil by Rusko alebo Čínu o schopnosť druhého úderu opätujúceho prípadný americký útok. Samotná hrozba straty druhého úderu by mohla byť dôvodom na tretiu svetovú vojnu.

Varovania iným štátom aj rôznosť pohľadov

V tomto duchu varujú aj pred šírením jadrových zbraní: Japonsko menovite – pred „dlhodobým hromadením citlivých jadrových materiálov“ –, Poľsko implicitne – pred „vyhláseniami mnohých formálne nejadrových krajín Európskej únie v prospech získania jadrových zbraní“. Japoncov potom ešte varujú pred falšovaním histórie a pokusmi revidovať výsledky druhej svetovej vojny.

Na druhej strane, Čína dáva najavo, že má k EÚ menej antagonistický postoj ako Rusko: „Čínska strana berie na vedomie znepokojenie ruskej strany vo veci militarizačnej politiky Európskej únie.“ Európske vyzbrojovanie ju zatiaľ netrápi. Vlastný postoj má aj k otázkam jadrového odzbrojenia. Čína víta, ak Rusko a USA svoje arzenály znížia, ale vzhľadom na to, že sama má jadrových rakiet radovo menej, nehodlá sa sama k ničomu podobnému zaväzovať. Odtiaľ potom formulácia: „Ruská strana rešpektuje postoj čínskej strany k takzvaným trojstranným rozhovorom medzi Čínou, Spojenými štátmi a Ruskom o kontrole jadrových zbraní.“

Prekvapivo zdržanlivý jazyk používajú na izraelsko-palestínsky konflikt. Okrem podpory prímeria v Gaze
„potvrdzujú svoj záväzok ku komplexnému, spravodlivému a udržateľnému urovnaniu palestínskej otázky na základe všeobecne uznávaného medzinárodného právneho rámca s centrálnym riešením dvoch štátov, ktoré predpokladá vytvorenie nezávislého, prosperujúceho a územne súvislého palestínskeho štátu, ktorý bude koexistovať s Izraelom v mieri a bezpečí“.

Odmietajú tým síce súčasnú politiku USA a Izraela, no bez toho, aby ju pomenovávali, a navyše sa zdržujú akéhokoľvek odsudzovania vojnových zločinov. Voči izraelskej politike sú menej kritickí ako mnoho európskych štátov.

Porovnateľne opatrná je aj formulácia k vojne na Ukrajine. Čína neocenila ruskú agresiu, ale súčasne je ďaleko toho, aby ju odsudzovala. V spoločnom vyhlásení súhlasila s formuláciou „o nutnosti plne riešiť základné príčiny ukrajinskej krízy“, čo implicitne odkazuje k americkej expanzii, za čo „ruská strana oceňuje objektívny a nestranný postoj čínskej strany k situácii na Ukrajine a víta ochotu Číny hrať konštruktívnu úlohu pri riešení“.

Čínsko-ruská deklarácia i predchádzajúca prax svedčia o silnej principiálnej zhode medzi obomi veľmocami, ktorá sa však nemusí vždy prejavovať úspešnou praktickou spoluprácou. Máločo však obe veľmoci dokáže tak zblížiť ako politika USA.