Úspešné dovolanie bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika ukázalo rozsiahle nezákonnosti v celom trestnom konaní, aké zrejme nemajú v súdnych procesoch obdobu.
Závažnosť a rozsah porušení spravodlivého procesu boli také veľké, že mnohé médiá ani nechápali podstatu celého problému a snažili sa rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zľahčovať či dokonca spochybňovať.
Na svojom piatom zasadnutí Súdna rada SR upozornila na manipulatívne snahy médií, konkrétne Denníka N, v tomto smere.
Súdna rada SR kritizovala skresľovanie súdneho rozhodnutia
Členovia rady sa v rámci stanoviska k verbálnym útokom na sudcov vyjadrovali aj k zavádzajúcemu článku s názvom „Odchýlka v systéme. Dovolací rozsudok v prípade Dušana Kováčika je iný ako stovky ďalších, vymyká sa praxi Najvyššieho súdu“.
Člen rady Adrián Kucek poukázal na „neprípustný spôsob spochybňovania legitimity a zákonnosti tohto rozhodnutia“, pričom „analýza“ mala podľa neho stáť na argumentoch ako „príliš dlhé a detailné odôvodnenie rozsudku“ či „príliš veľa odkazov na judikatúru súdov“.
Hodnotenie dovolacieho rozsudku vypracovala advokátska kancelária Igora Ribára a členovia rady poukázali na právne nezmysly, ako napríklad detailné odôvodnenie rozsudku, ktoré mali vyvolať pochybnosti u laickej verejnosti pri rozhodnutí dovolacieho súdu.
V nadväznosti na vydanie článku v Denníku N Súdna rada SR kritizovala aj „taktiku“ pokračovania v spochybňovaní daného rozhodnutia „relevantnou osobou“, keď následne denník publikoval komentár bývalého sudcu Súdneho dvora EÚ Daniela Švábyho.
Sudca Šváby v ňom spochybnil nezávislosť sudcov Najvyššieho súdu SR tým, že si „dovolili“ rozhodovať o mimoriadnom opravnom prostriedku ministra spravodlivosti Borisa Suska. Člen rady a advokát Martin Bezák upozornil, že takéto tvrdenie nemá oporu v zákone a minister spravodlivosti je oprávnený podávať takéto návrhy.
Vrátenie obžaloby pre závažné chyby
Najvyšší súd SR v dovolaní konštatoval okrem iných porušení zákona aj zaujatosť vyšetrovateľa Pavla Ďurku, sudkyne Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) Pamely Záleskej či sudcu Petra Hatalu z odvolacieho súdu.
Dovolací súd zrušil právoplatné rozhodnutie o vine Dušana Kováčika a celú vec vrátil na prvý stupeň – Špecializovaný trestný súd.
Sudca Špecializovaného trestného súdu Peter Pulman však obžalobu odmietol pre závažné procesné nedostatky a porušenie práva na obhajobu a vec vrátil prokurátorovi.
Denník Štandard upozornil, že zaujatosť vyšetrovateľa Pavla Ďurku, konštatovaná dovolacím súdom v prípade Dušana Kováčika, môže znehodnotiť dôkazy v celom konaní až do takej miery, že súdy budú musieť bývalého špeciálneho prokurátora oslobodiť.
Problém budú predstavovať aj dôkazy vykonané vyšetrovateľom Ďurkom, keďže ich vykonával ako zaujatý policajt. Najvyšší súd SR špecificky hovoril o „lovení“ zo strany Pavla Ďurku namiesto zákonného vyšetrovania. Nezákonná snaha vyšetrovateľa Ďurku tak nakazila celý proces a bola aj jedným z dôvodov, prečo súd odmietol obžalobu na Dušana Kováčika.
Uznesenie o odmietnutí obžaloby na Dušana Kováčika, ktoré má denník Štandard k dispozícii, hovorí práve o zaujatosti vyšetrovateľa Ďurku, ktorý mal byť pre vzťah k osobe obvineného a jeho obhajcom z veci vylúčený.
Zaujatosť Pavla Ďurku kontaminovala celý proces
Sudca Pulman konštatuje, že „v dôsledku tejto skutočnosti úkony v predmetnej trestnej veci vykonané menovaným vyšetrovateľom nie sú spôsobilé slúžiť ako podklad pre obžalobu a v konečnom dôsledku pre rozhodnutie súdu. Ide o tak závažnú chybu prípravného konania, ktorá nie je reparovateľná v rámci súdneho konania bez toho, aby sa v prípravnom konaní vyriešil vzniknutý problém, že vznesenie obvinenia vykonal zaujatý vyšetrovateľ.“
Sudca v tomto bode dodáva, že Ďurka v konaní vykonal mnohé úkony a „kontaminoval“ nielen uznesenie o vznesení obvinenia Kováčikovi, ale aj preštudovanie spisu. Túto skutočnosť súd vyhodnotil ako porušenie práva obvineného na spravodlivý proces a v rámci tohto procesu aj ako porušenie jeho práva na obhajobu, čo predstavuje zásadný zásah do práv obvineného.
Kľúčovým prípadom porušenia práva na obhajobu v rámci dokazovania je podľa súdu skutočnosť, ak orgány činné v trestnom konaní vykonávajú len dôkazy v neprospech obvineného a bezdôvodne odmietajú vykonať tie, ktoré navrhuje obhajoba.
Sudca Pulman ďalej poukázal na judikatúru súdov, podľa ktorej skutočnosť, že vo veci konal zaujatý vyšetrovateľ, môže viesť k nezákonnosti celého trestného konania. Ak vo veci koná vyšetrovateľ, pri ktorom existujú pochybnosti o jeho nepredpojatosti, dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces a k procesnej nepoužiteľnosti dôkazov.
Súd sa tak fakticky nemôže opierať o žiaden z dôkazov, ktoré vykonal Pavol Ďurka.
Záhada stratenej zápisnice o výsluchu Ľudovíta Makóa
Samosudca sa nestotožnil s argumentáciou Dušana Kováčika, že obžaloba je založená na nesprávnych dôkazných a právnych záveroch, no priznal mu námietku o nekompletnom vyšetrovacom spise.
Neúplnosť predloženého vyšetrovacieho spisu je odôvodnená tým, že v ňom chýba zápisnica o výsluchu obvineného Ľudovíta Makóa z dňa 18. septembra 2020 a uznesenie o zastavení trestného stíhania.
Dokumenty považuje sudca Pulman za potrebné na vyhodnotenie „vierohodnosti výpovedí spolupracujúcej osoby“ a preto je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní tieto listiny doplniť do spisu.
Zápisnica o výsluchu kajúcnika Makóa je pritom dôležitým dokumentom, pretože ide o výpoveď, v ktorej Makó ešte popieral trestnú činnosť. Na túto skutočnosť upozornil Magazín Kontext s tým, že po vzatí Makóa do väzby už na ďalší deň avizoval, že bude spolupracovať.
Napriek tomu, že zápisnica musí fyzicky niekde existovať, doposiaľ sa nenašla a ostáva „stratená“. Podľa informácií Magazínu Kontext polícia vedie trestné konanie, ktoré má objasniť, prečo zápisnica nie je súčasťou originálu vyšetrovacieho spisu a kto ju odtiaľ vzal.
Ľudovít Makó sa obrátil na Ústavný súd SR s tým, že polícia a Generálna prokuratúra podľa neho neurobili dosť na nájdenie zápisnice. Žiadal aj finančné odškodné vo výške 100-tisíc eur, no ústavní sudcovia Ladislav Duditš, Libor Duľa a Rastislav Kaššák jeho sťažnosť odmietli.
Vo svojej sťažnosti Makó tvrdí, že jeho prvá výpoveď by mohla byť využiteľná pre jeho vlastnú obhajobu a rozhodujúca pre ďalšie rozhodnutie prokuratúry.
Strata zápisnice nemohla byť náhoda
Pri nevysvetliteľne „stratenej“ zápisnici je pritom evidentné, že ju musela zo spisu odstrániť konkrétna osoba, a to s určitým cieľom.
Možno bezpečne tvrdiť, že muselo ísť iba o osobu s prístupom do spisu, teda v tom čase policajta či prokurátora, a dôvodom jej odstránenia bol jej obsah. Teda to, čo Makó vypovedal úplne prvýkrát, čo je z hľadiska trestného konania dôležité, a kde popieral svoju trestnú činnosť. Sám ju označil za rozhodujúcu.
Pri manipulácii so spisom je vždy potrebné zaznamenať úkony, ktoré sa vykonávali, a preto je skutočne zaujímavé, že zápisnica mohla zmiznúť bez povšimnutia. Natíska sa scenár, že sa tak stalo počas obdobia, keď do spisu nechodila nahliadať obhajoba, ktorá by si tento zásah všimla a využila by ho v prospech svojho klienta.
Samotná skutočnosť, že niekto z prostredia orgánov činných v trestnom konaní odstráni dôležitú zápisnicu kľúčového svedka zo spisu, a to v takmer všetkých veľkých medializovaných kauzách, je mimoriadne závažná. Ukazuje to na manipuláciu, ktorá rozhodne nemohla byť náhodná.
Celá záležitosť vzbudzuje silný dojem nezákonnej manipulácie a účelového konania v trestných stíhaniach presne tak, ako to opísal napríklad dovolací senát pri „love na Kováčika“.
Prvý výsluch kajúcnika Makóa je dôležitý pre jeho vierohodnosť
Táto zápisnica sa stala dôležitou aj v prvej korupčnej kauze Dušana Kováčika. Kováčikova obhajoba tvrdila, že práve výsluch Makóa z 18. septembra 2020 mohol byť významný na konfrontáciu jeho neskorších výpovedí, najmä pri hodnotení vierohodnosti spolupracujúceho obvineného. To isté konštatoval aj sudca Pulman pri odmietnutí obžaloby.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že „stratená“ zápisnica buď potvrdí, alebo zásadným spôsobom vyvráti vierohodnosť známeho kajúcnika.
Je potrebné si uvedomiť, že ak by mala daná zápisnica potvrdzovať vierohodnosť Ľudovíta Makóa, a teda aj jeho postavenie vo všetkých trestných konaniach, zrejme by nebol žiadeny dôvod na to, aby sa „záhadne stratila“ a ostala „stratená“ celých šesť rokov.
Rovnako je potrebné sa pýtať, prečo došlo k zmene postoja kajúcnika Makóa a aké skutočnosti ho presvedčili počas jediného dňa po výsluchu – kde ešte trestnú činnosť odmietal – aby sa priznal a začal usvedčovať iných.
V akcii Kajúcnik, kde obvinenie hovorí o nátlaku zo strany policajtov okolo Jána Čurillu, už Makó v pozícii svedka opisuje celý systém krivenia spravodlivosti zo strany čurillovcov.
Známy kajúcnik, svedčiaci v mnohých kauzách vrátane Očistca, opisuje nezákonné praktiky čurillovcov a nátlak na svoju osobu. Ak Makó hovorí pravdu, obvinení policajti majú obrovský problém. Ak klame, spochybnené budú všetky konania, v ktorých svedčí.
Obžaloba vo veci Dušana Kováčika má však rovnaký problém.
Nejde len o neuveriteľnú snahu kriviť spravodlivý proces zo strany Pavla Ďurku, ktorú konštatoval už druhý súd. Ide aj o účelové manipulovanie s dôkazmi a ich doslovné miznutie, ktoré malo s vysokou pravdepodobnosťou slúžiť v neprospech obvineného.
Pri takomto prístupe orgánov činných v trestnom konaní je zrejmé – a to aj z uznesenia o odmietnutí obžaloby sudcu Pulmana –, že ani objektívne vinná osoba nemôže byť odsúdená pre závažné pochybenia „strážcov“ zákonnosti.
Proces s Kováčikom ukazuje obludné snahy manipulovať trestnými konaniami tak, aby sa neukázala objektívna pravda, ale aby sa presadila jediná predpísaná pravda, ktorá sa usídlila v hlavách časti polície a prokuratúry.