Keď sa pochvala stane pascou

Problém komplexne konfrontujú Ježišove slová o správnej almužne, pôste a modlitbe. Čo pre nás z nich vyplýva?

Obdiv každému dobre padne. Tak ako pri každej príjemnej veci, aj v tomto prípade však s jedlom rastie chuť. A s ňou sa to, čo malo slúžiť ako povzbudenie a vzpruha do ďalšej činnosti, čoskoro stáva samoúčelným cieľom.

Zrazu si ľahšie nájdem čas i chuť na niečo, za čo si vyslúžim uznanie, než na tichú prácu, ktorú si možno nikto nevšimne, hoci je oveľa dôležitejšia.

Vzápätí sa vynára istá dotknutosť na všetkých a na všetko, čo odhaľuje moje skutočné motívy.

Tak sa nestráca len vnútorná hodnota dobrého skutku, ale onedlho aj samotné skutky. Je to rýchla korózia, ktorá ničí modlitbu, prácu na sebe i službu druhým.

Ježiš tu ponúka jednoduché riešenie: konaj v skrytosti, nevystavuj sa riziku nákazy chválou a uznaním. Je to najlepší test skutočných motívov. A dobrý tréning v premáhaní svojich vrtošivých chutí.

Hodnotu skutku totiž do značnej miery ovplyvňuje úmysel, s ktorým ho konáme. Avšak pravý a nepravý úmysel sa neraz podobajú ako jednovaječné dvojčatá.

Tu nejde o boj či o výber medzi dobrom a zlom, čiernou a bielou. Je prirodzené, že vykonané dobro napĺňa dobrým pocitom a spokojnosťou aj svojho autora. No práve v tom sa skrýva kameň úrazu.

Ak uprednostňujem prácu či modlitbu, ktorá prináša uznanie, ak som pozornejší k tým, od ktorých môžem niečo potrebovať, ak zosmutniem, keď ma nepochvália alebo nepoďakujú – je to pozvánka konať v skrytosti.

Neutiahnuť sa do seba a do sebaľútosti, ale do komôrky modlitby a z nej živiť nenápadnú askézu i službu. Veľmi priamo a bez okrás sa postaviť pred otázku, prečo vlastne robím to, čo robím. A Otec, ktorý vidí aj v skrytosti, ma okrem iného odmení aj pravdivým sebapoznaním.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.