Prečo sa nemeckí miliardári boja angažovať v politike?

Národ často odzrkadľuje svoje elity. V prípade Nemecka to príliš často znamenalo podnikateľský dôvtip v kombinácii s neochotou spochybňovať kultúrnu dominanciu ľavice. Politici zo strany Die Linke a Zelení pravidelne vyzývajú na „zdanenie bohatých“ a odsudzujú to, čo označujú za „nezaslúžený príjem“, pričom zároveň presadzujú vyššie dane z dedičstva s cieľom vyrovnať napäté verejné financie. História naznačuje, že takéto opatrenia sa zriedka obmedzujú len na bohatých a často sa rozširujú tak, že postihujú aj strednú triedu.

Korene miliardárov žijúcich v utajení

Odkiaľ pramení táto neochota bohatých Nemcov prezentovať sa na verejnosti? Jedna z odpovedí môže spočívať v dlhej histórii útokov na podnikateľských lídrov zo strany zločincov a teroristov z krajnej ľavice v Nemecku. Najznámejšou z týchto skupín bola Frakcia Červenej armády (RAF), militantná skupina krajnej ľavice, ktorá takmer tri desaťročia viedla teroristickú kampaň proti západonemeckému štátu.

Medzi jej obeťami bol aj Hanns Martin Schleyer, predseda Zväzu nemeckých zamestnávateľských združení, ktorého uniesli v Kolíne nad Rýnom v roku 1977. Pri prepadnutí zavraždili jeho vodiča a troch policajtov. Schleyera zadržiavali viac ako mesiac, pričom členovia RAF sa pokúšali vymeniť ho za uväznených členov skupiny. Po tom, čo niekoľkí z týchto väzňov spáchali samovraždu, RAF zavraždila Schleyera a jeho telo hodila do kufra auta.

Ďalšou obeťou bol Jürgen Ponto, predseda predstavenstva Dresdner Bank, ktorý bol zavraždený vo svojom dome v roku 1977. Predpokladá sa, že RAF mala v úmysle ho uniesť, no napokon ho zastrelili. Karla-Heinza Beckurtsa, riaditeľa spoločnosti Siemens, spolu s jeho vodičom usmrtili pri výbuchu bomby umiestnenej pri ceste, ku ktorému sa neskôr prihlásila RAF. Alfred Herrhausen, predseda predstavenstva Deutsche Bank, bol v roku 1989 zavraždený pomocou sofistikovanej bomby umiestnenej pri ceste.

Frakcia Červenej armády pravidelne zverejňovala vyhrážky a zoznamy osôb určených na likvidáciu zamerané na podnikateľskú elitu vtedajšieho Západného Nemecka, čo mnohých manažérov prinútilo cestovať s neustálou bezpečnostnou ochranou.

Nielen krajná ľavica si brala na mušku nemeckých boháčov. Aj bežní zločinci vnímali podnikateľských lídrov ako lukratívne ciele. Najznámejším príkladom bol Theo Albrecht, jeden zo spoluzakladateľov reťazca Aldi. V roku 1971 ho uniesli dvaja páchatelia, z ktorých jeden bol právnik, a prepustili ho až po zaplatení výkupného vo výške siedmich miliónov vtedajších nemeckých mariek. Táto skúsenosť ho hlboko poznačila. Po zvyšok života cestoval v obrnenom aute, často menil svoj denný režim a odmietal sa nechať fotografovať.

Ak si myslíte, že takéto nepriateľstvo zmizlo spolu s RAF, nedávna história naznačuje opak. Počas tlačovej konferencie strany Die Linke v roku 2020 jeden z účastníkov verejne hovoril o zastrelení „jedného percenta najbohatších“. Vtedajší predseda strany Bernd Riexinger na to reagoval žartom, že bohatí by namiesto toho boli nasadení na užitočnú prácu. V tejto poznámke je určitá irónia, keďže mnohé vedúce osobnosti strany Die Linke strávili väčšinu alebo celú svoju kariéru vo verejnom sektore alebo v odborových zväzoch.

Je zrejmé, že koniec terorizmu Frakcie Červenej armády neznamenal koniec nepriateľstva voči bohatým. Naopak, nadobudlo nové formy. Jedným z nedávnych príkladov je Theo Müller, miliardár a majiteľ mliekarenského koncernu Müller. Ten sa stal terčom celonárodnej kampane po tom, ako vyšlo najavo jeho priateľstvo s líderkou strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) Alice Weidelovou. Aktivistická organizácia Campact zorganizovala protesty a propagačné kampane proti Müllerovi, v ktorých práve pre toto spojenie vyzvala spotrebiteľov na bojkot produktov Müller.

Müller opakovane uvádzal, že nie je členom AfD a že tejto strane nikdy neposkytol finančné príspevky. Napriek tomu neuspel vo svojej súdnej snahe zabrániť aktivistom, aby ho označovali za stúpenca AfD. Krajský súd v Hamburgu rozhodol, že takéto tvrdenia predstavujú prípustné vyjadrenie názoru založené na faktických indíciách, vrátane jeho verejného spojenia s Weidelovou.

Prípad Müllera ilustruje, ako môžu aktivisti vyvíjať spoločenský a komerčný tlak na vedúcich predstaviteľov podnikov v súvislosti s ich politickými názormi alebo dokonca osobnými väzbami. Prípad je o to kontroverznejší, že organizácia Campact získala vládne financovanie prostredníctvom programu HateAid, ktorý je sám osebe financovaný prevažne z peňazí daňových poplatníkov.

Významnou výnimkou zo všeobecnej neochoty nemeckých miliardárov otvorene sa angažovať v politike je IT podnikateľ Frank Gotthardt, ktorý financuje NIUS, pravicovo orientovanú online spravodajskú platformu, ktorá sa snaží spochybniť dominantné postavenie nemeckých verejnoprávnych vysielateľov.

Gotthardt uviedol, že pociťuje „občiansku zodpovednosť“ poskytnúť protiváhu tomu, čo opisuje ako „ohromujúcu moc ľavicových médií“. Ako jeden zo 100 najbohatších ľudí v Nemecku dokázal odolať kritike namierenej proti nemu, čo však vyžaduje nielen bohatstvo, ale aj odvahu.

Bohatí, ktorí sa naučili nenávidieť vlastnú civilizáciu

Niekedy problém nespočíva v tom, že sa podnikatelia boja, ale v tom, že sa stali jednými z najhlasnejších zástancov zničenia vlastnej spoločnosti. Predchádzajúce generácie vybudovali priemyselné odvetvia, ktoré poháňali nemecký ekonomický model. Zdá sa, že ich dedičia sa teraz až príliš často snažia túto prosperitu podkopávať.

Za posledné dve desaťročia sa nemecké bohaté dynastie čoraz viac stotožňujú s morálnymi trendmi politickej a mediálnej elity, vrátane klimatického alarmizmu, nulových emisií a degrowthu (takzvaná teória nerastu je ekonomický smer, ktorý presadzuje obmedzenie materiálnej spotreby a spochybňuje neustály hospodársky rast ako hlavný cieľ spoločnosti, poznámka redakcie). Niekedy sa zdá, že sa hanbia práve za tú priemyselnú civilizáciu, ktorú vytvorili ich predkovia.

Rodina Klattenovcov je príkladom tohto rozporu. Ich majetok je neoddeliteľne spojený s priemyselným úspechom Nemecka a s postavením spoločnosti BMW ako symbolu technickej dokonalosti. Napriek tomu ich firemná rétorika odráža predpoklady konsenzu o „Energiewende“: dekarbonizácia za každú cenu, neustále sa rozširujúce environmentálne ciele a naivná viera, že Nemecko môže naďalej prosperovať, hoci systematicky zvyšuje náklady na energiu pre svoje vlastné priemyselné odvetvia.

Výsledok bol úplne predvídateľný. Energeticky náročná výroba čoraz viac opúšťa krajinu. Investície sa presúvajú inde. Konkurencieschopnosť výrobného sektora sa naďalej znižuje. Namiesto toho, aby spochybnili predpoklady, na ktorých sú tieto politiky založené, sa však veľká časť podnikateľskej elity rozhodla súťažiť o morálnu prestíž tým, že preukazuje čoraz väčší záväzok voči nim.

Tento jav je ešte výraznejší medzi dedičmi, ktorých bohatstvo už nezávisí od aktívneho riadenia priemyslu. Odtrhnutí od praktickej reality výroby hľadajú status prostredníctvom ideologickej konformity. Dedičia starých majetkov už netúžia byť tvorcami; túžia po tom, aby im tlieskali.

Rodina Reemtsmovcov je príkladom tejto tendencie. Hoci svoje bohatstvo vybudovali na cigaretách, od predaja kontrolného podielu vo svojej spoločnosti v roku 1980 sa čoraz viac zameriavajú na filantropiu. To ich viedlo k tomu, že sa zapájajú do iniciatív, ktoré sú v móde medzi aktivistami, akademickými pracovníkmi a kultúrnymi inštitúciami.

Najmladšie členky rodiny Reemtsmovcov, Luisa Neubauerová a Carla Reemtsmová, sa stali nemeckými ekvivalentmi Grety Thunbergovej a až donedávna mali obrovský vplyv vďaka svojmu hnutiu za boj proti zmene klímy Fridays for Future. Boli častými hosťami v diskusných reláciách a často sa objavovali v novinách, kde obhajovali sebadeštruktívnu dekarbonizáciu nemeckého hospodárstva.

Najextrémnejším príkladom je však Marlene Engelhornová. Na rozdiel od predchádzajúcich filantropov, ktorí svoje bohatstvo vnímali ako niečo, s čím treba zodpovedne hospodáriť, Engelhornová urobila z odporu voči zdedenému bohatstvu ústredný bod svojej verejnej identity. Táto dedička sa nepreslávila vytváraním hodnôt, budovaním podnikov či rozširovaním prosperity, ale skôr kritickým postojom k inštitúciám, ktoré jej pozíciu umožnili.

Protipodnikateľské zmýšľanie

Tento rozpor je ťažké prehliadnuť. Spoločnosť vytvára obrovské bohatstvo, ktoré sa dedí. Dedičia potom venujú svoj čas a zdroje na útoky na legitimitu bohatstva, presadzovanie politiky nepriateľskej voči vytváraniu nového bohatstva a požadovanie väčšieho prerozdelenia majetku, na ktorého vytvorení sa sami nijako nepodieľali.

To nie je veľkorysosť. Je to zvláštna forma nenávisti voči sebe samému.

Hlbším problémom je, že takéto osobnosti pomáhajú legitimizovať politiku, ktorej náklady nenesú miliardári, ale bežní Nemci. Keď sa energia zdražuje, zatvárajú sa továrne, investície odchádzajú a hospodárska dynamika klesá, dôsledky nenesú bohatí dedičia žijúci z dedičstva. Nesú ich robotníci, inžinieri, majitelia malých podnikov a rodiny, ktorých živobytie závisí od produktívnej ekonomiky.

To, čo sa prezentuje ako morálne osvietenie, je často len luxusným presvedčením. Bohatí dedičia, chránení pred dôsledkami svojich myšlienok, si môžu dovoliť oslavovať politiku, ktorá by pravdepodobne desila podnikateľov, ktorí vybudovali ich majetky. Rovnako by ich desilo, že Nemecko sa stalo pre podnikanie natoľko neudržateľným, že 16 percent milionárov uprednostňuje zaplatenie vysokej odchodovej dane vo výške 26,4 percenta pred zotrvaním v krajine.

Preto je dôležité, aby členovia podnikateľskej elity, ktorí stále chcú, aby Nemecko uspelo, vstúpili na verejnú scénu a neutekali do zahraničia. Ak zanechajú budúcnosť krajiny v rukách tých, ktorí sa snažia rozobrať nemecké bohatstvo alebo ho vyvlastniť, nakoniec zistia, že podmienky potrebné na vytváranie nového bohatstva a zachovanie nemeckej prosperity sa stratili. Nestačí mlčať a zarobiť si nejaké peniaze. Nakoniec môže studňa vyschnúť pre všetkých.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.