Kedysi vysoko medializovaná kauza zatýkania a obviňovania sudcov s názvom Búrka z roku 2020 má ďalšie pokračovanie. Prípad odštartoval svojimi výpoveďami univerzálny kajúcnik a bývalý sudca Vladimír Sklenka, ktorý obviňoval kolegov zo súdneho prostredia z korupcie.
Médiá zvykli v súvislosti s kauzou hovoriť o korupčnej chobotnici v justícii, pretože v celom prípade došlo k zadržaniu až trinástich sudcov a vývoj udalostí vyústil aj do príbuznej akcie Víchrica. Po rokoch sa však ukázalo, že okrem sudkyne Miriam Repákovej, ktorá uzavrela dohodu o vine a treste, štát nebol schopný nikoho z podozrivých či obvinených odsúdiť. Neboli na to totiž dôkazy.
Namiesto toho sa verejnosť dozvedela, že štátne orgány vznášali obvinenia aj na základe toho, že kajúcnik Sklenka mal vedomosti o trestnej činnosti sudcov iba z počutia, prípadne sa dopúšťali iných hrubých nezákonností.
Všetkým dotknutým sudcom boli postupne zastavované trestné stíhania, prípadne boli oslobodzovaní, hoci len prvostupňovo, spod obžaloby, ako napríklad bývalý sudca, súčasný advokát a poradca predsedu vlády Dávid Lindtner.
Európsky súd konštatoval svojvôľu senátu sudcu Klimenta
Mnohí sudcovia čelili väzobnému stíhaniu, ktoré sa ukázalo ako nezákonné. Práve tento prípad bol predmetom tlačovej konferencie predstaviteľov strany Smer s názvom „Dosť bolo čakania. Konáme!“.
Predmetom tlačovej konferencie bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý v prípade Cviková proti Slovenskej republike konštatoval porušenie práv sudkyne Denisy Cvikovej.
Európsky súd rozhodol, že známy senát Najvyššieho súdu SR s označením 5T a s predsedom Jurajom Klimentom porušil práva sudkyne tým, že ju ponechal vo väzbe bez riadneho odôvodnenia. Sudkyňa Cviková bola vzatá do väzby v marci 2020 v rámci akcie Búrka, čo európsky súd nevidel ako problém.
Problém nastal po tom, ako sudkyňa žiadala o prepustenie z väzby a senát 5T jej sťažnosť voči rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie zamietol.
Dôvody zamietnutia však boli podľa ESĽP všeobecné a bez akejkoľvek individualizácie vo vzťahu k sudkyni. Svojvoľné bolo podľa súdu aj to, ako senát sudcu Klimenta odôvodnil možnosť nahradiť väzbu inými prostriedkami, hoci v celom prípade bola konštatovaná zjavná nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.
ESĽP navyše konštatoval, že senát 5T založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na dôvode, ktorý nielenže nebol vznesený prokuratúrou, ale navyše aj bez toho, aby poskytol sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k tomuto dôvodu, čím porušil zásadu rovnosti zbraní a zásadu kontradiktórnosti.
Zjednodušene povedané, Klimentov senát konal svojvoľne a nad rámec zákona hľadal dôvody na väzbu sudkyne, ktoré nevidela ani prokuratúra.
Za dané porušenie zákona ESĽP priznal Denise Cvikovej odškodné vo výške 19 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy.
Vláda chce konať proti politickým sudcom
Predstavitelia strany Smer v zložení minister obrany Robert Kaliňák, minister spravodlivosti Boris Susko, poradcovia predsedu vlády Dávid Lindtner a Marek Para či podpredseda parlamentu Tibor Gašpar na tlačovej konferencii kritizovali postup senátu sudcu Klimenta v spojení s ďalším konaním iných osôb.
V dôsledku rozhodnutia ESĽP označil minister obrany Kaliňák senát 5T za „európsku hanbu v slovenskej justícii“ s tým, že sudca Kliment „závažným spôsobom deformuje slovenskú justíciu a spravodlivosť“.
Minister ešte dodal, že „na najvyššom súde nemáme sudcov, ale politických aktivistov, ktorí sa bez akéhokoľvek návrhu prokuratúry alebo orgánu činného v trestnom konaní rozhodli, že oni si myslia, že je dobré, aby niektorí ľudia boli obmedzení na slobode a boli v nezákonnej väzbe“.
Pri pomerne vysokom odškodnom pre sudkyňu Cvikovú Kaliňák avizoval, že „musíme urobiť opatrenia, ktoré budú znamenať, že tieto zdroje bude musieť uhradiť konkrétny vinník“.
Trestné oznámenia za krytie nezákonností
Všetci rečníci kritizovali postup Klimentovho senátu s tým, že v prípade porušovania zákonov sudcom Klimentom údajne zlyhali aj bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková a bývalý predseda Súdnej rady SR.
Kolíková podľa predstaviteľov strany Smer „úmyselne nechala uplynúť lehoty na disciplinárne stíhanie Klimenta a evidentne to robila preto, lebo ich kryla“. Ján Mazák ako predseda súdnej rady „údajne zneužil právomoc predsedu súdnej rady pri preverovaní sudcov a dlhodobo kryl tieto špinavosti v justícii, čo je absolútne spreneverenie sa akémukoľvek právnickému poslaniu, ktoré kedy vyštudoval“.
Okrem snahy zosobniť škody v konaniach konkrétnym sudcom politici hovorili aj o podaní trestných oznámení na Klimenta, Kolíkovú a Mazáka a v prípade sudcu Klimenta aj o návrhu na disciplinárne stíhanie.
Prebudenie na konci volebného obdobia
Ako naznačuje názov tlačovej konferencie, vládni politici sa rozhodli konať a pre verejnosť môžu ich slová znieť ako napĺňanie predvolebných sľubov o naprávaní krívd na poli spravodlivosti z rokov 2020 až 2023.
Po rokoch vládnutia sa k tomu politici odhodlali na konci volebného obdobia, pretože doposiaľ verejnosť nevidela žiadne vyvodzovanie zodpovednosti u konkrétnych osôb za minulé obdobie. Načasovanie nie je náhodné, pretože predvolebné témy je potrebné pripravovať v predstihu a verejnosť má zrejme zabudnúť, že doposiaľ v tomto smere nič neurobili.
Ako politická kampaň môžu dané vyjadrenia o „rozhodnutí konečne konať“ obstáť, no z pohľadu právnej reality ide skôr o snahu mobilizovať voličov na „správnej“ téme ako o prísľub doručenia reálnych výsledkov.
Zosobňovanie škody zákon pozná, prax už veľmi nie
Politické sľuby o zosobnení škody sudcom nie sú žiadnou novinkou a v minulosti sa nimi oháňali rôzni politici. Škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, teda súdom, totiž platí štát a celú problematiku upravuje zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne zákon o sudcoch a prísediacich.
Nie je náhoda, že doposiaľ neexistuje verejne známy prípad, keď by sa podobná škoda spôsobená rozhodnutím sudcu dala konkrétnemu sudcovi aj uhradiť.
Išlo by totiž o mimoriadny zásah do súdnej moci, ktorý je z hľadiska medzinárodných dokumentov problematický, hoci slovenský právny poriadok ho priamo predvída. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci priznáva právo štátu na regresnú náhradu, ak bola škoda uhradená, napríklad zaplatením sudkyni Cvikovej.
Štát môže vymáhať škodu od štátneho orgánu, ako aj od fyzickej osoby, a špecificky hovorí aj o možnosti náhrady škody zo strany sudcu, ak jeho previnenie bolo zistené v disciplinárnom alebo trestnom konaní.
Na vymáhanie škody od sudcov je teda potrebné právoplatné rozhodnutie v disciplinárnom alebo trestnom konaní.
Problém predstavuje sudcovská nezávislosť, pretože sudca nemôže byť regresne postihovaný za každý právny omyl. Ak ide o právny omyl, odlišný výklad alebo nesprávnu aplikáciu práva, regres rozhodne neobstojí.
Ak sudca rozhodne spôsobom, ktorý zjavne nemá oporu v právnom poriadku, ignoruje záväzné pravidlá, nerešpektuje základné procesné práva alebo rozhoduje vedome zaujato, môže ísť o disciplinárnu, prípadne trestnú rovinu, v ktorej regres už prichádza do úvahy.
Judikatúra vyžaduje závažné porušenie práva zo strany sudcu
Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci Köbler proti Rakúsku požaduje dostatočne závažné porušenie a priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou. Pri súdnom rozhodnutí ide najmä o výnimočný prípad, keď súd zjavne porušil uplatniteľné právo.
Súdny dvor EÚ vo veci Komisia proti Poľsku pripustil, že sudca môže výnimočne niesť disciplinárnu zodpovednosť aj za rozhodovaciu činnosť, ale iba pri úplne výnimočných okolnostiach, napríklad pri úmyselnom konaní, zlej viere, hrubej a neospravedlniteľnej nedbanlivosti, svojvôli alebo odmietnutí spravodlivosti. Samotný nesprávny výklad práva, hodnotenie skutkov alebo hodnotenie dôkazov nemôžu byť samy osebe dôvodom disciplinárnej zodpovednosti.
Poradná rada európskych sudcov výslovne varuje pred osobnou zodpovednosťou sudcu vo forme priamej žaloby alebo regresu okrem prípadov úmyselného pochybenia. Podobný názor zastáva aj Benátska komisia.
Podstatné je totiž dokázať úmysel sudcu konať v hrubom rozpore so zákonom, ktorý nemožno považovať za právny názor – za ten sa nesmie trestať. Samostatná rovina je skutočnosť, že v prípade Denisy Cvikovej rozhodol senát, a nie samostatný sudca.
Hoci sudca Kliment bol už dvakrát disciplinárne odsúdený za zdvihnutý prst advokátovi Parovi a fyzický útok na sudcu Paludu na parkovisku, snaha zosobniť mu škodu za opakovane konštatované porušenie zákona doteraz neprišla.
Práve prísne posudzovanie podmienok pri sudcoch je toho dôvodom a je skôr nepravdepodobné, že v prípade avizovanom predstaviteľmi strany Smer to bude inak. V trestnom či disciplinárnom konaní bude musieť byť preukázaný úmysel Klimenta, čo sa zrejme nestane. Oveľa pravdepodobnejšie bude skôr disciplinárne potrestanie za svojvôľu.
Politické trestné oznámenia končia v koši
Rovina trestných oznámení na Kolíkovú, Klimenta či Mazáka je už prezentáciou pre verejnosť. V danom prípade takmer isto nebudú orgány činné v trestnom konaní vidieť žiadne porušenie zákona. Stačí si spomenúť aj na trestné oznámenie na sudkyňu Pamelu Záleskú.
Odhliadnuc od skutočnosti, že chyby sudcov má riešiť predovšetkým opravný prostriedok, následne disciplinárne konanie a až v mimoriadne vážnych prípadoch trestné stíhanie, ani Kolíková či Mazák si nemusia robiť ťažkú hlavu zo zložitého dokazovania „krytia nezákonností Klimenta“.
Tento scenár je skôr mimo právnej reality a patrí do politického folklóru vzbudzovania vášní u voličov. Trestné konanie alebo disciplinárne stíhanie by muselo predovšetkým preukázať úmysel Klimenta a až následne by bolo vôbec možné hovoriť o tom, či konanie sudcu nejako kryli Mazák s Kolíkovou.
Uvedené by sa dialo v samostatnom konaní a aj v prípade preukázania úmyslu sudcu Klimenta by v prípade Kolíkovej a Mazáka obstála jednoduchá obhajoba – v danom čase nebola konštatovaná žiadna nezákonnosť, oni ju, samozrejme, rovnako nevideli, a preto nemali dôvod konať.
Opozícia podáva nezmyselné trestné oznámenia na týždennej báze s pravidelným informovaním verejnosti, pričom za najviac absurdné možno spomenúť trestné oznámenie na premiéra Roberta Fica pre zastavenie havarijných núdzových dodávok elektrickej energie na Ukrajinu.
Pravidelný scenár je, že tieto trestné oznámenia končia v koši a ich jediným účelom je tlačová konferencia, ktorá má pôsobiť vážne. Samozrejmosťou má byť podanie na generálnu prokuratúru, ktorá to iba pridelí príslušnému oddeleniu polície.
Skúsenosť verejnosti so stíhaním pre darovanie stíhačiek
Ak by sa aj, nebodaj, nejaký vyšetrovateľ odhodlal stíhať politické rozbroje, verejnosť si opäť môže spomenúť na skutočne fantastické odôvodnenie prokuratúry vo veci zastavenia stíhania pri darovaní stíhačiek na Ukrajinu.
Skutok nebol trestným činom, a hoci sme za darovanú techniku ako krajina nedostali avizované stovky miliónov z EÚ, prokurátor hovoril o tom, že minulá vláda sa správala ako „dobrý hospodár“.
Uvedené znamená, že napriek zrejmému prekročeniu právomocí verejného činiteľa, na ktoré upozorňovali viacerí ústavní experti, napriek zisteniu Najvyššieho kontrolného úradu o porušení zákona a napriek vzniku obrovskej škody sa v konečnom dôsledku vlastne nič nestalo. Darovanie vojenskej techniky na Ukrajinu nemalo žiaden trestný rozmer.
Prokurátor o danom závere rozhodol rozhodol spôsobom, ktorý vyvodzovanie zodpovednosti za vážne pochybenia s celoštátnym dosahom v pomerne očividnom prípade pretransformoval na ešte väčšiu nedôveru verejnosti v objasňovanie podobných prípadov.
A po tom všetkom vystúpi politická moc, ktorá sa pred voľbami prebudila do snahy vyvodzovať zodpovednosť. Na čo politické špičky Smeru čakali doposiaľ, nevedno.
Nemôžu sa vyhovárať ani na nevedomosť o porušovaní zákona, napríklad zo strany senátu 5T, pretože tieto prípady pravidelne spomínajú v rámci tlačových konferencií.
Nie je to snaha čokoľvek reálne dosiahnuť na poli právnej zodpovednosti s výnimkou možnej disciplinárnej zodpovednosti Klimenta.
Ide o snahu zbierať politické body. Doteraz sa totiž nič nedialo a za krátke obdobie pred voľbami už nič podstatné nevyriešia.