Sloboda prejavu patrí medzi najvýznamnejšie občianske a politické práva zaručené nielen medzinárodnými zmluvami, ako je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv, ale aj konkrétnymi ústavami jednotlivých krajín.
Máloktoré právo je tak široko verejne diskutované a pretriasané na každodennej báze, a to v rôznych rovinách – politickej, právnej či občianskej. Sú to práve rozličné citlivé spoločenské kauzy, ktoré dokážu svojimi výsledkami formovať pohľad na slobodu prejavu. Neraz ide o záväzný výklad toho, kam až konkrétny prejav smie zájsť.
Ako prvý príklad možno uviesť rovinu vyvažovania práv medzi štátom a občanom. Je to totiž práve štát, ktorý prostredníctvom bezpečnostných zložiek dohliada na to, aby ľudia neprekračovali stanovené hranice. V danom prípade to bol však štát, kto prekročil svoju právomoc obmedzovať osobu iba na základe jej prejavu.
Britské trestanie tweetov
Prípad sa týka spisovateľa a komika Grahama Linehana, ktorý bol v septembri 2025 po prílete z Arizony zatknutý na letisku Heathrow v Londýne. Graham dlhodobo upozorňoval na potláčanie slobody prejavu v Spojenom kráľovstve.
Linehana zadržali ozbrojení policajti pre tri príspevky na sociálnej sieti X týkajúce sa transrodovej problematiky. Polícia ho podozrievala z podnecovania násilia a držala ho približne 12 hodín.
Prvý Linehanov príspevok obsahoval fotografiu zhromaždenia transrodových ľudí s opisom: „Fotka, ktorú cítiť.“ Nasledoval príspevok s textom „Nenávidím ich. Mizogýni a homofóbi“, doplnený vulgarizmom. Tretí Linehanov príspevok znel: „Ak sa transrodový muž nachádza v priestore vyhradenom len pre ženy, pácha násilný a urážlivý čin. Urobte scénu, zavolajte políciu, a ak všetko ostatné zlyhá, udrite ho do gulí.“
Pri poslednom príspevku Linehan tvrdil, že išlo o provokatívny a nevydarený vtip, nie o reálnu výzvu na násilie, no napriek tomu bol zatknutý pre podozrenie z narušenia verejného poriadku.
Po vypočúvaní musel byť prevezený do nemocnice po tom, ako mu nebezpečne stúpol krvný tlak. Keď bol Graham prepustený, boli mu uložené prísne podmienky kaucie, ktoré spočiatku zahŕňali zákaz uverejňovania príspevkov na sieti X.
Britská polícia po prípade mení svoje štandardy
Spisovateľ po zákroku polície podnikol právne kroky na svoju ochranu a v rámci mimosúdneho vyrovnania uspel na britské pomery nevídaným spôsobom. Polícia priznala vlastné pochybenie a „nedostatky vo vyšetrovaní“.
Hovorca Metropolitnej polície sa Linehanovi ospravedlnil za „značné utrpenie“ a doplnil: „Tento prípad viedol k významnej zmene, čo znamená, že Metropolitná polícia už nevyšetruje incidenty z nenávisti, ktoré nemajú kriminálny charakter.“ Za pozornosť v tomto prípade stojí už len to, že polícia sa aktívne zaoberala aj prípadmi, ktoré nepatrili do jej kompetencie.
Svoj podiel na zásadnej zmene postoja britskej polície zrejme mala aj skutočnosť, že polícia musela spisovateľovi vyplatiť odškodné vo výške 25-tisíc libier.
Sloboda prejavu v Británii je dlhodobo pod vážnym útokom štátnej moci, čo dokazujú aj štatistiky. V roku 2023 bolo za „urážlivé online správy“ zatknutých viac než 12-tisíc ľudí, čo je približne tridsať ľudí denne. Mnohé z týchto prípadov majú charakter podobný príspevkom Grahama Linehana.
Precedens v prípade Linehana bude mať zásadný dosah na to, ako bude polícia postihovať občanov za verbálne prehrešky. Je to práve nutnosť vyplácať vysoké odškodné, ktorá často zásadne mení prístup orgánov štátnej moci.
Tento boj sa pomaly otáča v prospech občana proti nátlaku štátu a precedens stanovil tvrdohlavý spisovateľ.
Politik nemôže beztrestne obviňovať iných
V podmienkach Slovenskej republiky zasa existuje séria súdnych rozhodnutí, ktorá hovorí o potrebe vážiť slová predstaviteľov vládnej moci smerom k verejne činným osobám.
Skupina policajtov verejne označovaná ako čurillovci, ktorá bola postavená mimo služby pre obvinenia z krivenia vyšetrovaní vysokoprofilových káuz počas minulej vlády, dosiahla súdne úspechy voči politikom.
Bývalý predseda Národnej rady SR Boris Kollár bol právoplatným rozhodnutím súdu zaviazaný vyplatiť odškodné vo výške 50-tisíc eur a ospravedlniť sa policajtovi Jánovi Čurillovi, po ktorom bola skupina policajtov pomenovaná.
Kollár označoval policajtov výrazom „čurillovská mafia“, čím podľa súdu neoprávnene zasiahol do osobnostných práv policajta, spojil ho s mafiou a trestnou činnosťou a nerešpektoval prezumpciu neviny. Významná je najmä pozícia súdu, že Kollár výroky nevyslovil iba ako súkromná osoba, ale ako predseda parlamentu.
Čurillovci žalovali aj ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka pre výroky, ktorými ich označoval za kriminálnikov a prirovnával ich k odsúdeným zločincom. Pôvodne policajti disponovali rozsudkom pre zmeškanie, keďže si minister nekontroloval elektronickú poštu, na základe ktorého im mal zaplatiť viac ako 100-tisíc eur a ospravedlniť sa. Rozhodnutie však bolo zvrátené odvolacím súdom a v celom prípade prebehne riadne dokazovanie.
Neprávoplatný rozsudok dosiahli policajti aj voči poslancovi Michalovi Bartekovi, ktorému súd určil povinnosť ospravedlniť sa za verejné výroky o tom, že si policajti „údajne vyberali sudcu na svoj prípad“. Súd v danom prípade nepriznal policajtom odškodné vo výške viac ako 80-tisíc eur.
Čurillovci podali žaloby na ochranu osobnosti aj voči predsedovi vlády Robertovi Ficovi a iným poslancom za podobné výroky na svoju adresu.
Tieto prípady ukazujú, že ani inak široká sloboda politického prejavu nie je bezbrehá. Podľa súdov nie je možné, aby politici verejne označovali konkrétnych ľudí za páchateľov trestnej činnosti bez preukázaného skutkového základu, hoci ide o obvinené osoby.
Súdy, naopak, poukázali na to, že politici majú širší priestor a dosah pri svojom verejnom vyjadrovaní sa na adresu nepolitikov, čo má za následok aj väčší zásah do ich osobnostných práv. Sloboda prejavu politika v rámci politickej rétoriky bola oklieštená tým, že nemožno beztrestne nerešpektovať prezumpciu neviny.
Právoplatné rozhodnutia súdov vo všetkých prípadoch rozhodne posunú spôsob, akým možno vnímať slobodu prejavu politika voči jeho oponentom.
Sloboda prejavu ako argument pri extrémizme
Sloboda prejavu a jej hranice sa pretavujú aj do legislatívnej činnosti. Poslanci politickej strany SNS navrhli, aby sa v rámci ochrany slobody prejavu úplne zrušili trestné činy výroby, rozširovania a prechovávania extrémistického materiálu.
Navrhovatelia zákona hovoria o neurčitosti pojmov a postihovaní prejavov bez konkrétnej individuálnej obete, ako aj o potrebe odlíšiť prejav od skutočného násilia alebo nenávisti. Upozorňujú aj na riziko, že široké ustanovenia zasiahnu legitímnu politickú, odbornú alebo historickú diskusiu.
Argumenty o slobode prejavu tak sprevádza politická snaha vyčleniť extrémistickú trestnú činnosť z Trestného zákona.
V tomto smere však zrejme narazia na európske normy, konkrétne na rámcové rozhodnutie EÚ 2008/913/SVV, ktoré vyžaduje kriminalizovať najmä verejné podnecovanie k násiliu alebo nenávisti z rasových, etnických či náboženských dôvodov a verejné šírenie materiálov slúžiacich na takéto podnecovanie.
Sloboda prejavu sa tak dostáva do priameho konfliktu so zavedenými zákonmi, ktoré určujú trestnoprávne hranice. Výsledkom celého procesu bude to, ako môže spoločnosť vnímať svoje právo vyjadrovať sa aj k témam extrémizmu bez toho, aby za to bola postihovaná v trestnoprávnej rovine.
Útoky na umelca pre jeho vystúpenie
Ďalším prípadom útoku na slobodu prejavu, tentoraz umeleckého, je prípad hudobníka Mariána Čekovského. Hudobník vystúpil na štátnych oslavách sviatku sv. Cyrila a Metoda na hrade Devín. Za vystúpenie dostal honorár, ktorého výška bola spochybňovaná.
Zásadná kritika sa však na adresu umelca spustila z radov oponentov vládnej moci, ktorá oslavy organizovala. Podľa kritikov, ako napríklad političky a speváčky Doroty Nvotovej, umelec Čekovský svojím vystúpením na oslavách „kolaboroval s politickou mocou“.
Bola to práve časť umeleckej a progresívnej spoločnosti, ktorá začala verejne dehonestovať a zosmiešňovať Mariána Čekovského iba preto, že ako muzikant odohral za odmenu hudobné dielo pre politickú moc, ktorú niektorí vnímajú ako problematickú.
Sloboda prejavu sa tak prejavila v rovine útokov na umelca, ktorý si iba robil svoju prácu. Za to si vyslúžil nadávky a posmešky, ktorých autori sa obhajujú nielen „bojom proti gaunerom v politike“, ale aj slobodou prejavu.
Výsledkom je široká nenávistná kampaň najmä na sociálnych sieťach, ktorej umelec čelí. Pretože si dovolil spievať tam, kde sa to iným nepáčilo.
Spoločenská odozva a odsúdenie týchto metód alebo iba mávnutie rukou nad online šikanou hudobníka určia ďalšie hranice toho, ako sa v obdobných prípadoch bude operovať s pojmom „sloboda prejavu“. Nielen toho umeleckého, ale aj prejavu po samotnom umeleckom akte.
Sloboda prejavu má v praxi mnoho podôb a sú to práve spoločensky významné prípady, ktoré ju formujú. Či už ide o rozhodnutia súdov alebo štátnych orgánov, legislatívnu činnosť poslancov, alebo samotnú spoločnosť a jej reakcie na jednotlivé udalosti – všetky udalosti a ich závery tvoria hranice slobody prejavu.
Sú to práve tie hranice, ktorých dodržiavanie budú nakoniec štát či spoločnosť vynucovať od všetkých.
Je preto potrebné pri ich tvorbe našľapovať mimoriadne opatrne, aby sa potrebný hlas nekomfortného racia nezamieňal za nedemokratické, no pohodlné ticho autoritárskeho režimu.