Táto iniciatíva na čele so známymi aktivistami Martinom Sellnerom a Evou Vlaardingerbroekovou navrhovala radikálne a rozsiahle zmeny európskych migračných zákonov. Jej cieľom boli štyri veci.

Po prvé, moratórium na všetku „nezápadnú“ imigráciu do Európy zahŕňajúce všetky formy imigrácie od azylu až po pracovné a študijné víza.

Po druhé, iniciatíva sa usilovala o rozsiahle hromadné vyhostenie veľmi voľne definovaných skupín migrantov vrátane tých, ktorých definovala jednoducho ako „predstavujúcich záťaž pre členské štáty“.

Po tretie, navrhovala všeobecnú platnosť vyhostenia v rámci Európy – to znamená, že rozhodnutie o vyhostení v jednom členskom štáte by znamenalo vyhostenie z celej Európy, nielen z daného členského štátu.

Nakoniec iniciatíva požadovala výrazné zníženie sociálnej podpory a dávok, ktoré sú k dispozícii pre migrantov.

Všetko toto podopiera piaty bod – odôvodnenie. Tento piaty bod v dokumente tvrdí, že všetky dané opatrenia sú nevyhnutné na zachovanie „etnickej a kultúrnej kontinuity“ Európy, čo dokument výslovne označuje za akýsi etnický manifest.

Práve posledný prvok Európska komisia nemohla akceptovať. Komisia úplne správne konštatovala, že zákon „Save Europe Act“ výslovne navrhuje diskrimináciu na základe etnickej a rasovej príslušnosti. EK preto uviedla, že nemôže v tejto veci pokračovať.

Predvídateľné a právne odôvodnené zamietnutie

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať niekoľko vecí. Formulácie v zákone „Save Europe Act“ sú objektívne a zámerne rasistické a diskriminačné, keďže sa výslovne zameriavajú na „nezápadnú“ imigráciu a majú konkrétny a otvorený cieľ „zachovať európsku etnickú kontinuitu“. Ide o rasistické vyjadrenia a organizátori petície museli vedieť, že to tak je. Európska komisia mala z právneho hľadiska úplne oprávnený dôvod na zamietnutie celej petície.

Okrem toho organizátori boli, ak by chceli, úplne schopní vyhnúť sa tejto prekážke vo väčšine svojich zámerov jednoducho použitím iného jazyka, čo naznačuje, že sa namiesto toho rozhodli pre aktívny krok a konfrontovali Brusel na bojisku, ktoré si sami zvolili.

Na druhej strane, dalo by sa spravodlivo konštatovať, že pravidlá EÚ týkajúce sa diskriminácie sú pomerne flexibilné. Brusel ešte nikdy nezamietol žiadny návrh, ak navrhoval takzvanú „pozitívnu diskrimináciu“, či už išlo o rodové kvóty na parlamentné kreslá, alebo rasové kvóty na univerzitách.

Hoci je progresívna pokryteckosť v súvislosti s „pozitívnou diskrimináciou“ možno otravná, nie je to celkom to isté ako návrh na deportáciu desiatok miliónov ľudí na základe ich etnického pôvodu.

Krok vedľa zo strany EÚ

Ironické na tom je, že odmietnutím petície Brusel nahral priamo do karát jej autorom. Namiesto verejných vypočutí o ich návrhu sa Sellnerovi a Vlaardingerbroekovej dostalo argumentu o potláčaní: EÚ sa ich návrhu tak veľmi obávala, že nedovolila ani jeho prerokovanie.

Keby bol návrh prednesený, mohli by čeliť oveľa väčšej výzve. Napríklad, hoci sú zásadné reformy imigračnej politiky EÚ nepochybne opodstatnené, ekonomické a spoločenské výzvy a náklady vyplývajúce z návrhu na vysídlenie miliónov ľudí a ich odoslanie do krajín, ktoré v mnohých prípadoch nemajú žiadnu povinnosť ich prijať, sú úplne inou záležitosťou. Keby sa tieto otázky skutočne verejne prerokovali, atraktívnosť pozície hromadnej reemigrácie by mohla byť do istej miery oslabená.

Komisia namiesto toho priamo vošla do pasce, ktorú jej nastražili. Teraz ju možno vykresľovať ako inštitúciu, ktorá sa natoľko zľakla istoty, že petíciu podpíšu milióny Európanov, až ju odmietla čo i len povoliť. Presne to zrejme Sellner, Vlaardingerbroeková a ďalší očakávali.

Reemigrácia, ktorá je v rozpore so všetkými konzervatívnymi princípmi

V celom tomto probléme ide o politický postoj k reemigrácii, ktorý v súčasnosti zaujíma veľká časť európskej populistickej pravice. Objektívna žurnalistika – aj tá s konzervatívnym zameraním – musí tento návrh nazvať pravým menom. Ide o návrh na hromadné vysťahovanie miliónov ľudí z Európskej únie vrátane mnohých, ktorí v dôsledku rozhodnutí svojich rodičov a starých rodičov nepoznajú žiadny iný domov.

Skôr než sa budeme zaoberať morálnou a etickou stránkou veci, musíme sa vyrovnať s nákladmi a neuskutočniteľnosťou tohto zámeru. Reemigrácia by predovšetkým vyžadovala, aby množstvo krajín po celom svete náhle súhlasilo s prijatím tisícov – v niektorých prípadoch miliónov – ľudí, ktorých nemajú žiadnu povinnosť ubytovať ani prijať.

Ďalej by to vyžadovalo administratívne a policajné úsilie bezprecedentné v modernej európskej histórii a určite by to vyvolalo obrovské politické a spoločenské nepokoje – podobné tým, ktoré sme videli počas dnes už zrušených razií ICE Donalda Trumpa v Minnesote a iných amerických štátoch.

Aby vlády mohli vôbec uvažovať o niečom takom, musia mať mimoriadne pádne odôvodnenie. Odôvodnenie, ktoré uvádzajú autori petície, je mrazivé, keďže jednoducho vyjadruje preferenciu etnickej kontinuity. Navrhuje sa teda výslovne etnický a rasový program pre celý kontinent. Inými slovami, ide o mierový akt etnických vysídľovacích čistiek.

Je nepopierateľné, že Európa má problémy s prisťahovalectvom. Objektívnym faktom je aj to, že na riešenie tejto situácie sú potrebné politické zmeny v Bruseli. To, čo sa však Vlaardingerbroeková a Sellner snažia presadiť, nie je fungujúci imigračný systém, ale policajná kampaň zameraná na etnické čistky na celom kontinente.

Brusel má pravdu, keď to odmieta. Je však nesprávne, že mu chýba odvaha otvorene o tom diskutovať a odhaliť, čím to v skutočnosti je a aké to môže mať následky.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.