Britské spory týkajúce sa transrodových osôb nabrali 31. júla nový smer. Najvyšší súd krajiny rozhodol, že lekári vykonávajúci takzvanú štúdiu blokátorov puberty budú do nej môcť prijímať deti a podávať im lieky, ktoré zastavia ich prirodzený biologický vývoj.
Tieto lieky, ktoré transgender aktivisti označujú za nevyhnutné na to, aby sa „transdeti“ neocitli natrvalo v dospelom tele opačného pohlavia, než s akým sa stotožňujú, potláčajú prirodzené hormonálne procesy v tele a zabraňujú nástupu puberty u osôb, ktorým sa podávajú. Kritici, naopak, varujú, že prerušením prirodzeného telesného vývoja môžu tieto lieky spôsobiť trvalé poškodenie vrátane neplodnosti, narušeného emocionálneho vývoja a nedostatočného vývoja kostí.
Tento spor je už dlhší čas jednou z hlavných tém britských konfliktov okolo transgender otázok. Vyhrotil sa po tom, ako správa Hilary Cassovej odporučila, aby sa blokátory puberty prestali rutinne podávať, hoci pred zverejnením správy išlo o bežnú prax.
Etická dilema
V jadre sporu je v podstate zložitá etická dilema. Zástancovia blokátorov puberty na jednej strane tvrdia, že ak sa tieto lieky nepredpisujú, deťom s ťažkou rodovou dysfóriou [psychická tieseň z pocitu, že sa človek nachádza v tele nesprávneho pohlavia, pozn. red.] sa odopiera akákoľvek nádej na liečbu, po ktorej zúfalo túžia. Sú tak nútené sledovať, ako ich telo pohlavne dospieva v „nesprávnom“ pohlaví.
Podľa obhajcov je to emocionálne a psychicky zničujúce, najmä keď pacienti vedia, že existujú lieky schopné tento proces zastaviť, no prístup k nim sa im odopiera.
Kritici však upozorňujú, že mnohé deti, ktoré zažívajú rodovú dysfóriu, nemajú ani zákonné právo, ani dostatočnú emocionálnu zrelosť na prijímanie rozhodnutí s nezvratnými telesnými dôsledkami na celý život.
Zároveň tvrdia, že u mnohých detí je dysfória prechodným javom, ktorý v neskoršom období puberty často ustúpi. Ako dôkaz uvádzajú rastúci počet ľudí, ktorí sa rozhodli zvrátiť svoju tranzíciu (detranzícia), pretože mnohí z tých, ktorí užívali blokátory puberty alebo podstúpili iné medicínske či chirurgické zákroky, ich neskôr oľutovali.
Na oboch stranách teda panuje absolútna istota, že postoj druhej strany spôsobí deťom trvalú ujmu.
Rozhodnutie súdu
Pri vynesení rozhodnutia z konca júla sa britský najvyšší súd v podstate inšpiroval príkladom Pontského Piláta. Zamietol právnu námietku, ktorej cieľom bolo štúdiu zastaviť, a vyhlásil, že rozhodnutie o tom, či sa má v testovaní týchto liekov na deťoch pokračovať, je „výsostne otázkou odborného úsudku zdravotníckych autorít“ a súd nemá právomoc do tejto veci zasahovať.
Ak teda do veci nezasiahne Najvyšší súd Spojeného kráľovstva, klinické skúšky budú pokračovať a očakáva sa, že sa do nich zapojí až 226 detí.
Súd mal, samozrejme, právo zaujať takýto postoj. Keďže Spojené kráľovstvo je demokraciou, otázky verejnej etiky podliehajú demokratickému rozhodovaniu. A britská vláda, ktorá vzišla z volieb, je odhodlaná v štúdii pokračovať. Z čisto právneho hľadiska preto rozhodnutie súdu neprijať v tejto veci vlastný verdikt nie je ani prekvapivé, ani nelegitímne.
Napriek tomu je nesprávne.
Predovšetkým neškodiť
Prvou zásadou lekárskej etiky bolo počas celých dejín presvedčenie, že hlavnou povinnosťou lekára je neublížiť pacientovi. V spore o to, či sa majú blokátory puberty skúšať na deťoch, síce obe strany hovoria o ujme, ktorá podľa nich hrozí, no iba jedna z nich požaduje medicínsky zásah.
Najprv sa pozrime na postoj kritikov gender ideológie, ktorí chcú štúdiu zastaviť. Ak by sa ich požiadavkám vyhovelo, v praxi by to znamenalo, že deťom s rodovou dysfóriou by sa neposkytovala nijaká aktívna liečba založená na podávaní liekov. Lekári by nezasahovali, nechali by pubertu prebehnúť prirodzeným spôsobom a snažili by sa zmierniť dysfóriu prostredníctvom poradenstva. K chirurgickej alebo hormonálnej liečbe by pristúpili až neskôr, keď by pacient dosiahol vek, v ktorom je schopný udeliť informovaný súhlas s takýmito zákrokmi.
Ak sa kritici gender ideológie mýlia, lekári svojím konaním aktívne nijakú ujmu nespôsobia.
Naopak, zástancovia štúdie – a blokátorov puberty vo všeobecnosti – presadzujú, aby lekári aktívne zasiahli a zabránili prirodzenému priebehu puberty. Išlo by o vedomý zásah do normálneho biologického vývoja, pričom lekár by niesol zodpovednosť za všetky dôsledky, ktoré by z neho vyplynuli.
Netreba pritom rozhodnúť, ktorý z oboch možných výsledkov by bol škodlivejší, aby bolo zrejmé, že iba v jednom prípade by prípadná ujma vznikla v dôsledku aktívneho medicínskeho zásahu.
Povinnosti vyplývajúce z neistoty
Zástancovia blokátorov puberty by, samozrejme, mohli namietnuť, že aj nečinnosť lekárov zoči-voči možnej ujme je sama osebe škodlivá a že lekári majú povinnosť aktívne zasiahnuť v prípadoch, keď podľa ich najlepšieho odborného úsudku hrozí, že nečinnosť povedie neskôr k vážnym následkom.
Je tu však ďalší problém. Existuje rozdiel medzi tým, keď lekár podáva škodlivú, ale overenú liečbu – napríklad chemoterapiu –, a tým, keď podáva liečbu, pri ktorej sú neisté tak jej nevyhnutnosť, ako aj prognóza.
Pokiaľ ide o nevyhnutnosť, už množstvo zdokumentovaných prípadov detí, u ktorých bola dysfória iba prechodná a neskôr ustúpila, stačí na jej vážne spochybnenie. Uplatniť trvalú liečbu s nezvratnými následkami na dočasný problém je hrubo neprimerané.
Táto neprimeranosť je o to výraznejšia, že panuje neistota aj v súvislosti so samotnou liečbou. Neexistuje nijaký iný psychický problém, ktorý by sa riešil nezvratným medicínskym zásahom meniacim telo. Už to samo osebe by malo lekárov viesť k opatrnosti.
Vyvolaná neplodnosť
Konkrétna povaha možných následkov je ďalším dôvodom, pre ktorý mali lekári aj súdy vážne spozornieť. Ak po blokátoroch puberty nasleduje podávanie hormónov opačného pohlavia – čo je pri „liečbe“ transgender detí bežný postup –, trvalá neplodnosť je takmer univerzálnym vedľajším účinkom.
Nasmerovať dieťa, ktoré nemôže plne pochopiť celoživotné emocionálne a psychické dôsledky neplodnosti, na cestu vedúcu k takémuto výsledku je zo strany lekára či zdravotníckeho tímu mimoriadne závažný krok. A treba zdôrazniť, že tento dôsledok nie je predmetom skúmania. Je už známy a dobre zdokumentovaný, napriek tomu sa očakáva, že touto cestou sa vydá viac než 200 detí.
Nepravdepodobnosť informovaného súhlasu
Táto krutá realita upriamuje pozornosť na otázku, o ktorej sa nevedie náležitá diskusia: na etiku samotného experimentovania na deťoch. Presne tým totiž táto štúdia je – medicínskym experimentom na stovkách detí, o ktorých sa na základe stáročí práva, súdnych precedensov a psychologického výskumu všeobecne uznáva, že nie sú schopné udeliť informovaný súhlas.
Predstava, že desať- alebo jedenásťročné dieťa môže súhlasiť s dôsledkami toho, že bude 19-ročným človekom, ktorý nikdy neprešiel pubertou, je na prvý pohľad nereálna. Predstava, že môže informovane súhlasiť s tým, ako sa bude cítiť v štyridsiatke, keď nikdy nebude mať možnosť splodiť biologické dieťa, je poburujúca. A ešte menej presvedčivá je predstava, že zaň môže súhlas udeliť rodič či zákonný zástupca, ktorý sám nikdy nič podobné nezažil.
Bez ohľadu na to, kto súhlas udelí, možné dôsledky života mladého dospelého, ktorého puberta bola umelo pozastavená, jednoducho nemôže naplno pochopiť nikto zo zúčastnených.
Môžeme namietnuť, že súdy nemôžu zasahovať do otázok medicínskeho úsudku. Určite však môžu zasiahnuť, keď ide o právny princíp taký zásadný pre západnú civilizáciu, akým je informovaný súhlas.
Britský štát sa však prostredníctvom svojich zdravotníckych autorít a teraz už aj súdov uspokojuje s tým, že z viac než dvesto detí urobí pokusné králiky. Niektoré z nich možno liečbu neskôr neoľutujú. Samotná podstata štúdie však predpokladá neistotu a možnosť, že mnohým z nich – ak nie všetkým – môže zásadným a negatívnym spôsobom zmeniť mladý život.
Je ťažké pochopiť, že moderný štát môže niečo také schváliť a nazývať to starostlivosťou.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.