V rokoch 2014 až 2022 viedlo Rusko na východe Ukrajiny hybridnú vojnu, v rámci ktorej namiesto vojakov pravidelnej armády s označeniami na rovnošatách vysielalo na podporu prokremeľských separatistov skupiny pod velením kontraktorov.
Z tých dodnes živých, ktorí sa už priznali k vojnovým zločinom, možno spomenúť známeho žoldniera Alexeja Miľčakova alebo bývalého ministra obrany samozvanej Doneckej ľudovej republiky Igora Vsevolodoviča Girkina, známeho ako Igor Ivanovič Strelkov.
Miľčakov, ktorý je rovnako ako Girkin občan Ruska, je zakladateľ a doterajší veliteľ Záškodnícko-útočnej prieskumnej skupiny Rusič, ktorý spolu s ďalším ruským vojakom poskytol Štandardu rozhovor začiatkom tohto roka.
Kyjev reagoval na udalosti v niektorých oblastiach vyhlásením Protiteroristickej operácie na východe Ukrajiny (ATO) v apríli 2014 – tú v apríli 2018 nahradila Operácia Spoločných síl (OOS). Napriek obsadeniu Krymu, účasti ruských občanov a priameho zapojenia Moskvy označovali niektorí pozorovatelia, ako Benoît Paré, vojnu na Ukrajine až do februára 2022 za občiansku.
Nech by sme to nazvali akokoľvek, až do začiatku plnohodnotnej ruskej invázie vo februári 2022 išlo o vojnový stret, ktorý sa svojím územným rozsahom, počtom padlých vojakov aj množstvom civilných obetí a utečencov ani nepribližoval radu vojnových konfliktov na území niekdajšej Juhoslávie v 90. rokoch. Tú dokonca sprevádzali priame zásahy zo strany aliančného letectva počas vojny v Bosne a napokon aj invázia NATO do Srbska sprevádzaná bombardovaním civilných cieľov počas bojov v Kosove v poslednom roku minulého tisícročia.
Hrozba jadrovej pohromy
Na bezpečnostné zložky Srbov v Bosne a Kosove si Severoatlantická aliancia trúfla zaútočiť aj priamo, hoci v Bosne šlo podľa Chorvátov a Bosniakov bojujúcich o nezávislosť od Belehradu o pomoc nedostatočnú. Proti ruským jednotkám – na Ukrajine, v Kaliningradskej exkláve či v ruskom vnútrozemí – však NATO nezasiahlo a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nezasiahne.
Rusko má totiž na rozdiel od Srbska nie iba najpočetnejšiu armádu v Európe, ale aj – a to predovšetkým – jadrové zbrane. Rusko-ukrajinská vojna však postupne posúva ručičky hodín súdneho dňa vpred aj bez povestnej eskalácie zo strany Aliancie. V lete 2023 Rusko presunulo do Bieloruska väčšie množstvo taktických jadrových zbraní a zástupca vedúceho Prezidentskej kancelárie Ruskej federácie pre zahraničnú politiku Sergej Karaganov spomenul, že „dar Všemohúceho“, ako Karaganov jadrovú bombu nazýva, môže udrieť na poľskú Poznaň.
Koncom roka 2025 Kremeľ posilnil jadrový arzenál v Bielorusku niekoľkými balistickými raketami stredného doletu Orešnik a v januári 2026 spomenul Karaganov ako možný cieľ ruskej jadrovej hlavice Nemecko, Veľkú Britániu a Poznaň. Hoci strategické aj taktické jadrové zbrane visia ako Damoklov meč nad životmi a verejným zdravím Európanov, životným prostredím aj medzinárodnou bezpečnosťou, doteraz našťastie neboli použité.
Počas prvotného pozemného útoku na Kyjev z územia Bieloruska však postupovala ruská armáda aj cez mesto Černobyľ, ktoré bez boja obsadila, a priamo v najzamorenejšej časti uzavretej zóny niekdajšej jadrovej elektrárne – v Červenom lese – vykonávali okupačné jednotky zemné práce.
To spolu s presunom kolesovej a pásovej techniky a rozsiahlymi lesnými požiarmi vzbudzovalo u vedcov obavy zo zvýšenia rádioaktivity, hoci merania napokon potvrdili iba zanedbateľný nárast ohrozenia. Naďalej však pretrváva riziko súvisiace s prevádzkou Juhoukrajinskej, Rivnenskej, Chmeľnyckej a Záporožskej jadrovej elektrárne. Napríklad posledná menovaná má za sebou od začiatku invázie 23 výpadkov elektriny potrebnej na chladenie jadrových reaktorov, z dôvodu čoho nie je vylúčená jadrová havária – k ostatnému výpadku došlo 2. augusta.
Masky sú zhodené
Najväčšia vojna v Európe od roku 1945 zdvihla rozsiahlu utečeneckú vlnu, ktorá sa na rozdiel od rokov 2014 až 2022 neskladala výhradne z ľudí hľadajúcich útočisko v bezpečnejšej časti Ukrajiny. Od februára 2022 opustilo Ukrajinu 5,8 až 5,9 milióna utečencov. V prepočte na obyvateľa vyčlenila na ukrajinských utečencov najviac Varšava (viac ako 800 eur v prepočte na obyvateľa), Praha, Dublin a na štvrtom mieste Bratislava (viac ako 570 eur). Na porovnanie, Berlín na utečencov vynaložil v prepočte na obyvateľa 570 eur.
Vojna však neukázala len možnosti hospodárskych, demografických, logistických, výrobných či armádnych kapacít bojujúcich krajín alebo ich spojencov. Vojna nadobro rozdelila moderné dejiny na pred a po, keďže ukázala obyvateľom Západu, že vojna sa nemusí napriek rozšírenému sebaklamu odohrávať iba v malých alebo rozvojových krajinách kdesi ďaleko.
Rusko sa od rozpadu ZSSR vojensky priamo angažovalo v Tadžikistane a Sýrii, nepriamo v Sudáne, Mozambiku, Sýrii, Stredoafrickej republike, Líbyi aj Mali. V prípade európskych krajín – Gruzínska a Moldavska – sa počínanie ruských jednotiek nezaobišlo bez obetí na životoch civilného obyvateľstva. Napriek týmto obmedzeným vojenským zásahom, napriek obsadeniu Krymu a vojne na východe Ukrajiny, napriek množstvu politických väzňov v Rusku nebol Kremeľ až do februára 2022 medzinárodne izolovaný.
Po začiatku plnohodnotnej vojny proti Ukrajine však postupne zaviedla väčšina krajín Západu opatrenia, ktoré Rusko izolovali. Odpojenie veľkých ruských bánk od systému SWIFT – čo výrazne skomplikovalo medzinárodné platby –, zmrazenie devízových rezerv ruskej centrálnej banky, uzavretie vzdušného priestoru nad EÚ a Veľkou Britániou pre ruské lietadlá, obchodné sankcie a v neposlednom rade odklon od ruských energií v rade krajín.
Prelomové aj pre Rusko
Moskva v júli vzdušnými útokmi paralyzovala juhoukrajinské prístavy v mestách Odesa, Čornomorsk aj Pivdenne, ako aj pohyb plavidiel v ich okolí. Hoci Kremeľ ešte v lete 2023 odstúpil od dohody umožňujúcej napriek vojne vyvážať z krajiny poľnohospodárske výrobky, útoky prišli až o tri roky neskôr. V lete 2026 navyše raketovo vzrástol počet ruských útokov na infraštruktúrne dôležité čerpacie stanice a neprestávajú útoky na veľkomestá. Júl 2026 tak bol s približne 400 civilnými obeťami na životoch zatiaľ najsmrteľnejším od začiatku vojny.
Už v prvých mesiacoch vojny však zasiahli Ukrajinci prihraničné ruské územie. Rok po začatí invázie prenikol na ruské územie Ruský dobrovoľnícky zbor (RDK) bojujúci na strane Kyjeva. Pár mesiacov nato sa vzbúrené jednotky ruskej armády pod vedením Jevgenija Prigožina odpútali od frontu a postupovali cez ruské mestá na Moskvu. V lete 2024 začal Kyjev pozemnú inváziu na ruské územie a dnes sú už každodennou samozrejmosťou výbuchy v hlbokom ruskom zázemí a dokonca v hlavnom meste federácie – v Moskve.
Takzvaná špeciálna vojenská operácia, ako Moskva inváziu nazýva, sa v porovnaní s očakávaniami ruského generálneho štábu – a koniec koncov aj odborníkov z celého sveta – výrazne predĺžila a dosiahnutie „demilitarizácie a denacifkácie“ je aj po štyroch rokoch najväčšieho európskeho vojnového stretu od čias druhej svetovej vojny v nedohľadne.
„Táto vojna (s Ukrajinou) potrvá najviac tri-štyri dni. Tam nebude mať kto proti nám (Bielorusku a Rusku) bojovať,“ vyhlásil 5. februára 2022 v rozhovore s ruským propagandistom Vladimirom Soloviovom bieloruský prezident Alexandr Lukašenko. Podobnú mienku zastávali viacerí poprední propagandisti, pravidelne vystupujúci na ruských štátnych televíznych kanáloch. Vojna aj jej priebeh tak prekvapili a stále prekvapujú skutočne všetkých.