Kým sa však prelom tisícročí niesol v znamení odzbrojovania a znižovania počtu jadrových hlavíc, dnešná doba pôsobí o niečo násilnejšie. A to napriek tomu, že „šialená“ doktrína vzájomného zaručeného zničenia (MAD) je stále v platnosti.

Táto zhubná rétorika sa začala stupňovať po prvých úspechoch ukrajinskej armády v boji proti ruskej invázii. Šéf Kremľa Vladimir Putin v priebehu vojny dokonca zmenil ruskú jadrovú doktrínu tak, aby legitimizoval odvetný jadrový úder v prípade napadnutia ruského územia „s pomocou inej jadrovej veľmoci“.

To znamená, že ak nejadrovej Ukrajine intenzívne pomáhajú jadrová Amerika alebo Británia, v Moskve to môžu považovať za napadnutie inou jadrovou veľmocou, čo si vyžiada odvetu porovnateľnými prostriedkami.

Kde sú iránske zásoby uránu

Dvojnásobný prezident USA Donald Trump sa už od svojej prvej kampane netajil tým, že použitie taktického jadrového arzenálu považuje za legitímnu vojenskú možnosť. Americké médiá v roku 2016 opakovane citovali jeho vyjadrenie z rozhovoru pre televíziu MSNBC, v ktorom šikovne „nevylúčil“ použitie jadrových zbraní vo vojne.

Človek na najvyššom poste americkej administratívy by podľa Trumpa nemal zmietnuť zo stola jadrovú možnosť, pretože by bol „zlým vyjednávačom“, ako poznamenal v diskusii s Chrisom Matthewsom. Ten reagoval slovami, že rozhovor počúvajú aj v Británii či Japonsku, ktoré sa stalo obeťou dvoch atómových bômb, na čo Trump opáčil otázkou: „Načo ich potom máme?“

Dnes už chronicky známy rozhovor, ktorý Trumpovi paradoxne pomohol vybudovať obraz silného lídra a zabezpečil mu nárast popularity, sa opäť dostal do všeobecnej pozornosti po tom, čo sa republikán v apríli vyhrážal Iránu totálnym zničením.

„Dnes v noci zomrie celá civilizácia, ktorá sa už nikdy nebude môcť vrátiť späť,“ napísal Trump v príspevku zo 7. apríla. Jeho slová vyvolali vážne obavy zo scenára jadrového útoku na islamskú republiku, a to konkrétne na 10-miliónovú metropolu Teherán.

Mohlo by sa zdať, že jadrový útok na Irán by pôsobil legitímne, keďže teokratická vláda koncom 80. rokov minulého storočia rozšírila jadrový program fungujúci od roku 1957. Vtedajšia vládnuca dynastia Pahlavíovcov spustila obohacovanie uránu za americkej asistencie a po revolúcii v roku 1979 ho ajatolláh Rúholláh Chomejní jednoducho prevzal.

Chomejního nástupca na poste najvyššieho vodcu revolúcie a islamskej republiky Alí Chameneí v roku 2003 vydal nábožensko-právne záväzné nariadenie (fatvu), ktorým odsúdil a odmietol proces vývoja jadrových zbraní ako taký.

Americká Asociácia pre kontrolu zbraní však v roku 2014 pripomenula výpoveď riaditeľa národného spravodajstva (DNI) Jamesa Clappera, ktorý dva roky predtým pred senátnym spravodajským výborom vyhlásil, že súhra obohateného izotopu, rozvoj balistických kapacít a mechanizmus delenia hlavíc umožňujú Teheránu za relatívne krátky čas skonštruovať jadrovú raketu, „ak by sa tak rozhodol“.

V roku 2015 uzavrela administratíva Baracka Obamu a trojica európskych štátov s Iránom dohodu JCPOA, na základe ktorej Teherán otvoril všetky známe zariadenia pre inšpektorov jadrovej agentúry OSN výmenou za zrušenie niektorých sankcií. Od tejto dohody Trump v roku 2018 jednostranne odstúpil, čo šiitskú vládu viedlo k zvýšeniu obohacovania.

V júni minulého roka spustilo izraelské letectvo útoky na dnes už známe jadrové zariadenia Iránu: Natanz, Fordú a Isfahán. Ide o továrne s centrifúgami na obohacovanie izotopu uránu U-235 a Tel Aviv k tomuto kroku pristúpil deň po zverejnení správy MAAE, podľa ktorej Irán prekročil 60-percentnú úroveň obohatenia.

Po takmer dvoch týždňoch sa k izraelskému bombardovaniu pripojili aj USA, ktorých bombardéry B-2 a protibunkrové bomby (bunker busters) údajne „úplne zničili“ celý iránsky jadrový program. Tak to aspoň domácemu publiku vysvetlil Trump, keď oznámil koniec 12-dňovej vojny.

Vlani v auguste od JCPOA definitívne odstúpili aj Británia, Francúzsko a Nemecko ako európski garanti dohody, čo koncom septembra viedlo k snapbacku – automatickému procesu obnovenia sankcií voči Iránu vrátane zákazu dovozu zbraní a zmrazenia aktív v zahraničí.

Menej ako pol roka po tejto vojne oznámil riaditeľ MAAE Rafael Grossi, že zásoby obohateného uránu – odhadované približne na 400 kilogramov – ostali nedotknuté. Trump napriek tomu opakovane používal slovo „obliterated“ (vyhladený) na opis stavu jadrového programu Teheránu.

V posledný februárový deň napriek tomu znovu zaútočil na Irán. Okrem deklarovanej snahy o zmenu režimu sa Trump sústredil aj na oslabenie námorných kapacít Teheránu, odozvu na brutálne potláčanie protestov či oslabenie podpory protiizraelských militantných skupín. V prejave na platforme Truth Social však najmenej osemkrát spomenul frázu „Irán nikdy nesmie mať jadrovú zbraň“.

Aj tento rok USA bombardovali trojicu nukleárnych zariadení, najneskôr od roku 2020 však prebieha v Iráne výstavba nového komplexu, ktorý v Amerike nazývajú hora Pickaxe (Krompáč). Ide o podzemný areál v blízkosti Natanzu, ktorého cieľom je decentralizovať proces obohacovania izotopu.

Irán sa namiesto výroby jadrových hlavíc pravdepodobne snažil o strategické odstrašenie metódou, ktorá sa nazýva nukleárny hedging. Podobne ako pri držaní všetkých dielikov puzzle na jednom mieste bez ich finálneho poskladania, aj tento proces spočíva v oddelenom vývoji jadrových a raketových kapacít bez toho, aby k samotnej konštrukcii jadrovej zbrane skutočne došlo.

Ako krytie pre rozvoj kvázivojenských jadrových kapacít by ideálne poslúžila jadrová elektráreň – a Irán jednu prevádzkuje. Stojí v meste Búšehr na pobreží Perzského zálivu, na jej výstavbe spolupracoval ruský Rosatom a najmenej päťkrát sa v tejto vojne stala terčom amerického bombardovania. Moskva preto počas vojny opakovane stiahla svojich inžinierov.

Možnosť dodatočného obohacovania a následného hedgingu sa však od polovice júla ponúka aj regionálnemu protivníkovi Teheránu – a dokonca pod taktovkou Spojených štátov.

Saudský jadrový program dostal zelenú

Televízia CNN priniesla 18. júla šokujúcu správu, že po ukončených rokovaniach medzi USA a Saudskou Arábiou Trump potichu povolil výstavbu saudských jadrových zariadení. Zdroje televízie z Bieleho domu predstavili okrem dohody formátu 123 (podľa článku 123 amerického zákona o energetike, poznámka redakcie) aj návrh na výstavbu vlastných centrifúg a jadrových reaktorov v arabskej púšti.

Verejne zatiaľ ide len o rozvoj civilných kapacít bez oprávnenia na vlastné obohacovanie, pre korunného princa Muhammada bin Salmána je to však strategické víťazstvo – v budúcnosti totiž môžu postaviť vlastné centrifúgy utajené pred americkými satelitmi a „dotiahnuť“ obohacovanie na vojenskú úroveň.

Trump však otáľa s definitívnym podpisom, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Prvým je samotná vojna s Iránom, ktorej oficiálnym dôvodom je práve deštrukcia šiitského jadrového programu, povolenie pre sunnitskú monarchiu by pôsobilo pokrytecky.

Druhým je pravdepodobne bin Salmánova krvilačnosť – následník trónu v Rijáde sa najneskôr od roku 2018 netají tým, že v prípade vývoja iránskej jadrovej zbrane je viac než ochotný tento postup zopakovať aj vo svojej domovine.

Na záver stojí šéf Bieleho domu pred potenciálnymi protestmi oboch veľkých politických strán v Kongrese, ktoré by mohli spoločne odhlasovať rezolúciu a zastaviť americkú podporu saudského jadrového programu.

Po novom tak existujú najmenej dva štáty Blízkeho východu, ktoré majú jadrový potenciál. Obe mocnosti tiež spája fakt, že o svojom jadrovom programe hovoria ako o čisto civilnom. Rovnako však môžu oba jadrové programy pôsobiť ako strategické odstrašenie formou spomínaného hedgingu a uplatnením doktríny MAD paradoxne znížiť pravdepodobnosť perzsko-arabskej vojny.

Americko-saudská dohoda podľa korešpondentky americkej Rady pre zahraničné vzťahy (CFR) Erin Dumbacherovej však nemusí mať dlhé trvanie. Trump totiž tesne po oficiálnom predstavení dohody podmienil americkú pomoc ratifikáciou Abrahámovských dohôd.

Trumpov formát medzinárodných zmlúv, ktoré v jeho prvom funkčnom období vypracoval jeho zať Jared Kushner, spočíva v tom, že arabské či islamské krajiny uznajú existenciu Izraela a jeho charakter židovského národného štátu výmenou za investície z rozvojového kolosu Bieleho domu známeho ako Development Finance Corporation.

Dohodu však ešte v roku 2020 podpísali Spojené arabské emiráty, za čo sa v Rijáde stali terčom posmechu a obvinení zo šírenia sionizmu v Perzskom zálive. Keďže svetové centrum extrémistickej ideológie wahhábizmu a „trójsky kôň Izraela“ sa už dostali do série zástupných vojen v Jemene či severnej Afrike, je nepravdepodobné, že bin Salmán zmluvu v tejto podobe podpíše.

Napriek tomu Dumbacherová varovala pred oslabením svetového jadrového poriadku. „Znamenalo by to odklon od prísnych opatrení na nešírenie jadrových zbraní, na ktorých Spojené štáty v minulosti pri vývoze jadrovej energie trvali,“ vysvetlila americkú doktrínu s dôvetkom, že samotná dohoda „zatiaľ nie je úplne transparentná“.

Analytička CFR tiež poznamenala, že pre potreby jadrovej elektrárne stačí obohatenie uránu na úroveň do piatich percent čistoty izotopu – teda len päť percent objemu uránovej tyče tvoria atómy uránu U-235. „V prípade obohatenia na vysoké úrovne sa zdá pravdepodobné využitie na zbrojné účely,“ dodala.

Spomenula aj Emiráty, ktoré v roku 2009 pristúpili k najprísnejším kontrolám MAAE a v súčasnosti vyrábajú 25 percent elektrickej energie z jadra. „Dohoda so Saudskou Arábiou nespĺňa tento štandard a zdá sa, že si zachováva možnosť obohacovania štiepneho materiálu v budúcnosti,“ pokračovala Dumbacherová s tým, že dokument pôsobí skôr bilaterálne než medzinárodne.

„Dohoda zdanlivo zavádza skôr bilaterálne než medzinárodné bezpečnostné opatrenia a nie je jasné, ako by fungovali ani či by prinášali rovnaké výhody v podobe ubezpečenia ako medzinárodné inšpekcie,“ doplnila.

„Pred uzavretím tejto dohody s USA Saudská Arábia v roku 2025 uzatvorila obrannú dohodu s Pakistanom, ktorý disponuje najmenej 170 jadrovými zbraňami a nepodpísal Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT),“ dodala ako varovanie Dumbacherová.

Zároveň varovala, že bilaterálna dohoda medzi Rijádom a Islamabadom „ponecháva otvorenú možnosť, že by Pakistan mohol brániť Saudskú Arábiu svojimi jadrovými zbraňami“. Spomenula aj saudské pokusy o hedging.

Analytička preto vyjadrila obavy, či sa pod Trumpovým vedením nekončí 80 rokov platná zahraničnopolitická doktrína o jadrovom nešírení a potrebe prísnej kontroly. Saudi sa podľa tejto dohody pripoja (rovnako ako Irán) k oficiálne civilným jadrovým štátom. Práve oficiálne uznanie jadrových kapacít je však niečo, čo sa netýka len Arabov či Peržanov.

Jadrový Izrael

Jadrový trojuholník Blízkeho východu sa podľa dostupných informácií završuje v meste Dimona, konkrétne v Nukleárnom výskumnom centre Šimona Peresa. Mesto v Negevskej púšti na juhu Izraela sa nedávno stalo témou otázok demokratického kongresmana na adresu rezortu diplomacie USA.

Zástupca 20. volebného obvodu v štáte Texas, Joaquin Castro, predložil v máji tohto roka ministrovi Marcovi Rubiovi otvorený list, v ktorom sa otvorene pýtal, či Izrael disponuje jadrovými kapacitami vojenského charakteru. Najneskôr od čias prezidenta Jimmyho Cartera totiž niektoré zložky americkej administratívy považujú svojho strategického spojenca za jadrovo vyzbrojenú mocnosť.

Spravodajská komunita Spojených štátov pritom už v roku 1974 dospela k záveru, že Tel Aviv „už jadrové zbrane vyrobil“, čo v roku 1986 podporil izraelský jadrový vedec Mordechai Vanunu v rozhovore pre britský denník Sunday Times. Aj minister obrany Robert Gates, ktorý pôsobil vo vláde Georgea Busha mladšieho, vo výpovedi pred Senátom z roku 2006 povedal, že Izrael má jadrové zbrane.

Okrem Gatesovho vyhlásenia – ktoré podporil aj jeho izraelský náprotivok Ehud Olmert – treba pripomenúť aj tvrdenie exprezidenta USA Jimmyho Cartera, ktorý uviedol počet 150 jadrových hlavíc, či správu Federácie amerických vedcov, ktorá hovorila o 90 hlaviciach.

Rubio na vypočutí 3. júna kongresmanovi Castrovi odpovedal rovnako vyhýbavo ako všetci ministri, ktorých postavili pred túto otázku. „Ak máme hovoriť otvorene, myslím si, že väčšina sveta to tak vníma,“ povedal Rubio. „Ale oni to nikdy verejne nepriznali a z rôznych dôvodov to v rámci našej zahraničnej politiky ani my takto neriešime,“ dodal s tým, že kongresmanovi odpovie za zatvorenými dverami.

Ani Teherán ako hlavný izraelský protivník sa nenechal zahanbiť a v októbri minulého roka zverejnil dokument Pavúčie hniezdo, v ktorom údajne odhalil jadrové kapacity židovského štátu, ako aj mieru spolupráce medzi Tel Avivom a MAAE – vrátane údajného vydierania jej riaditeľa Grossiho.

Tieto informácie treba podobne ako v prípade Iránu zasadiť do kontextu. Okrem existencie jadrových hlavíc totiž musí krajina disponovať aj technológiou „doručenia“, a kým islamská republika môže na tento účel upraviť rakety Chorrámšahr s dosahom približne 4-tisíc kilometrov, Tel Aviv vlastní rakety Jericho-3a.

Len Argentína, Čile, Peru a Nový Zéland sú stopercentne mimo dosahu tejto rakety, ktorej vylepšenú verziu predstavili už v roku 2011. Centrum pre strategické a medzinárodné štúdiá (CSIS) otvorene uviedlo, že rakety sú už od tohto obdobia skonštruované tak, aby boli schopné niesť jadrové hlavice – netreba ich teda špeciálne upravovať.

Spojenec Izraela z afrického kontinentu

Do izraelského jadrového programu sa paradoxne zapojila aj spomínaná Južná Afrika, a to počas rasistickej vlády apartheidu a napriek vrelým vzťahom kabinetu Národnej strany, ktorá vládla bez opozície od roku 1948.

National Party (NP) efektívne zmenila Juhoafrickú republiku na štát jednej strany, hoci okrem Afrického národného kongresu priamo nezakázala prakticky žiadnu inú stranu. Bez ohľadu na budovanie „štátu jednej rasy“ a sympatie k nacistickému Nemecku začal premiér Balthazar Johannes Vorster v 70. rokoch minulého storočia rozvíjať mimoriadne vrelé vzťahy s Izraelom.

Hoci Vorster, ktorý bol predsedom vlády v rokoch 1966 až 1978, vo svojej mladosti sympatizoval s nacistickým režimom, v ére apartheidu otvorene kategorizoval Židov ako bielych, v dôsledku čoho sa židovskí utečenci z Európy vo veľkých počtoch zapájali do fungovania rasistickej administratívy.

Vorster ako jeden z mála afrických lídrov neprerušil vzťahy s Izraelom po jomkipurskej vojne (1973), za čo bol o tri roky neskôr pozvaný na štátnu návštevu. Jeho izraelský náprotivok Jicchak Rabin ho vrelo privítal a krajiny ďalej rozvíjali diplomatické vzťahy.

K týmto odhaleniam dospel investigatívny novinár Chris McGreal, ktorý o vzťahoch Tel Avivu a Pretórie napísal dvojdielnu reportáž. V rozhovoroch s juhoafrickými Židmi odkryl dlhoročné presvedčenie radikálnych elementov na oboch stranách tohto vzťahu – že Izrael a Južná Afrika „majú predovšetkým jednu spoločnú črtu: obe krajiny sa nachádzajú v prevažne nepriateľskom svete, ktorý obývajú tmavé národy“, ako uvádzala vládna ročenka z roku 1976.

„Vytvorili sme juhoafrický zbrojársky priemysel,“ povedal McGrealovi bývalý veľvyslanec v Pretórii Alon Liel. „Pomáhali nám vyvíjať všetky druhy technológií, pretože mali veľa peňazí. Keď sme spoločne vyvíjali nové veci, my sme zvyčajne poskytovali know-how a oni peniaze. Po roku 1976 vzniklo úzke spojenectvo medzi bezpečnostnými zložkami oboch krajín a ich armádami,“ vysvetlil zbližovanie veterán diplomacie.

Práve Izrael podľa týchto zistení „poskytol odborné znalosti a technológiu, ktoré boli kľúčové pre vývoj juhoafrických jadrových bômb“. Z dôvodu medzinárodnej izolácie a nevôle však tieto vzťahy držal v tajnosti. „Všetko, čo vám hovorím, bolo úplne tajné,“ vysvetlil Liel.

„Informácie o tom boli mimoriadne obmedzené na malý počet ľudí mimo bezpečnostných zložiek. Stalo sa však, že mnohí z našich premiérov boli ich súčasťou, takže ak vezmeme ľudí ako Peres alebo Rabin, určite o tom vedeli, pretože patrili k bezpečnostným zložkám,“ spresnil diplomat.

Jadrové znalosti Izraela sa pritom datujú už od roku 1957 a spájajú sa s aférou, v ktorej figurovali americkí vedci židovského pôvodu. Prominentný atómový vedec Roger J. Mattson v roku 2016 vydal knihu Krádež atómovej bomby, v ktorej opísal aféru Apollo súvisiacu so získaním štiepneho materiálu z USA.

V centre aféry figuroval koordinátor civilného jadrového programu USA Zalman Shapiro, ktorý podľa Mattsona v rokoch 1957 až 1978 zorganizoval krádež takmer 300 kilogramov obohateného uránu zo zariadenia NUMEC v meste Apollo v štáte Pennsylvánia.

V roku 1968 informoval riaditeľ CIA Richard Helms prezidenta Lyndona Johnsona o podozrení tajnej služby, že odcudzený jadrový materiál skončil v Dimone. CIA však nemohla túto aféru vyšetrovať, keďže vtedy nemala pôsobnosť na území Spojených štátov.

Dalo by sa preto konštatovať, že Saudská Arábia svojím novým jadrovým programom nevytvára na Blízkom východe jadrovú os, ale dotvára jadrový trojuholník. Aj to len za predpokladu, že poruší záväzky vyplývajúce z americkej dohody 123 a skonvertuje svoj program na vojenský – čo jej protivník Teherán oficiálne nikdy neurobil.

Ani spomenuté Emiráty, ktoré takisto prevádzkujú jadrové elektrárne, nemajú izolovaný jadrový program, ktorý by čo i len pôsobil ako vojenský, a zatiaľ nič okrem bin Salmánových vyhlásení nenasvedčuje tomu, že by Rijád plánoval militarizovať svoje budúce zásoby plutónia z vyhorených palivových článkov.

Vzájomná etnická či náboženská nevraživosť medzi židovským Izraelom, sunnitskou Saudskou Arábiou a šiitským perzským Iránom sú napriek tomu vhodnými faktormi pre možnosť rozpútania jadrového konfliktu – a bojový zápal osadníkov, wahhábistov či mulláhov nemusí limitovať ani doktrína MAD.