Kto všetko proti sebe bojuje v Mali. Krajina je bojiskom veľmocí i džihádistov

Slovo „azawad“ v tuaregskom jazyku tamašek znamená „pastvina“, v prenesenom význame ide o „vlasť“. Práve o tú bojujú tuaregskí separatisti proti južanom, ktorí obývajú severovýchodnú tretinu krajiny – podobne ako západnú polovicu susedného Nigeru či južnú časť Alžírska.

Okrem Tuaregov sever obývajú aj ďalšie berberské etniká. Cez rozľahlé savany sa z východu na západ a späť presúvajú kmene národa Fulanov, ktorých prenasledujú po celom Saheli pre ich „nedostatočne usadlý“ spôsob života.

Pravítkom po mape

Jedným z ústredných faktorov týchto etnických pnutí a konfliktov – ktoré následne využívajú islamisti na upevnenie svojich pozícií – sú bizarne navrhnuté hranice bývalých kolónií. Väčšinu spomínanej francúzskej kolónie pred rokom 1960 zaberala administratívna jednotka Francúzsky Sudán.

Hoci by sa mohlo zdať, že ide o chybu, keďže dnešný Sudán aj mladší Južný Sudán ležia na rieke Níl, faktom je, že Paríž veľmi racionálne prevzal zaužívané arabské názvoslovie, v ktorom výraz „bilad as-súdán“ znamená krajina černochov.

Toto územie Európania poznali pod (dnes kontroverzným) názvom Negroland, ktorý je v podstate len prekladom Bilad as-súdán. Toto územie údajne ležalo na sever od Guiney – južného pobrežia severnej Afriky.

Pre kolonistov však bolo zrejme náročné administratívne rozdeliť krajinu, v ktorej sa prakticky všetci označovali ako Mauri (severoafrickí moslimovia) a hovorili po arabsky. Reč a Korán totiž expandovali takmer vždy súčasne – dokonca aj dnes sa slovanskí Bosniaci pred mešitami zdravia frázou salám alejkum.

Termín Mauri pochádza z fénického „mahurin“, čo znamená „ľudia zo západu“ – tento výraz prevzala arabčina do podoby maghreb, ktorou sa označuje celá severozápadná Afrika (technicky na západ od Nílu). Aj ďalšie názvy pochádzajú z tohto slova: či už Mauritánia (latinská forma) alebo Maroko (po arabsky mamlaká al-Maghríbijá, teda Západné kráľovstvo).

Okrem samotných Arabov sú aj Berberi či konkrétne Tuaregovia moslimského vierovyznania, a hoci sa ich spôsob života zväčša odlišuje, náboženstvo je v islamskom svete dôležitejšie pre vnímanú identitu ako jazyk – čo robí kreslenie hraníc medzi skupinami ďaleko zložitejším než v Európe či vo východnej Ázii. Ešte dôležitejší je práve spomínaný spôsob života. Tuaregovia sú polokočovní pastieri, kým Arabi väčšinou žijú usadlým spôsobom života v mestách.

Jedným z berberských národov, ktoré napriek vcelku úspešnej inkorporácii do Alžírska tlačia na svojbytnosť, sú Kabylovia, z ktorých, mimochodom, pochádza belgická exministerka zahraničia a komisárka EÚ Hadja Lahbibová.

Od konca minulého roka tento pobrežný národ pracuje na vyhlásení nezávislosti, proti čomu sú, pochopiteľne, arabskí Alžírčania – prišli by totiž o viac ako 200 kilometrov z celkovej šírky takmer 2 150 kilometrov pobrežia.

Najprv prišli Rusi…

Spomínaná arabská jar mala v centrálnej časti Sahary jeden neželaný dôsledok. Po páde líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího sa totiž rozpadli veľké časti jeho armády, ktorej súčasťou boli aj Tuaregovia. Tí sa vracali domov s výzbrojou, výcvikom a bez ideálov.

Samozvaný štát Azawad a jeho hlavný reprezentant MLNA v roku 2012 stratil vládu nad väčšou časťou územia v prospech džihádistov, čo viedlo Francúzsko k spusteniu protiteroristickej operácie Serval (2013). Tá sa však po roku skončila po úspešnej porážke islamistov, pričom hrozba ich návratu sa neskončila.

Na separatistické snahy miestne vlády nedokázali zareagovať, čo otvorilo cestu armáde. Krehké vlády sahelských štátov tak jedna po druhej padali v prevratoch, ktoré vyniesli na čelo generálov.

Kabinety v Mali, Nigeri či Burkine Faso, združené v hospodárskom formáte ECOWAS, síce požívali podporu Paríža – ktorý napriek koncu kolonializmu stále projektuje svoju moc do severozápadnej Afriky –, no ani to im nepomohlo pri hrozbe narastajúceho islamizmu a nakoniec podľahli pučom.

Naopak, junta sa ako systém vlády ukázala efektívna proti vplyvu Islamského štátu v provincii Veľká Sahara (ISGS) či jej nástupníckej odnoži IS-Provincia Sahel (ISSP). Tieto tri krajiny preto v januári 2024 vystúpili z ECOWAS-u a uzavreli tesnejšie spojenectvo, ktoré v júli toho roka dostalo názov Aliancia sahelských štátov (AES).

Táto voľná koalícia pučistov sa po odchode Francúzska, OSN a ECOWAS obrátila na inú veľmoc, ktorá svojou prítomnosťou spravila vážny škrt cez rozpočet parížskej jadrovej expanzii. Po zlyhaní prevratu Jevgenija Prigožina v Rusku vyslal Kremeľ jeho jednotky pod novým a provokatívnym názvom Africa Corps do štátov Mali a Niger na podporu tamojších vojenských vlád.

Po dvoch prevratoch v rokoch 2020 a 2021 vyhnala vláda Assimiho Goïtu Francúzov aj OSN a prerušila s nimi spoluprácu výmenou za ruskú podporu. To v Paríži pravdepodobne niesli mimoriadne ťažko, keďže generál zaťal do živého v systéme francúzskych strategických záujmov.

Pri meste Tessalit sa totiž nachádza najväčšia uránová baňa, ktorá je spolu s nigerskými baňami každodenným chlebom civilného jadrového programu Paríža. Netreba zabúdať ani na to, že po marci tohto roka, keď Výskumný ústav jadrovej energetiky (VUJE) a Framatome uzavreli strategickú dohodu o rozvoji, sa problém nedostatku paliva do určitej miery týka aj Slovenska.

Proti junte a jej ruskému podporovateľovi už vlani rozpútali novú sériu bojových akcií, ktoré vedie spomínaný FLA s podporou odnože al-Káidy JNIM. Džihádisti (údajne na nátlak amerického ministerstva zahraničia) utlmili svoju islamistickú rétoriku, čo otvorilo cestu spojenectvu s tuaregskými separatistami.

A hoci by západný pozorovateľ očakával, že sa najväčšie zverstvá a zločiny proti ľudskosti budú odohrávať na strane separatistov Azawadu, zdokumentované prípady odkazujú na malijskú armádu, ktorú z väčšej časti tvorí južanský národ Bambarov.

Práve bambarčinou hovoril vojak v oficiálnej uniforme Ozbrojených síl Mali (FAMa), keď sa na videu z roku 2024 s mačetou skláňal nad zabitým separatistom a avizoval, že „zje jeho pečeň“.

Videá s mimosúdnymi popravami a údajným kanibalizmom šíria najmä wagnerovci (Africa Corps), ktorých za to vlani začal vyšetrovať Medzinárodný trestný súd (ICC) v holandskom Haagu. Okrem toho podľa vyšetrovacieho spisu, ku ktorému sa v júli 2025 dostala agentúra Associated Press (AP), aj sami páchajú vojnové zločiny vrátane mrzačenia mŕtvol.

Okrem dôležitého uránu sa na území AES nachádzajú aj rozsiahle zásoby zlata, ropy, plynu, lítia, cínu, medi, mangánu a veľkého množstva ďalších strategických minerálov vzácnych zemín. Stabilita v týchto krajinách má teda nezanedbateľný vplyv na svetovú ekonomiku hneď v niekoľkých sektoroch – od jadra cez nové batérie a elektroniku až po drahé kovy.

Takže kým Francúzsko pracovalo na zabezpečení blahobytu pre francúzske, európske a celkovo západné firmy, ktoré zase obchodovali so zvyškom sveta, a bojovalo proti islamistom, dvetisíc ruských žoldnierov okrem ochrany junty proti JNIM veľa nezmôže.

Islamisti a FLA pomaly, no úspešne postupujú smerom k druhému najväčšiemu mestu Gao na východe krajiny (ktoré podľa nepotvrdených správ už padlo). Predtým 25. apríla obsadili mesto Kidal, jedno z väčších centier na tuaregskom severe. Pod ich kontrolu možno čoskoro padne aj centrum africkej islamskej kultúry Timbuktu.

V apríli zabili ministra obrany Sadia Camaru a mesiac na to odrezali všetky cesty do metropoly Bamako, čím fakticky uvalili blokádu na hlavné mesto a celú Goïtovu vládu. Severné mestá Anéfis či Savaré podľa povstalcov padli tiež.

Koncom júla do tohto priestoru vstúpila aj Ukrajina, ktorej vojenská rozviedka HUR útočí na pozície ruských Africa Corps. Goïtovej junte podľa hovorcu rozviedky Andrija Jusova sily Kyjeva dodávajú aj drony a spravodajské informácie. Aj rusko-ukrajinská vojna začína presakovať do severnej Afriky, neďaleká Líbya či Sudán sú zatiaľ bojiskom medzi Saudmi a Emirátmi.

Počas prepadnutia konvoja FAMa wagnerovci ustúpili a nechali zväčša bambarských vojakov napospas presile FLA a JNIM, vyhlásila koncom mesiaca HUR s tým, že polooficiálne sily ruského ministerstva obrany „neposkytli žiadnu podporu, a to ani zo vzduchu“.

… a potom Američania?

Do tohto guláša separatistických, strategických či geoekonomických konfliktov sa údajne snažia vstúpiť aj Spojené štáty. Práve JNIM ako spolupracovníci al-Káidy či ISSP predstavujú riziko pre národnú bezpečnosť, ako ho chápu americké tajné služby.

Správu o Trumpovom zvažovaní útoku na malijských separatistov priniesol denník Washington Post, známy už od 60. rokov minulého storočia svojimi kontaktmi na rezorte diplomacie i v CIA. Šéf Bieleho domu sa pre útok zatiaľ nerozhodol, denník vo vlastníctve miliardára Jeffa Bezosa však poznamenal, že by išlo o ôsmu krajinu, na ktorú by USA zaútočili.

Jeden z hovorcov Bieleho domu, ktorého meno Post neuviedol, odmietol potvrdiť, či Trump zvažuje vojenský úder podobný minuloročnému bombardovaniu húsíjskej časti Jemenu (známemu z kauzy Signalgate), no vyzýval spojencov, aby „nakupovali americký výstroj“ na boj proti terorizmu.

„Naliehavo vyzývame regionálnych partnerov a spojencov z NATO, aby podporili Alianciu štátov Sahelu v ich boji proti JNIM a ISIS,“ vyhlásil hovorca s použitím bývalej skratky názvu Islamského štátu, kým pôsobil v Iraku a Sýrii.

Washington Post pripomenul, že AES po prevratoch zväčša prerušili vzťahy so Západom, čo však Biely dom nedáva za vinu africkým generálom, ale Rusku, ktoré Afričanov k tomuto kroku údajne motivovali. Napriek tomu sa Moskva „pre Mali ukázala ako neefektívny bezpečnostný partner“, dodal. „Dúfame, že ostatné africké krajiny si všimnú mizerné výsledky Ruska v boji proti terorizmu,“ zakončil predstaviteľ.

Mali sa pôsobením JNIM a ISSP stalo aj bojiskom medzi rozdielnymi pohľadmi na vedenie boja za islam – ako poznamenal Post, odnož al-Káidy pôsobí spolu s Tuaregmi na severe krajiny, kým sahelská provincia samozvaného kalifátu operuje na východnej hranici s Nigerom.

Americký denník pripomenul aj vlaňajšie rozšírenie zdieľania spravodajských informácií s Goïtovou vládou, čo sa však zatiaľ nestretlo s väčším úspechom. Susedná Nigéria pritom s Američanmi uzavrela strategickú dohodu, ktorá vyústila do spoločnej operácie proti veliteľovi Islamského štátu. Abú Bilal al-Minúkí sa skrýval v blízkosti jazera Čad, jeho likvidácia 16. mája bola spoločným americko-nigérijským úsilím.

Po prepadnutí vládneho konvoja FAMa islamskými militantmi 18. júla sa však ukázalo, že operácie zamerané na jednotlivcov voči celým skupinám, pochopiteľne, nestačia. To kritizoval aj respondent Postu Wassim Násir, expert na Sahel pri think tanku Soufan Center.

„Ak sa opäť rozhodneme pre vojenské riešenie, situáciu tým nevyriešime. Francúzi to skúšali desať rokov. Rusi to skúšajú už päť rokov. Situácia sa však len zhoršuje a zhoršuje,“ poznamenal. Američania by podľa neho mali prinútiť Goïtu a jeho kabinet k rokovaniam s JNIM a tuaregskými separatistami z FLA, ako aj s predstaviteľmi opozície v Bamaku.

Násir varoval, že oslabenie JNIM ako odnože al-Káidy by paradoxne posilnilo Islamský štát, čo by v konečnom dôsledku nijako neumenšilo islamistický teror voči obyvateľom Sahelu. Túžbu severných Tuaregov po nezávislosti, o ktorú sa pokúsili už v roku 2012, to však tiež nesplní.