Ceny rastú, no Európska centrálna banka v tom zrejme nevidí problém

Miera inflácie sa naďalej pohybuje v číslach, ktoré sme dlho nevideli. Podľa národnej metodiky vzrástli v septembri na Slovensku ceny oproti minulému roku o 4,6 percenta. To je najvyššia hodnota za posledných desať rokov. Harmonizovaný index používaný v Európskej únii ukazuje o niečo nižšiu hodnotu, štyri percentá, i podľa tohto ukazovateľa je však inflácia neobvykle vysoko.

Problém sa týka celej eurozóny. Septembrová miera inflácie štátov používajúcich spoločnú menu dosiahla 3,4 percenta, čo je ďalší nárast oproti trom percentám v auguste. Návrat k hodnotám, na ktoré sme si zvykli v období pred pandémiou, je v nedohľadne. Hoci sú aktuálne čísla nafúknuté najmä rastom cien energií, rastie aj jadrová inflácia očistená o vplyv cien energií a potravín.

Inflačné tlaky sú na strane ponuky aj dopytu

Súčasná vysoká inflácia je kombináciou rôznych faktorov. Na jednej strane stojí stimulácia dopytu, teda snaha centrálnych bánk a vlád predísť rozsiahlejšej kríze v dôsledku pandémie. Na druhej strane stojí rozvrat dodávateľských reťazcov protipandemickými opatreniami a nastupujúce efekty zelených regulácií. Jednoducho povedané, v ekonomike je veľa peňazí a málo tovaru, preto za tovar platíme viac.

Hospodárska politika má obmedzené nástroje, ako riešiť problémy reálnej ekonomiky. A nie je to ani potrebné. V prvom kroku je dôležité, aby prestala jej fungovanie brzdiť najrôznejšími obmedzeniami. K obnoveniu výroby a distribúcie môže dôjsť v relatívne krátkom období, hoci dočasne to môže byť bolestné.

Naproti tomu množstvo peňazí je veličinou pod kontrolou menovej politiky. Centrálne banky mnohých štátov si zjavne uvedomujú, že politika lacných peňazí už neprináša pozitívne efekty a reálnou hrozbou je inflácia. Vo svete aktuálne vidíme dva trendy monetárnej politiky. Zatiaľ je ťažké predvídať konečné výsledky, no už teraz je dôležité si rozdiely uvedomiť a pozorovať, čo bude ďalej.

Dva smery menovej politiky vo svete

Centrálne banky sa dnes zjavne rozdelili do dvoch skupín. V prvej sú banky Spojených štátov amerických, eurozóny, Spojeného kráľovstva či Japonska, ktoré naďalej pokračujú v uvoľnenej menovej politike. Na druhej strane sú centrálne banky, ktoré menové podmienky uťahujú. Patria medzi ne centrálne banky veľkých ekonomík ako Rusko a Čína, viacerých štátov Latinskej Ameriky, ale aj Južnej Kórey či Nového Zélandu. Tento smer nastúpili aj národné banky našich susedov, Česka a Maďarska.

Deliaca čiara zjavne nevedie medzi veľkými a malými, ani medzi chudobnými a bohatými. Zdá sa, že centrálne banky kontrolujúce silné rezervné meny ako dolár, euro, libra či jen, nepovažujú infláciu za rovnako silnú hrozbu ako banky ostatných štátov. Zrejme sa spoliehajú na to, že investori od nich nemajú kam ujsť – ich ekonomiky sú predsa tými bezpečnými prístavmi, do ktorých sa investori utiekajú v problematických časoch.

Nízke úrokové sadzby udržiavané centrálnymi bankami vyhovujú predovšetkým vládam. Tie si môžu lacno požičiavať peniaze na pokrytie deficitného hospodárenia. A inflácia pre ne nepredstavuje problém. Práve naopak. Keďže inflácia favorizuje dlžníkov, ktorým dlh znehodnocuje, pre vysoko zadlžené vlády je priam požehnaním.

Euro zjavne nenapĺňa očakávania a každá ďalšia kríza to viac a viac odhaľuje. Pôvodne malo byť rozšírením nemeckej hospodárskej politiky na celú Európu – to znamená nízkej inflácie a rozpočtovej zodpovednosti. Namiesto toho sa skrze spoločnú menu do Európy šíria južanské móresy – vysoké dlhy umorované menovou expanziou.

Naši susedia na tom možno budú lepšie

Na prvý pohľad sa zdá, že členstvo v eurozóne je určitou výhodou. Miera inflácie rastie všade, v Česku sa blíži piatim percentám, v Maďarsku a Poľsku je na úrovni 5,5 percenta. Slovensko je na tom teda stále o niečo lepšie. Mohlo by sa zdať, že nezávislá menová politika našim susedom žiadnu výhodu neprináša, a to napriek tomu, že sa ju snažia robiť inak ako Európska centrálna banka.

Dôležitý je však dlhodobý pohľad. Problémy na strane ponuky budú s doznievaním pandémie miznúť a v dlhšom období bude podstatným faktorom menová politika. Napokon, ako vysvetlil Milton Friedman, inflácia je vždy a všade monetárnym javom. A v dlhom období nie sme mŕtvi, hoci John Maynard Keynes tvrdil opak.

Na konečné hodnotenie jednotlivých politík si budeme musieť chvíľu počkať. Súčasná inflácia a najbližší minimálne rok sú z pohľadu menovej politiky už rozliatym mliekom. Lenže nečinnosť znamená, že obdobie vysokej inflácie bude trvať dlhšie.

Zvyšovanie úrokových sadzieb však nie je len o krotení inflácie. Lacné peniaze za posledný rok nafukujú rôzne bubliny a nie vždy ide o nevinné hry na finančných trhoch. Reštriktívna menová politika by mohla pomôcť skrotiť prehriaty trh nehnuteľností. Čím skôr, tým lepšie.

Situácia, keď sa úspory znehodnocujú a zároveň rýchlo rastú ceny nehnuteľností kúpené na dlh so záporným reálnym úrokom, môže podstatne zvýšiť nerovnosť v spoločnosti. Pritom nejde o nerovnosti, ktoré odmeňujú talent či úsilie, ale špekuláciu a šťastie. To nemôže byť pre ekonomiku dlhodobo prospešné. Rovnako ako rozvrat verejných financií.