Máloktorý politik by mal tú aroganciu – z veľmi špecifického hľadiska chvályhodnú – urobiť to, čo urobil Trump v stredu večer. Otvorene sľúbiť peniaze výmenou za hlasy. Námietka nespočíva v tom, že voliči by mohli mať prospech z vládnej politiky, ale v tom, že volebná odmena sa javí ako jej jediný účel.

Trhy reagujú – voliči zatiaľ nie

Reakcia amerických voličov na tento návrh bude známa až o niekoľko týždňov. No trhy dobre vnímajú Trumpove slová už teraz.

Vo štvrtok sa výnosy z desaťročných štátnych dlhopisov priblížili k piatim percentám – čo je pripomienkou toho (bez ohľadu na to, čo presne spôsobilo tento výkyv), že splnenie takéhoto sľubu bude drahé.

Nie je to prvý takýto sľub, ktorý Trump dal.

Na začiatku svojho súčasného funkčného obdobia sľúbil takzvané „DOGE šeky“. Myšlienka spočívala v tom, že dnes už neexistujúca agentúra Elona Muska zameraná na odstraňovanie byrokracie by priniesla také úspory, ktoré by pomohli vyrovnať rozpočet a zároveň umožnili časť peňazí vyplatiť priamo Američanom.

Potom prišli „colné šeky“, Trumpov plán, podľa ktorého by peniaze získané vďaka jeho colnej politike odovzdal voličom priamo v hotovosti.

Ani jeden z týchto plánov sa však neuskutočnil, čo zrejme nikoho neprekvapí.

Nezabezpečený záväzok v rozpore s realitou?

Tieto dva plány však mali aspoň spoločný zrejmý zdroj – hoci len teoretický – na získanie peňazí. Jeden mal byť financovaný z úspor vyplývajúcich zo zefektívnenia štátu, druhý mali zaplatiť cudzinci prostredníctvom cla.

Tento najnovší návrh však nemá žiadny zrejmý zdroj financovania. Teda okrem toho, že Trump vo svojom prejave oznámil, že USA majú „viac peňazí ako kedykoľvek predtým“.

No aj keby bolo jeho tvrdenie pravdivé, nemalo by absolútne nič spoločné s konzervativizmom. Schopnosť vlády rozdávať peniaze nie je sama osebe argumentom na to, aby tak robila.

Po prvé, rozdávaním peňazí riskuje podnietenie dopytu a inflácie. Sama tak podkopáva ich hodnotu.

Po druhé, precedens, ktorý tento návrh vytvára, je v úplnom rozpore s akýmkoľvek zmyslom pre občiansku zodpovednosť voličov. Ak by Trump uspel a splnil svoj sľub, hrozí, že budúce voľby sa zmenia na aukciu. To je v rozpore s akoukoľvek predstavou, že v demokracii nenesú konečnú zodpovednosť za prosperitu národa len politici, ale aj voliči.

Čo si Amerika môže dovoliť v roku 2026 – nie veľa

Tieto dva prevažne teoretické body však zatieňuje realita. Je ňou fakt, že Spojené štáty v skutočnosti nemajú vyrovnaný rozpočet ani zdravú štátnu pokladnicu.

V skutočnosti vykazujú obrovský ročný deficit a hromadia dlh. Vojensky sú preťažené a čelia aj vážnemu fiškálnemu problému: americký dôchodkový systém Social Security postupne vyčerpáva svoje finančné rezervy a po ich minutí už jeho priebežné príjmy nebudú stačiť na vyplácanie dôchodkov v plnej výške.

Práve v tejto realite sa prezident – ktorý, ako si pamätáte, sľúbil, že „znovu urobí Ameriku veľkou“ – zaväzuje vyrabovať štátnu pokladnicu a v podstate si požičiavať od detí, ktoré sa ešte ani nenarodili, len aby si kúpil hlasy.

Je ťažké pozrieť sa na Trumpov úplatok voličom a na stav krajiny, ktorú vedie, a dospieť k záveru, že trumpizmus splnil svoje sľuby. V skutočnosti to celé pôsobí ako posledný zúfalý pokus vyvolať u voličov pocit, že sú bohatší alebo že sa majú lepšie. Pocit, o ktorom Američania v prieskumoch verejnej mienky tvrdia, že ho pod prezidentom Trumpom jednoducho nezažívajú.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.