Surovinovo bohaté štáty, ktoré sa pri ťažbe spoliehajú na americké či iné zahraničné korporácie, tradične dostávajú len menšiu časť výnosov zo svojho bohatstva. Ale aj na tomto pozadí prekvapí americko-venezuelská dohoda svojou nerovnosťou.

Trump sa spolieha na miestneho oligarchu

Venezuela ako krajina s najväčšími ropnými rezervami na svete dáva Američanom dlhoročnú kontrolu nad pätinou z nich. Zvyšné zásoby sa zatiaľ ani nedajú ťažiť. Pätinu z tejto produkcie budú Američania nakupovať za cenu zodpovedajúcu nákladom na ťažbu, teda bez daní. Pri zvyšných 80 percentách produkcie majú Spojené štáty prednostné právo na nákup a za určitých okolností aj právo veta voči iným odberateľom, napríklad Číne.

Nové bohatstvo bude pre Washington spravovať firma NABEP (North American Blue Energy Partners). Pred dvoma rokmi ju na Barbadose založil Alejandro Betancourt. Počas vládnutia Huga Cháveza a Madura zarobil tento venezuelský oligarcha niekoľko miliárd dolárov, no pre pranie špinavých peňazí majú oňho záujem súdy v Španielsku a Švajčiarsku. Nuž, niečím si politickú priazeň venezuelských vlád musel zaslúžiť.

Betancourt očividne pochopil situáciu a dnes je k dispozícii novým vládcom. Vo firme zostáva, ale kontrolu preberajú Američania a 35-percentný podiel bezplatne dostáva americké ministerstvo obrany. Len na vysvetlenie, na ministerstve majú zvláštny odbor spravujúci podiely v strategických firmách. Washington v posledných mesiacoch presviedča európskych partnerov, aby ich súdy nechali nového priateľa USA na pokoji.

Tak ako Trump stavil v politike na Madurovu viceprezidentku Rodríguezovú, a nie na opozičnú predstaviteľku Machadovú, pri rope sa „spolieha“ skôr na miestneho madurovského oligarchu než na vlastné ropné firmy.

Čím ho očarili? Po prvé, dokonale poznajú a ovládajú miestne prostredie. Po druhé, nemusí s nimi o ničom vyjednávať, lebo ich drží pod krkom. Viceprezidentku aj oligarchu môže okamžite poslať do väzenia alebo nechať zlikvidovať. Podľa toho aj americko-venezuelské „dohody“ vyzerajú.

Ale v prípade venezuelskej ropy zohralo dôležitú úlohu aj to, že okrem Chevronu sa tam americkí naftári nijako nehrnuli – odrádzal ich neistý politický vývoj aj zlý technický stav ropného sektora.

S venezuelskou ropou to budú mať Američania dosť zložité. Po desaťročiach amerických sankcií je ropný sektor taký schátraný, že bude potrebovať miliardové investície a niekoľko rokov, než sa z desiatok miliárd barelov suroviny z podzemia stane obchodovateľná komodita.

Navyše si spracovanie ťažkej venezuelskej ropy vyžaduje nákladnejšie a náročnejšie technologické postupy ako v prípade ľahkej ropy z Perzského zálivu, na spracovanie ktorej je prispôsobená väčšina rafinérií. Inými slovami, dohoda s Venezuelou nijako nezníži ceny nafty a benzínu, ktoré vyhnala vojna s Iránom. Nič to však nemení na jej neokoloniálnom charaktere a dlhodobom strategickom význame pre USA.

Akokoľvek je Trumpova storočná „dohoda“ s Rodríguezovou výnimočná (venezuelská vláda hovorí iba o 25-ročnej koncesii, poznámka redakcie) , samotné ovládnutie cudzej ropy po nevyprovokovanej americkej agresii úplne výnimočné nie je.

Niečo podobné sa stalo aj v Iraku

Pred viac ako 20 rokmi Američania podobne tvrdili, že oslobodzujú iracký ľud od nenávideného diktátora hroziaceho svetu chemickými zbraňami. Lož o chemických zbraniach bola rovnako veľká ako lož o oslobodzovaní. Po údajnom „oslobodení“ stratil Irak ekonomickú zvrchovanosť a nezdá sa, že by mu ju Američania chceli vrátiť.

Jadrom je opäť ropa. Ropné príjmy predstavujú až 90 percent príjmov irackého štátneho rozpočtu. Tieto príjmy sa zhromažďujú na účte irackej centrálnej banky vedenom v Newyorskej federálnej rezervnej banke. Inými slovami, čerpanie irackého rozpočtu je už viac ako 20 rokov pod americkou kontrolou.

O tom, že nejde iba o technickú záležitosť, sa mohla iracká vláda presvedčiť pred šiestimi rokmi. Vtedy prišla s nápadom, že by z Iraku mohli odísť aj zostávajúci americkí vojaci. Vo Washingtone jej dali najavo, že síce rešpektujú irackú zvrchovanosť, ale pokiaľ ju bude takto vehementne presadzovať, skomplikuje to čerpanie irackých dolárov z americkej banky. Tým sa debata o amerických vojakoch skončila.

V Bagdade sa dnes nerozhoduje ani o pobyte cudzích vojsk, ani o tom, kto povedie irackú vládu. Keď sa na jar šiitske politické strany dohodli, že by sa na čelo vlády mal vrátiť bývalý premiér Núrí Málikí, prezident Trump pohrozil ostrými akciami. Málikí bol na jeho – či možno izraelský – vkus príliš proiránsky. V Bagdade si radšej vybrali niekoho iného.

Čo si vazalská vláda môže dovoliť, má jasné limity a tie sa určujú vo Washingtone. A je jedno, či tam sedí Biden alebo Trump. Súčasný americký prezident iba svojimi otvorene gangsterskými metódami odhaľuje to, čo je inak maskované zákulisným manévrovaním a rečami o ľudských právach, demokracii či medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách.