Keby bol John Lennon z Blavy (ako Meky)

Meky bol predsa ten večný chlapec, chalan, skôr moderný ako nemoderný, isteže s rokmi pribúdajúcimi, ale stále trochu študent, taký mäkko našľapujúci šoumen, plachý skorointelektuál s hojdavou slovenčinou, ktorá znela, ako by ju vyslovovali tí štyria z Liverpoolu, keby boli z Blavy. Ten tu mal predsa byť dlho a dlho, ten predsa skoro vôbec nestarol, ako skoro nestarneme my, takže je to svojím spôsobom osobná vec, keď teraz, ako sa trochu nezmyselne hovorí, odišiel.

Možno preto považovať za isté, že ten výkrik alebo skôr hlboké udivené povzdychnutie znelo minulý týždeň z mnohých hrdiel, a to nielen generačne spriaznených. Ale myslím hlavne na tých, pre ktorých bol jeho výskyt v tom období úkazom, ktorý nečakane spadol z východu republiky do pomerne skostnatených a trápnych pomerov českého estrádneho popu.

Vrútil sa tam zrazu s novou slovenskou vlnou, ktorá mala úplne iný šmrnc a esprit, určite bola oveľa viac sexy a cool, teda západniarskejšia. Bolo to aj tým, že v Bratislave sa dala chytiť bez problémov Viedeň a tiež na korze v Blave to vždy žilo trochu inak ako v umŕtvenej Prahe, teda aspoň sa to hovorilo.

Nie Praha, ale Bratislava bola vtedy viac free mesto, aspoň v tých mýtoch a legendách: vtedy som si predstavoval, že vystúpim na stanici, čiže na Hlavnej stanici, a o chvíľu stretnem Mariána Vargu alebo Deža Ursínyho alebo dokonca Lasicu a Satinského, ktorí sú všetci oveľa sympatickejší ako tie slovenské povolené hviezdy. Teda až na pár výnimiek.

A potom tiež toho Žbirku, ktorý sa ale medzitým presunul do Prahy a o ktorom bolo čoraz viac počuť a všade sa šíril jeho kult, ktorému prepadali inteligentnejšie dievčatá, takže aj tí inteligentnejší chlapci, ktorí majú vždy k takým veciam výhrady, museli uznať, že na ňom niečo je. Prinajmenšom pôsobil tak nejako normálne a prirodzene, čo bolo veľmi netypické, ale pritom veľmi pôsobivé.

Nie, nepoznal som ho osobne a k popu som nikdy úplne nepriľnul a hlasnejšia hudba sa mi rokmi vzďaľuje. Ale Žbirka bol predsa len úkaz, ktorý pop presahoval, bol naozaj melodik a hitmaker, ale zároveň bol nositeľ štýlu, veľmi decentného a umierneného, ale vlastne o to viac silného a pôsobivého.

Štýlu, ktorý sa nemusel ani veľmi presadzovať a na seba upozorňovať, ale o to viac s ním bolo človeku príjemne, ako keď počuje nejakú nevtieravú, ale naozaj peknú pieseň, ktorú pokojne mohol napísať napríklad Lennon, ktorému sa Žbirka trochu talentom, hudobným cítením, ale aj inak, podobal. Aj keď mal toľko vkusu, že to zase tak veľmi nedával najavo.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.